*Pred 150 rokmi, 21. januára 1862, zomrela spisovateľka Božena Němcová. Pre väčšinu z nás je známa najmä svojou Babičkou, no jej dielo je podstatne bohatšie. Patria doňho aj zbierky rozprávok, a to nielen českých, ale aj našich, slovenských, za ktorými sa štyrikrát vybrala na návštevu vtedajšieho Uhorska.*
Narodila sa 4. februára 1820 ako nemanželské dieťa viedenskej slúžky Terézie Novotnej. Dostala meno Barbora (Boženou sa stala až neskôr ako spisovateľka, keďže toto meno sa jej videlo vlasteneckejšie). Jej mama sa v lete toho roku vydala za panského kočiša Johanna Pankla a o rok neskôr sa celá rodina presťahovala na zámok vojvodkyne Zaháňskej, u ktorej Barunkini rodičia slúžil, v Ratibořiciach pri Českej Skalici na severovýchode Čiech. Už ako štvorročná vraj vedela čítať a písať, čo spolu s podobou s niektorými členmi šľachtického rodu, ako aj s chladnejším vzťahom zo strany rodičov a napokon aj skorý vydaj priviedol niektorých historikov k názoru či skôr domnienke, že Barunka bola v skutočnosti dcérou samotnej vojvodkyne a narodila sa o dva až štyri roky skôr.
*Zámok v Ratibořiciach pri Českej Skalici*
Túžila po pravej, romantickej láske
Barunka už ako 17-ročná – vraj aj pod tlakom rodičov – povedala svoje áno daňovému úradníkovi Josefovi Němcovi. Svadbu mali 12. septembra 1837. Josef bol od nej starší o 15 rokov, ale keď sa im behom štyroch rokov narodili traja synovia a dcéra, zdalo sa, že to bude na tie časy tuctová česká rodina. Najväčším utrpením pre mladú ženu bolo neustále sťahovanie z jedného úradníckeho miesta do druhého. Uvítala preto, keď sa v roku 1842 usadili v Prahe, hoci ani to nebolo na dlhý čas. V hlavnom meste si rýchlo našla cestu do spoločnosti vzdelaných, kultúrne orientovaných Čechov, kde vzbudila pozornosť svojou prirodzenou krásou a šarmom. Pri pohľade na ňu sa rozbúchalo srdce nejedného muža, či bol ženatý alebo bez záväzkov. *„Neviem, v čom spočívalo hlavné kúzlo, či vo skvelých farbách alebo vo výraze tváre, ale je isté, že bola okúzľujúca, úchvatná,“* napísala o nej jej priateľka, spisovateľka Karolína Světlá.
Nečudo, že sa stala obeťou klebetných Pražaniek, a to najmä potom, čo jej muž prijal z finančného hľadiska výhodnejšie pracovné miesto v Uhorsku a ona zostala bývať s deťmi v Prahe. O viacerých vzťahoch veľa napovie jej vlastná korešpondencia. Koľkým mužom padla šarmantná mladá pani do náručia a koľkí z nich boli v skutočnosti len obyčajní chválenkári? V tom sa údaje literárnych historikov i bulvárnych zvedavcov rôznia. Ako najintímnejší priatelia sa spomínajú najčastejšie štyria: básnik Václav Bohumír Nebeský, lekár Vilém Dušan Lambl, profesor Ján Halcelet a napokon študent Hanuš Jurenka. Doňho sa zamilovala užialená stratou milovaného 15-ročného syna Hynka, do ktorého výtvarného talentu vkladala veľké nádeje.
*„Moje srdce bažilo byť veľmi milované, potrebovala som lásku ako kvetina rosu, ale darmo som hľadala takú, akú som ja cítila. Chcela som mať muža, pred ktorým by som sa mohla koriť, ktorý by stál vysoko nado mnou, ja by som preňho život obetovala, ale videla som v mužoch iba hrubých despotov, iba pána,“* čítame v jednom z Němcovej listov, ktoré veľmi rada písala a vďaka ktorým môžeme nahliadnuť hlboko do jej súkromia, ba doslova do jej srdca.
*Najznámejšie podobizne Boženy Němcovej naznačujú, že to bola naozaj pekná žena*
Manželská kríza
Ani po jeden a pol storočí si český bulvár nemohol nevšimnúť práve túto stránku Němcovej života. Spomína sa pritom ako nymfomanka. Nuž, možno ňou naozaj bola. Ale skôr by sme v nej mohli vidieť romantickú dušu, v ktorej aj v tých najťažších chvíľach svietili plamienky rozprávok a v tých víťazí dobro a láska. *„U žien je srdce ako z vosku, každý obraz sa doňho ľahko vtlačí,“* napísala Jurenkovi v lete 1855. *„Ale čo je to platné, všetko sa mi to zdá bledé, plané, chladné, keď to napíšem, a mne samej sa zdá, akoby v mojich žilách tiekol ľad. Až by som nad sebou plakala, keď sa pozorujem, a predsa vo mne horí plameň najprudších vášní. Často hrôzou premožená rozprestieram ramená, aby som celý svet k prsiam pritisla, často túžim po mužovi, ktorý by ma tak miloval, ako ja by som milovala jeho, ale čo to hovorím, je neskoro na také ideály.“*
Samozrejme, jej ľúbostné avantúry neboli po vôli manželovi. V liste z 13. júna 1857 mu napísala: *„Mala som ctiteľa nejedného – jeden mal ducha, ktorý ma zaujal, onen telo, ten srdce, onen rozumom, ale konečne som predsa v nich nevidela, po čom som túžila: muža, pred ktorým by som sa rada korila. Všetci mali svoje slabosti, nimbus spadol a boli to obyčajní muži, z ktorých by som si žiadneho za svojho manžela nezvolila. Túžba tá spočíva v mojej duši ako kvapka, ktorá nevysýcha, ani neodteká, ale večne sa trblieta ako diamant; je to ona túžba po neskonalej Kráse a Dobre, je to ona túžba, ktorá človeka z prachu povznáša, ktorá, keď sa ocitne v prírode, náruč mu roztvára, že by si celý vesmír k srdcu pritlačil, ktorá ho vedie na cestu Kalvárie!“*
Kríza v manželstve, pod ktorú sa podpísalo aj biedne žitie, ba priam živorenie, vyvrcholila odsťahovaním Boženy od manžela. *„Všetko si človek nemôže rozkázať,“* napísala vtedy svojmu mužovi. *„Ja by som Ti bola takisto niekedy rada v jednej povinnosti vyhovela, ale práve v tom prípade neplatí žiadny zákon, žiadne musím, hrozba ani prosba, ak niet vzájomného vzplanutia citov.“*
Na začiatku roka 1862 bývala v Litomyšli, doslova o hlade, v horúčkach a bolestiach z postupujúcej rakoviny. Prišiel po ňu muž, odviezol ju do Prahy, kde však ráno 21. januára 1862 dotĺklo jej srdce. Pochovali ju medzi najvýznamnejšími Čechmi na vyšehradskom cintoríne a na poslednej ceste ju vyprevádzali asi tri tisícky priateľov a ctiteľov jej diela.
*Hrob Boženy Němcovej na pražskom vyšehradskom cintoríne*
Rozprávačský talent
Barunka bola nesporne nadané dievčatko, no vzhľadom na rodinné pomery nemala šancu pretaviť svoj prirodzený talent v štúdiách. Napriek tomu po príchode do Prahy plne rozvila rozprávačské nadanie, ktoré v nej podporil predovšetkým Karel Jaromír Erben, keď dve jej rozprávky vložil do svojej zbierky Kytice. Dôverný znalec Němcovej diela, autor najrozsiahlejšej monografie o jej živote a tvorbe Václav Tille, napísal: *„Jej štýl nebol dostihnutý žiadnym zo súčasníkov a v neskoršej českej literatúre je málo príkladov tak dokonale vyrovnanej harmónie slova a myšlienky, tak čistého a prostého výrazu citu a tak prirodzeného a predsa umelého a výstižného hovoru.“*
Z rozprávkarky sa Božena Němcová rýchlo vypracovala na autorku prozaických diel s výraznými postavami, ako bola Divá Bára, Barunka, Rozárka… A napokon Babička, ktorú napísala v najťažších chvíľach svojho života, po smrti milovaného syna. *„Nešťastím a bolesťou sa človek očisťuje od všetkých šľakov ako zlato ohňom,“* hovorí jej Babička určite priamo z ubolenej duše. Keď si knihu, ktorá vyšla prvýkrát v roku 1855, prečítal Alois Jirásek, poznamenal: *„Neviem, či som niekedy neskôr alebo niekedy predtým zažil pri knihe tak hlboké pohnutie, tak čistý, blaživý dojem.“*
Zaľúbila si Slovensko a jeho ľudovú kultúru
Svojho muža, ktorý v roku 1850 prijal pracovné miesto v Uhorsku, navštívila prvýkrát v roku 1851. Bolo to v Miškovci, v meste, v ktorom – a v jeho okolí – žilo v tom čase aj veľa Slovákov a ďalší tam prichádzali na trhy a jarmoky alebo na sezónne práce: žatvu či „múračky“. Ďalšie dve jej návštevy smerovali do Balášskych Ďarmôt, kam Josefa Němca preložili. Toto mestečko na Ipli prešla krížom-krážom, a to najmä v roku 1853, keď jej muž (angažoval sa už v revolúcii 1848 – 49) opäť upadol do podozrení z protimonarchistickej činnosti a preto nemohli opustiť Ďarmoty, a napísala o ňom obsiahlu štúdiu, v ktorej s obdivom vzhliada k životu Slovákov, Maďarov, i Cigánov, ktorí si rozložili svoj kočovný tábor na kraji mesta.
Koncom leta roku 1852 sprevádzala muža na služobnej ceste do Banskej Bystrice. Zastavili sa v Banskej Štiavnici a v kúpeľoch Sliač a stretli mnohých pre ňu vzácnych priateľov, ktorí jej pomohli aj pri jej návšteve na prelome leta a jesene 1855. *„Ach, priateľu, viete, čo by bola moja túžba? Len jeden rok, a ba pol leta môcť cestovať po tých slovenských dedinách, nie v mestách, ale v tých horských zákutiach, v tých osamelých dedinách! Tam je pokladov, o ktorých sa Vám ani nesníva!“* napísala profesorovi Šemberovi do Viedne.
V lete 1855 dostala pas, bez ktorého by nemohla navštíviť kraje vtedajšieho horného Uhorska, no na každom kroku cítila sliedivé oči policajných špehov. Svoju cestu zdôvodnila liečením na Sliači i na uzdravujúcom horskom vzduchu, no na Slovensko ju viedla najmä veľká túžba poznať poklady jeho ľudovej kultúry. Keďže aj také nevinné zbieranie rozprávok mohlo u policajtov vzbudiť dojem, že ide o panslavistickú činnosť, musela si opatrne vyberať, s kým sa môže stretnúť. Ale všetci, ktorí sa zapísali do okruhu Němcovej priateľov, k nej pristupovali s veľkou úctou a pohostinnosťou. Takými boli básnici Ján Francisci – Rimavský, Janko Kráľ i Samo Chalupka, spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter – Laskomerský, banskobystrický starosta Michal Rárus, oddaný národovec Július Plošic zo Seliec, i Samo Tomášik, autor známej básne Hej, Slováci! Vari najväčšej podpory sa jej dostalo od rímsko-katolíckeho farára v Hájnikoch Štefana Záhorského, ku ktorému denne schádzala z kúpeľov na obed. Zaviezol ju aj na Radvanský jarmok, čo bol pre zvedavú pisateľku nezabudnuteľný zážitok, ba ponúkol jej, aby sa jej manžel stal správcom nového cirkevného majetku v Rybároch. Josef Němec, ktorý bol vtedy bez práce, však túto úprimnú ponuku odmietol.
21. októbra 1855 Božena Němcová náhle opustila Banskú Bystricu. Zrejme od svojich priateľov dostala avízo, že policajní špicli sú nebezpečne blízko. Ťažko sa vžiť do jej pocitov, keď ju poštový voz odvážal dolu Hronom do Nány (dnes Štúrovo), odkiaľ už premávali vlaky do Prešporka, Viedne a Prahy. Zrejme verila, že sa do tohto kraja, ktorý si tak zamilovala, určite čoskoro vráti, veď tých pokladov, za ktorými prišla, je v slovenskom ľude ďaleko, ďaleko viac, ako si odnášala vo svojej skromnej batožine.
Každodenný boj o prežitie, kríza v rodine, ťažká, nevyliečiteľná choroba a napokon predčasný skon odniesli jej túžby do večnosti.
Spisovateľka česko-slovenská
Vďaka Němcovej sa zachovali až do dnešných čias mnohé rozprávky, a to nielen české, ale aj slovenské, ktoré vydala v samostatnej zbierke. Sú medzi nimi tie najznámejšie, ako je napríklad Soľ nad zlato alebo O dvanástich mesiačikoch. Prvú z nich o láske najmladšej dcéry k svojmu kráľovskému otcovi si Němcová vypočula od slúžky Zuzky počas svojho liečenia v sliačskych kúpeľoch. Vzácnym svedectvom o živote na Slovensku v tej dobe sú aj jej listy, národopisné štúdie a cestopisné obrazy. Dojmy zo Slovenska preniesla aj do ďalších svojich prozaických diel, ako je Pohorská vesnice alebo Chyže pod horami.
Hoci sa Božena Němcová spomína ako česká spisovateľka, môžeme je vnímať ako autorku a dejateľku česko-slovenskú.
*Pamätník Boženy Němcovej na Slovanskom ostrove v Prahe*
*Súsošie Babičky s vnúčatami v Babičkinom údolí*
*V centre Českej Skalice nechýba pomník Boženy Němcovej*
Nielen Babička
Dielo Boženy Němcovej sa stalo vďačným podkladom pre ďalšie umelecké spracovanie. Jej Babička bola trikrát sfilmovaná a dočkala sa aj opernej podoby. Pozornosti filmárov alebo televíznych tvorcov nemohli uniknúť Němcovej rozprávky, ktoré sa stali nerozlučiteľnou súčasťou aj slovenských vianočných dní. Tým najvýrečnejším príkladmi môžu byť Popoluška alebo princ Bajaja. Ale námetom sa stali aj neľahké a pritom búrlivé životné osudy samotnej spisovateľky. Do jej duševného rozpoloženia sa dokázali vcítiť také skvelé české herečky ako Jana Hlaváčová, Jiřina Švorcová alebo Dana Medřická a naposledy vynikla v muzikálovom spracovaní speváčka Lucie Bílá.
*Po Němcovej Babičke radi siahli tvorcovia filmových diel*
*Divú Báru si zahrala aj Dana Medřická*
*Lucie Bílá sa tiež dokázala s veľkou empatiou vžiť do osudov Boženy Němcovej*
Miesta, ktoré sú spojené so životom a dielom Boženy Němcovej, sú takisto obľúbeným cieľom turistických vychádzok. Na Slovensku nájdeme pamätnú tabuľu na jej dva pobyty v kúpeľoch Sliač a pri Bacúchu medokýš, ku ktorému ju zaviedol Gustáv Kazimír Zechenter – Laskomerský a ktorý dnes nesie jej meno. Babičkiným údolím pri Českej Skalici vedie dnes obľúbený náučný chodník, ktorého zastávky sú venované nielen prírode, ktorá si dodnes udržala relatívne prirodzenú podobu, ale aj životu a dielu slávnej spisovateľky, predovšetkým jej. Barunkinmu detstvu.
*Staré bielidlo síce už nie je to pôvodné, v ktorom prežila Barunka svoje detstvo, napriek tomu je lákavým cieľom turistických návštevníkov, najmä tých, ktorí majú blízky vzťah k dielu Boženy Němcovej a k jej Babičke*
*„Ako som vyrástla, tak som vyrástla,“* napísala Němcová Samovi Chalupkovi 22. novembra 1855 posielajúc mu Babičku. *„Prozreteľnosť božia sa o mňa postarala; nadala ma srdcom zdravým, v ktorom vrie láska k človečenstvu, kusom fantázie, a potom ma prehnala školou všelijakého utrpenia. Tak som sa stala tou, ktorou som, a hoci by ma mnohokrát túžba po poznaní po vesmíre prehnala, predsa sa uspokojím s málom, a tú malú časť vďačne podávam na oltár mojej vlasti. Kto dostal viac, nech viac pomôže!“*
*Pre mnohých je najsympatickejší práve tento portrét Boženy Němcovej.*
Foto: internet a fotime.com