*Nedávno sme na tomto portáli publikovali článok o granátovom jablku, ktoré niektorí považujú za pravé „jablko sváru“ z gréckej mytológie, ako aj za „jablko hriechu“ v kresťanskom vnímaní sveta. Je tu však ešte jedno „jablko“, ktoré sa zvykne spájať s touto symbolikou. Ním je ovocie známe pod menom dula.*
Načrime na úvod do diela jedného z našich najväčších znalcov antického sveta a jeho popularizátora Vojtecha Zamarovského. Presnejšie do jeho knihy Bohovia a hrdinovia antických bájí. Píše v nej aj o Hesperovnách alebo Hesperidách či Hesperidkách. Ide o tri dcéry bohyne noci Nykty a Atlanta, ktoré sa volali Aiglé, Erychteia a Hesperethúsa, žili na ďalekom západe vtedajšieho gréckeho sveta a spolu s drakom Ládónom tam strážili strom so zlatými jablkami, ktorý bohyňa Zeme Gaia dala ako svadobný dar najvyšším bohom gréckeho panteónu Hére a Diovi. *„Tri z týchto jabĺk získal s pomocou Titána Atlanta Héraklés; keď tým splnil úlohu, ktorú mu dal mykénsky kráľ Eurystheus, venoval ich bohyni Athéne a tá ich vrátila späť Hesperovnám,“* píše Zamarovský a pokračuje: *„Jedno z nich ukradla bohyňa sváru Eris a s nápisom Tej najkrajšej! hodila ho medzi bohyne Héru, Athénu a Afroditu, keď hodovali na svadbe fthíjskeho kráľa Pélea a morskej bohyne Thetidy, aby sa tak pomstila, že ju bohovia na svadbu nepozvali. Spor Héry, Athény a Afrodity o toto jablko viedol vo svojich dôsledkoch k trójskej vojne a ono samo sa dostalo ako jablko sváru do úsloví takmer všetkých národov…“*
Pôvod duly a jej história
Ani Zamarovský neuvádza, o aké jablko v skutočnosti išlo. Je pravdepodobné, a potvrdzujú to aj iní bádatelia po tajomnom pradávnom svete, že „jablkom sváru“ sa stala dula, ovocie, ktoré je dodnes bežné v stredomorskej oblasti, a ktoré sa pestuje aj v teplejších oblastiach Slovenska. O tom, že ide o jablko zlaté, určite nezapochybuje nikto už pri prvom pohľade naň.
Dula podlhovastá (*Cydonia oblonga* alebo *Cydonia vulgaris*) je strom dorastajúci do výšky 5 až 8 metrov. Na rozdiel od granátovníka dula patrí do blízkeho príbuzenstva pravých jabĺk, teda do prebohatej a prepestrej botanickej čeľade ružovitých rastlín (*Rosaceae*), presnejšie do jej podčeľade *Maloideae*, kam patria jablone, hrušky, jarabiny a mnohé ďalšie rody a druhy, medzi nimi aj duly.
Pôvodnou vlasťou duly je podľa významného českého botanika Františka A. Nováka rozsiahle územie od Balkánu po Tchien-šan, iní autori zužujú pôvodnú vlasť duly na zakaukazský región, odkiaľ sa prirodzenou cestou alebo pričinením človeka rozšírila do celej perzskej, arabskej i mediteránnej oblasti.
Nie je nepravdepodobné, že duly sa zaradili medzi kultúrne, ľuďmi cieľavedome pestované rastliny, už pred šiestimi tisícročiami. V antike zohrávala významnú úlohu v pestovaní dúl a v obchode s nimi Kréta, predovšetkým prístav Kydonia (dnešná Chania). Gréci ich volali *„kydonia malon“* – kydónijské jalbko, od čoho je odvodené aj vedecké pomenovanie rodu Cydonia. Už vtedy ju považovali za silné afrodiziakum a bolo významnou súčasťou svadobných obradov, ktoré majú svoje korene vari ešte v dávnej mínojsko-mykénskej dobe. Známy aténsky zákonodarca Solón (žil v rokoch 640 – 558 pred n.) obnovil starý zvyk, podľa ktorého nevesta pred vstupom do mladomanželskej spálne musela zjesť kydónijské jablko, teda dulu, čo bol symbol sľubu bohyni lásky Afrodite. Asi to nebola obľúbená súčasť svadby, keďže surová dula má trpkú chuť. Ale čo by nevesta neurobila pre svoju lásku?
Na Peloponéz sa duly dostali asi pred 3 000 rokmi. V 6. stor. pred n. l. ich už určite pestovali na Sicílii, keďže básnik Ibycus z Regia, ktorý žil v tom čase a veľa cestoval, pri popise tohto ostrova spomína *„kydónijské jablká v zavlažovaných záhradách“*. Obľubu si získali aj v starom Ríme. Zmienka o varení dúl s medom sa objavuje medzi Apiciovými receptami.
Z Apeninského polostrova sa pestovanie dúl rozšírilo do ďalších oblastí Európy. Dôležitú úlohu pri ich šírení vraj zohral jeden z najvýznamnejších stredovekých panovníkov, franský kráľ Karol Veľký. V stredoveku nechýbala v kláštorných záhradách a spomína ju aj Matthioli vo svojom herbári vrátane receptu na dulový nápoj a huspeninu.
*Dula patrí k bežným stromom aj v záhradách juhotirolskej dediny Tramin. Foto: Jozef Sliacky*
Zdroj vitamínov i iných cenných látok
Ako sme uviedli, dula podlhovastá je ker alebo nevysoký strom s jednoduchými, 6 – 11 cm dlhými tmavozelenými listami. Na jar, v máji a júni, ho obsypú biele alebo ružovkasté päťlupienkové kvety s priemerom okolo 5 cm. Z nich sa zrodia hruškovité malvice s výraznou zlatožltou farbou s dĺžkou 7 – 12 cm, šírkou 6 – 9 cm a s hmotnosťou 20 – 80 g. Sú veľmi aromatické. Táto ich vlastnosť – vôňa – sa v minulosti využívala aj na to, že sa celé ovocie alebo jeho kúsky vkladali medzi bielizeň, kde zároveň pôsobilo odpudzujúco na mole a iný nepríjemný hmyz, alebo ho nechávali na stole, odkiaľ sa z neho šírila vôňa ako z tých najdrahších aromatických sviečok či tyčiniek.
*Kvety duly. Foto: Pavel Florian.*
*Plody duly podlhovastej. Foto: varecha.sk*
Surová, čerstvá dula je ťažko požívateľná, takže možno zachutí iba ak nevestám pred prvým vstupom na manželské lôžko, čo však zrejme nebude práve kvôli samotnému ovociu. Až mrazmi alebo samovoľným rozkladom niektorých látok duly strácajú trpkosť a zmäknú. Sú vynikajúcim zdrojom vitamínu C, ale aj iných, ľudskému organizmu osožných látok (obsahujú asi 10 % sacharidov, najmä fruktózu, ďalej ovocné kyseliny, pektíny, aromatické silice, triesloviny, i cenné prvky draslík, vápnik, železo, fosfor a zinok), významné sú aj oleje, pentózany a slizy (až 22 %), ktoré obsahujú semená (v nich sa však nachádza aj toxický amygdalín, preto sa lúh zo semien neodporúča na vnútorné použitie!). Bližšie sa môžeme pristaviť pri pektíne, ktorý vytvára ochranný povlak na črevnej sliznici, takže zmierňuje kŕčovité, kolikové stavy, navyše pektíny vynášajú so sebou z tela aj prebytočný cholesterol.
Súčasť kompótov a marmelád
Duly sa po zbere pokrájajú na lupienky a sušia sa pri teplote okolo 50° C, alebo sa využívajú na výrobu kompótov, džemov, muštu, ba i vína či destilátov. V Portugalsku nazývajú toto ovocie *marmelo* a práve od tohto slova je odvodená marmeláda. Obľúbenou pochúťkou je tzv. „dulový syr“. Samozrejme, že duly mali odjakživa nielen symbolické, ale aj praktické využitie v ľudovej medicíne. V Perzii sa oddávna ich semená namáčali vo vode, ktorá bola mnohými generáciami odskúšaným liekom pri zápaloch hrdla a silnom kašli. V novšej dobe sa tento dulový sliz používa na ošetrenie preležanín. Odporúča sa aj pri hnačkách alebo pri vykašľávaní krvi. Spomínaná aróma a ďalšie vlastnosti dúl našli uplatnenie aj v modernej kozmetike a v textilnom priemysle najmä pri úprave hodvábu.
*Dulový destilát z pálenice v dedine Marcelová (okr. Komárno). Foto: internet*
Pestovanie u nás
Pestovanie duly sa už v stredoveku rozšírilo aj do teplých častí Slovenska, kde ju môžeme miestami nájsť aj v zdivenej forme. Pestovatelia ovocia ju neraz využívajú ako podpník pre hrušky, čo má vplyv na spomalenie rastu, ale i na bohatšiu úrodu. Pestujú sa rôzne odrody (Plovdivská, Portugalská, Konstantinopolská, Auria de Delta a iné), ktoré sa líšia najmä tvarom plodov. Medzi obce, ktoré sa spomínajú v súvislosti s pestovaním dúl u nás, sa zaraďuje na prvé miesto zemplínska dedina Staré.
Dula si vyžaduje teplé stanovište, bohaté na slnečné lúče, s pôdou bohatou na živiny, i s dostatkom vody. Korene duly sú plytko v zemi, preto musíme byť opatrní pri kyprení a nahrnutím dostatku pôdy alebo organickej hmoty musíme dbať o to, aby nedošlo k premrznutie koreňového systému, na čo sú duly zvlášť citlivé
Okrem praktického hľadiska nemôžeme obísť ani estetický vzhľad dulového stromu alebo kríka, ktorý dokáže oživiť sad. Výskumníci sa sústreďujú na vyšľachtenie nových odrôd, ktoré by dokázali bez ujmy na zdraví prežiť aj stredoeurópske zimy a mrazy.
Pohľad do receptára
Ako sme už uviedli, recepty na spracovanie tohto ovocia nachádzame už v antickej a stredovekej literatúre. A nechýbajú ani v dnešných kuchárskych knihách alebo na rôznych internetových stránkach. Na záver si dovolíme odcitovať niekoľko receptov na úpravu dúl, ktoré niekde nazývajú aj bižalmy.
Pokrájané duly povaríme v troške vody. Do vytvorenej kaše pridáme cukor (v pomere 2:1, teda na 2 kg ovocia 1 kg cukru, ale závisí to od našej chute i od zrelosti ovocia, niekto uprednostní pomer 1:1) a uvaríme do zhustnutia. Takúto kašu, uloženú v pohároch a zasterilizovanú, môžeme použiť na koláče, do buchiet, závinov a pod. Rozmixovaním získame výživný krém. Do kaše môžeme pridať nakrájané orechy, kandizovanú pomarančovú kôru, prípadne iné kandizované ovocie.
Rozkrájané duly dáme do hrnca, podlejeme trochou vody a uvaríme z nich hustú kašu, ktorú pretlačíme cez sito. Opäť povaríme, až kým kaša nezhustne. Pridáme cukor (podľa chuti, odporúča sa v pomere 4:1, teda na 1 kg dulovej kaše asi ¼ kg cukru) a za stáleho miešania navaríme tuhú masu. Túto horúcu pastu, do ktorej môžeme primiešať posekané orechy, tenko rozotrieme na slabo naolejovaný pergamenový papier, vložíme do teplej rúry a pomaly zasušíme. Uschnutú pastu bez papiera skrútime do valčeka, vložíme do pohára a uzavrieme.
Receptov na spracovanie a využitie dúl, tohto u nás trochu exotického ovocia, je samozrejme podstatne viac. Určite sa zaradí medzi vaše obľúbené, bez ohľadu na to, či na svojom vlastnom tele alebo duši pocítite jeho údajné afrodiziatické účinky, ktoré mu pripisovali už starí Gréci.