*Mohli by sme si žiť ako v raji, keby nebolo ľstivého hada a jablka, ktoré podal Eve, a tá naň prilákala Adama. Dobre, dobre… Myslíme si o tom svoje, ale faktom je, že jablko bolo významným symbolom už od prvopočiatkov ľudského bytia.*
Bolo to však to jablko, aké dozrieva aj v našich sadoch a je bežným ovocím na našich stoloch, čo sa výrazne zapísalo do legiend i do ľudských dejín? Mnohí teológovia i historickí bádatelia sú toho názoru, že s najväčšou pravdepodobnosťou nie, že tým pravým rajským bolo tzv. granátové jablko, s ktorým sa aj v súčasnosti môžeme osviežiť napríklad pri návšteve Stredomoria.
Granátovník má domov na Sokotre
Granátovník (*Punica granatum*), strom, rodiaci granátové jablká, má pôvod na odľahlom ostrove Sokotra južne od Arabského polostrova (dnes je súčasťou Jemenu). Niektorí botanici rozlišujú dva druhy, pričom pôvodný, sokotranský, označujú vedeckým menom *Punica protopunica*.
Tento strom má však od pravých jabloní veľmi ďaleko. Tvorí samostatnú čeľaď *Punicaceae*, ktorá je súčasťou radu vrbicovitých rastlín *Lathrales*. Tento rad je tvorený vari tisíckou rastlinných druhov, ktoré sú rozšírené po celom zemskom povrchu. Väčšinou však ide o byliny, z nich sú u nás najznámejšie rôzne kypriny, vŕbovky a vrbice, ktoré svojimi pestrofarebnými kvetmi zdobia rúbaniská alebo brehy potokov a riek, ale patrí k nim aj vzácna a chránená kotvica plávajúca (*Trapa natans*), či v kvetináčoch pestované fuksie, ktorých domov je v Latinskej Amerike a na Novom Zélande.
Zostaňme však pri granátovníku. Zo Sokotry sa rozšíril cez Arabský polostrov a Malú Áziu do Grécka. Starí Gréci ho spájali s bohyňou krásy Afroditou (Venušou) a bolo to práve granátové jablko, ktoré údajne dal Paris tej najkrajšej z bohýň. Stalo sa tak jablkom sváru, ktorý vyústil do krvavej trójskej vojny.
Rimania ho najprv kupovali od Kartágincov, Púnov, a preto ho volali púnske jablko, neskôr ho začali pestovať aj na juhu Apeninského polostrova.
Granátovník zostal dodnes významným ovocným stromom stredomorskej oblasti, takže pri dovolenkovom pobyte, turistickom či inom putovaní niektorou z krajín Stredomoria, sa ním môžeme osviežiť na trhu, alebo si ho jednoducho odtrhnúť niekde pri ceste či chodníku.
Ozdoba záhrady
U nás sa *Punica granatum* pestuje len ako ozdobná rastlina. Nejde o príliš náročný rastlinný druh. Uspokojí sa s klasickým záhradným substrátom. V zimných mesiacoch – po opadaní listov – ho necháme niekde na chodbe alebo v pivnici len s obmedzenou zálievkou, aby koreňový systém úplne nevyschol. Pred príchodom jari prenesieme nádobu, v ktorej kríček granátovníka pestujeme, do skleníka alebo inej vykurovanej miestnosti a zintenzívnime zavlažovanie, aby predovšetkým pučiace listy mali dostatok vody. Keď sa zazelenajú prvé listy, vynesieme črepník na balkón, na terasu, na dvor či do záhrady, pričom sa odporúča postaviť ho najprv do polotieňa, aby si postupne navykol na priame svetlo. Ale ak aj ostré lúče slnka spália krehké listy, granátovník sa rýchlo spamätá a vyženie nové. V lete mu vody doprajeme a aspoň raz za dva týždne ho prihnojíme. Slabé výhonky sa odporúča odstrihnúť, pričom pravidelným strihaním môžeme dať kríčku pravidelný alebo požadovaný tvar.
Od mája až do konca leta nás granátovník poteší lievikovitými šarlátovo-červenými kvetmi, ktoré sa v septembri zmenia na červené plody s množstvom semien. Pravda, tie naše, záhradné, zakrpatené, kultúrne odrody *„nana“*, dorastajúce len asi do polmetrovej výšky, nerodia také dužnaté plody ako vo svojej domovine, ale môžeme ich využiť najmä na výrobu kompótov alebo džemov. Rozmnožovanie je jednoduché: semená zasejeme na jar do nádoby, ktorú postavíme na teplé, slnečné miesto.
Významné pre výživu i pre zdravie
Pravé granátovníky z južných krajov sú stromčeky s výškou 3 – 5 m. Na nich dozrejú podstatne chutnejšie, dužnatejšie sladkokyslé plody s priemerom okolo 12 cm. Pod ich šupkou je šesť až dvanásť puzdier, v ktorých sú stovky semien (podľa Biblie je ich 613 ako predpisov v Starom zákone) v sladkom červenom, bielom alebo ružovom rôsole. Jablko tvorí zo 77 % voda, ale významný je najmä obsah cukrov, organických kyselín (najmä citrónovej), vitamínov (C, B1, B2, B3, B9, E, A a PP) a veľké množstvo aminokyselín a stopových prvkov. V jednom plode je údajne okolo 6 mg vitamínu C, 0,55 mg vitamínu E, asi 6 µg kyseliny listovej a 0,1 mg pyridoxínu. Zaujímavý je pomerne vysoký obsah medi, ktorá je dôležitá pre tvorbu červených krviniek. V oriente sa z neho vyrába osviežujúci nealkoholický nápoj šerbet a vo Francúzsku je zdrojom pre výrobu sirupu grenadina, ktorý je obľúbenou súčasťou kokteilov. V stredomorskej oblasti sa granátové jablká pridávajú aj do šalátov alebo sa využívajú pri príprave hydinového či rybieho mäsa.
Granátová šťava s vysokým obsahom horčíka, draslíka a sodíka je výborný nápoj pre športovcov a ľudí, ktorí ťažko pracujú, alebo musia podať väčší fyzický výkon v horúcom, dehydrujúcom prostredí. Granátové jablká, resp. šťava z nich, osožia pri chrípkových stavoch, zápaloch hltana, lebečných dutín a chronických hnisavých zápaloch ucha, pomôžu pri žalúdočných problémoch, črevných kataroch, užitočné sú aj našej pečeni a podľa najnovších výskumov je to aj prírodná protinádorová a antisklerotická prevencia. Opatrnejší pri pití tejto šťavy by mali byť len tí, ktorí majú problémy s obličkami. Starovekí liečitelia odporúčali granátové jablká aj ako omladzovací a regeneračný prostriedok, na čo nadväzujú aj dnešní výrobcovia kozmetiky a rôznych výživných doplnkov. Pohár granátového džúsu má údajne trojnásobne väčšiu antioxidačnú účinnosť ako rovnaké množstvo červeného vína, zeleného čaju alebo čučoriedkovej šťavy. Zo semien sa za studena lisuje rastlinný olej, ktorý má takisto antioxidačné účinky a stimuluje tvorbu keratinocytov, teda tých buniek, ktoré pomáhajú pri liečbe popálenín, bedrových vredov, preležanín, pôsobia protizápalovo a pozitívne vplývajú na látkovú výmenu tukov v koži.
Šťavou z jadierok kedysi farbili vlnu na sýtočerveno, varením plodov zasa vznikala intenzívna čierna alebo žltá a varením koreňa tmavomodrá farba, ktoré sa využívali pri farbení orientálnych kobercov. Takže pri jedení jablka či pri pití šťavy pozor! Nepríjemné fľaky – podobne ako napríklad pri višniach alebo čučoriedkach – sa však dajú odstrániť citrónovou šťavou.
Súčasť staroegyptskej antikoncepcie
Granátovníky sa pestujú v Stredomorí, v Ázii (vraj najlepšie pochádzajú z Iránu), ale aj v USA a v Argentíne. Významnou pestovateľskou oblasťou bola a zostala španielska Andalúzia, o čom svedčí aj názov mesta Granada. Na Cypre, kam podľa povesti priniesla granátovník sama bohyňa krásy Afrodita a kde je dodnes jedným zo symbolov ostrova, je zvyk hádzať granátové jablká pred novomanželmi tak, aby vyletelo čo najviac zrniečok, čo vraj je neklamným znamením početného potomstva. Originálnym spôsobom ich využívali v starom Egypte. Pomleté semená zmiešali s voskom a vytvorili tak vaginálne čipky, ktoré neboli len mechanickou antikoncepciou, ale vysoký obsah estrogénu v nich zrejme zabraňoval ovulácii. Granátové jablko malo svoje miesto nielen v strave, ale aj v kultúre islamských národov a v starej Číne. Príčinou nebola len lahodná chuť, ale aj veľké množstvo semien ako symbol plodnosti, úspechov, dobrých skutkov a iných pre ľudské spoločenstvo dôležitých faktov.
Napokon si položme otázku: Čo bolo skôr – granát alebo granátové jablko? Základ pomenovania pochádza z latinského *granum* – zrno, v čom sa odráža množstvo semien. Názov granát pramení v tvare, ktorý je podobný tomuto plodu, ktorý – na rozdiel od život ohrozujúcej zbrane – vôbec nie je nebezpečný, právo naopak, je nášmu organizmu vysoko prospešný.
Foto: internet