Nedávno uplynulo 60 rokov odvtedy, ako sa zrodil nápad vytvoriť publikáciu, v ktorej by boli zaznamenané najzaujímavejšie a najkurióznejšie rekordy z celého sveta. Hobbyportal vám prezradí ako a kedy vznikla táto legendárna kniha, ktorú poznáme pod názvom Guinnessova kniha rekordov, zoznámi vás s tvorcami, ktorí stáli pri jej zrode a predstaví vám niekoľko slovenských rekordérov. Dozviete sa, prečo kniha nesie názov Guinnessova aj to, prečo je pre niektorých ľudí prekonávanie rekordov celoživotným koníčkom.
Za všetko môžu vtáci (a krčma)
Množstvo skvelých nápadov vďačí za svoj vznik náhode. Náhoda stála aj pri vzniku „Guinnessovky“. 10. novembra 1951 zahnalo sychravé ostrovné počasie partiu poľovníkov do krčmy (pubu) v mestečku North Slob v grófstve Wexford na východe Írska. Tam, počas konzumácie piva dôjde k veľkému sporu o to, ktorý lovný vták je najrýchlejší. Poľovníci sa rozdelia na dva tábory. Jedni tvrdia, že je to kulík zlatý a druhí, že jarabica. Mená poľovníkov z tohto príbehu nie sú podstatné. Až na jedno. Sir Hugh Beaver (1890 – 1967) bol nielen vášnivým poľovníkom, ale toho času aj generálnym riaditeľom svetoznámeho pivovaru Guinness. Hádka o vtákoch trvá viac, ako hodinu. Neskôr si Hugh Beaver uvedomí, že vlastne nikto nemá pravdu, pretože neexistujú dôkazy a ani spoľahlivé informácie, ktoré by tento spor rozsúdili. Táto myšlienka mu nedala pokoj. Poznal totiž mentalitu Írov a vedel, že nie sú jediní, ktorí riešia v krčmách na prvý pohľad bezvýznamné veci. Stačilo, ak si zrátal, že v tom čase bolo v celom Spojenom Kráľovstve a Írsku viac, ako 81 400 krčiem. „Ak v každej z nich preberajú chlapi pri pive také blbosti, ako my, nebolo by od veci mať knihu, ktorá by odpovedala na tieto otázky a zároveň rozlúskla krčmové spory. Knihu, kde by boli zozbierané informácie, ktoré by mohli potvrdiť, alebo vyvrátiť, čo je pravda a čo nie.“ preblesklo mu hlavou. Taká kniha v tom čase nebola a Beaver si uvedomoval, že ak by sa mu podarilo zohnať tím odborníkov a spolu s nimi vydať nejakú podobnú publikáciu, tak by bola nesmierne populárna.
*** Sir Hugh Beaver
Beaver bol obchodník telom a dušou a nápad mu už napevno zostal v hlave. Problém bol v tom, odkiaľ zohnať tak veľké množstvo informácií. V roku 1951 samozrejme internet neexistoval a prelúskať sa všetkými vedeckými knihami a encyklopédiami v kráľovskej knižnici kvôli relevantným podkladom by bol beh na dlhé trate. Zdalo sa, že vízia ostane nenaplnená. Sir Hugh Beaver bol však známy aj tým, že nikdy nepodceňoval svojich zamestnancov a veľmi rád si vypočul ich názory. Preto sa o svojej myšlienke zmienil v pivovare Guinness. Christopher Chataway (*1931) patril k najmladším pracovníkom pivovaru. No bol to práve on, kto si spomenul, že na univerzite s ním študovali dvaja senzační mladíci, pre ktorých bolo zbieranie faktov a informácií doslova koníčkom. A tak doporučil Beaverovi fenomenálnych bratov Norrisa a Rossa McWhirterovcov. Tí práve v Londýne rozbiehali informačnú agentúru a ich heslo znelo: *Dodávame fakty a čísla pre noviny, ročenky, encyklopédie a inzerentov na kľúč.*
*** Bratia Norris a Ross McWhirterovci
Prvý prototyp
O pár dní už sedia obaja bratia – dvojičky v kancelárií pivovaru. Sir Hugh Beaver ich najprv vyskúša z všeobecných znalostí, z histórie, rôznych rekordov a kuriozít. Dvojičky mu svojimi odpoveďami doslova vyrazia dych. Ich pamäť je fenomenálna bez zaváhania zo seba súkajú dátumy, čísla, fakty. Beaver je nadšený a podpisuje s bratmi zmluvu na zhromaždenie informácií pre vytvorenie encyklopédie, ktorá zatiaľ nemá meno.
McWhirterovci sa bez zaváhania púšťajú do práce. Pracujú často aj po nociach a ich nasadenie je enormné. V auguste roku 1954 uzrie svetlo sveta útla knižočka, ktorá dostane názov po pivovare – Guinnessova kniha rekordov. Prečo? Pretože pôvodný plán bol vydať túto knihu, ako firemnú pozornosť pre klientov pivovaru. Tomu zodpovedá aj výška nákladu. Knihy sa vytlačí len 1000 kusov. Tie sa však v okamihu rozchytajú. Vzápätí sa dostaví obrovská chvála a úspech knihy je preveľký. To prinúti Hugha Beavera pokračovať v začatom diele.
Pre všetkých
Po úspechu prototypu knihy sa zriadi v Londýne redakcia Guinness. Tu, na adrese 107 Fleet Street sa začne realizovať ďalší Beaverov plán. Ponúknuť knihu rekordov širokým masám verejnosti. Takmer presne o rok po vydaní nultého čísla – v auguste 1955 prichádza na pulty kníhkupectiev oficiálne prvé vydanie Guinnessovej knihy rekordov. Má zelený obal a 197 strán pútavého čítania. Stalo sa niečo neuveriteľné. Do Vianoc 1955 sa novinka, ktorá mala pôvodne slúžiť pre marketing pivovaru, vyšplhá na vrchol britských bestsellerov. Vydavateľstvo sa nezastaví a vytláča stále ďalšie a ďalšie vydania. Nakoniec sa však vedenie vydavateľstva rozhodne vydávať knihu s ročnou periodicitou a pevne stanoveným nákladom. To sa síce ľahko povie, ale ťažšie uskutoční. Už o rok neskôr, v roku 1956, sa len v Spojených štátoch predá 70 000 kusov výtlačkov. A tak znova prichádza k dotlači.
*** Prvé vydanie Guinnessovej knihy rekordov z roku 1955
Svoju časť slávy si užijú aj bratia McWhirterovci. V nasledujúcich rokoch sa stanú hviezdami populárnej televíznej show stanice BBC Prekonávanie rekordov, v ktorej publikum skúša fenomenálne dvojičky a tie dávajú na otázky takmer neomylné odpovede! Zlom príde v roku 1975, kedy Rossa McWhirtera zavraždia príslušníci Írskej republikánskej armády (IRA). Po jeho smrti pokračuje na knihách už iba Norris. A od tej doby sa často menia aj vydavatelia. Norrisa vyhodia z práce v roku 1995. Pre vydavateľstvo je totiž už pristarý – má 75 rokov. Okrem toho prichádza internet a nové technológie. Zároveň sa mení zameranie na rekordy. Kvôli súdnym sporom a tiež z obáv o zdravie občanov sa úplne vypustia kategórie, ako pitie alkoholu, fajčenie cigariet, prehĺtanie mečov, ale aj rekordy na hranici etiky. Niektoré z kategórií sa však v ďalších vydaniach vrátili späť (napríklad pitie piva).
Naj, naj, naj…
Guinnessová kniha rekordov môže byť v súčasnosti sama o sebe zapísaná na vlastných stránkach. Je najpredávanejšou autorsky chránenou knihou na svete a zároveň drží rekord pre knihu, najčastejšie ukradnutú z knižnice. O prekonanie rekordu sa môže pokúsiť každý obyvateľ tejto planéty a všeobecne platí, že to nič nestojí. Na odpoveď sa čaká približne 4 – 6 týždňov, tí ktorí to chcú urýchliť, musia zaplatiť 300 Libier za takzvaný proces „fast-track“ v prípade, že potrebujú k rekordu urýchlene privolať komisára z „Guinnessovky“. Samotní tvorcovia knihy však uvádzajú, že až 80% žiadostí o zápis do knihy býva zamietnutých. Do nového vydania sa totiž vojde iba 4000 nových rekordov a 900 obrázkov.
Niekto musí o svoj rekord bojovať z maximálnym vypätím síl, iný sa s rekordom rovno narodí. To je prípad nášho hokejistu Zdena Cháru, ktorý bol do knihy zapísaný, ako najvyšší hokejista sveta. Na internetových stránkach Guinnesovej knihy rekordov kraľuje tiež „prirodzená“ rekordérka Norma Stitz. Jej hrudník cez prsia meria neuveriteľných 177, 8 cm, to všetko bez použitia silikónov. A práve na tie si klikla už miliarda užívateľov internetového vydania knihy. Fotogalériu Normy Stitz si môžete pozrieť aj vy, napríklad TU
*** Ústa Francisca Dominga merajú neuveriteľných 17 cm. Kľudne v nich schová plechovku Coly. Aj takéto bizarnosti sú zaznamenané v Guinnessovej knihe rekordov
Rekordy, ako hobby
Veľká väčšina rekordérov z Guinnessovej knihy priznáva, že za úspech vďačia nielen cieľavedomosti, ale aj vzťahu, ktorý majú k daným disciplínam. Veľké množstvo disciplín totiž vzniklo, ako nevinné hobby. Veľa o tom by mohla rozprávať jedna z mála Slovákov, zapísaných v Guinnessovej knihe rekordov, pani Antónia Kozáková z obce Ruská pri Michalovciach. Jej koníčkom je oddávna zbieranie servítok. Koncom roka 2006 ich mala vo svojej zbierke 21 000 kusov – o 2000 viac, ako jej jediná súperka z Belgicka. A tak sa dostala aj do Guinnesovej knihy. Rekordom však jej vášeň neskončila a už o rok neskôr mala v zbierke neuveriteľných 32 000 servítok z celého sveta. Pri slovenských rekordéroch ešte chvíľu zostaneme. Okrem spomínaného Zdena Cháru a pani Kozákovej patrí k známym rekordérom aj pán Milan Roskopf z Bratislavy, ktorého tiež prezývajú „chlap s troma guľami“. Ten láme rekordy v žonglovaní s ťažkými kovovými guľami. Za zmienku tiež stojí Košičan Juraj Barbarič, viacnásobný držiteľ certifikátu Guinness, ktorý vlastnou silou dokáže pohnúť autom, lokomotívou a trúfne si aj na lietadlo. Ďalší zápis má revúcky silák Ján Germánus, dvadsať násobný majster sveta v pretláčaní rukou. Slovensko má zastúpenie aj v skupinových rekordoch. Za organizáciu stretnutia fanúšikov Fiatu 126 a za to, že sa na nich stretáva bezkonkurenčne najviac týchto áut visí vo zvolenskom byte manželov Matuškovcov niekoľko certifikátov. Masový rekord v počte motoriek, sprevádzajúcich svadobný pár k oltáru patrí tiež Slovákom. Hoci v Guinnessovej knihe je zapísaných 597 motorkárov, v skutočnosti ich bolo až 1342. Chyba nastala pri kontrole jazdcov, no aj tak to stačilo na rekord.
Guinnessova kniha rekordov vznikla naozaj náhodne, no hovorí sa, že z malých vecí sa často stanú veľké. Príbeh Sira Hugha Beavera a jeho knihy túto vetu do bodky napĺňa.
Foto: bostonglobe.com, guinnessworldrecords.com, wikimedia.org, flickr.com