Hipoterapia je rehabilitačná metóda, ktorá využíva nasadenie koňa na liečebné účely. Táto jednoduchá definícia vyvolala v mojom ( v skutočnosti celkom inteligentnom) kolegovi nevšednú obrazotvornú reakciu, pretože sa ma s úplne vážnou tvárou opýtal: *„To akože robí masáže kopýtkami?“* V tej chvíli som sa napriek záchvatu smiechu rozhodol, že o tejto liečebnej metóde napíšem viac.
História
Prvé zmienky o hipoterapií nachádzame už v dávnoveku. Pochádzajú od Hypokrata, ktorý odporúčal jazdenie na koni pre uvoľnenie stuhnutého svalstva, Galenos ju zas odporúčal pre cvičenie tela a zmyslov. Jedna z prvých písomných zmienok o liečivom vplyve koňa na človeka dokonca pochádza z nášho územia. Rímsky cisár Marcus Aurelius (161 až 180 n. l. ) vo svojom diele *Hovory k sebe samému* (napísanom v roku 124 na brehu Hrona) podáva informácie o doporučení jazdy na koni kvôli zlepšeniu kondície vojakov. Zároveň je známe, že aj veľká postava našich dejín – Ľudovít Štúr praktizoval jazdectvo na zlepšenie svojho zdravia. Na opačnom konci sveta to boli prví španielski dobyvatelia Ameriky, ktorí si s údivom zapísali fakt, že domorodí indiáni ani po hodinách jazdy na koňoch nevyzerajú unavene. Naopak – akoby im kôň dodával tak silnú energiu, že po jazde vyzerajú „sviežejší“, ako v čase, keď na koňa vyskočili. Prvý československý prezident T.G. Masaryk tvrdil, že jazda na koni je najrýchlejší telocvik pre celé telo. No a najkrajší opis hipoterapie nájdeme v diele básnika Goetheho, ktorý napísal, že pri jazde sa kôň a človek prelínajú v jednu spoločne sa pohybujúcu bytosť.
Všeobecne sa začiatok éry modernej hiporehabilitácie datuje od roku 1952. V tom roku sa dánska drezúrna jazdkyňa Lis Härtel postarala na olympiáde v Helsinkách o zázrak. So svojim koňom sa umiestnila na druhom mieste v Grand Prix. Dodnes je tento moment považovaný za jeden z najemotívnejších v dejinách olympiád. Prečo? Lis Härtel paralyzovala, ako 23 ročnú ( v roku 1944) infekčná mozgová obrna. Ostala ochrnutá od kolien dolu a mala problémy aj s pažami a ramenami. V rozpore s posudkami a varovaním lekárov neprestala s tým, čo nadovšetko milovala. S jazdením na koni. Takmer denne uprosila niekoho zo stajní, aby ju vyložil na koňa a po jazde zložil dolu. Kým na zemi bola mrzák, na chrbte koňa vyzerala ako ladná amazonka plná života.
*** Lis Härtel v sedle
Po troch rokoch rehabilitácie bola schopná konkurovať súťažiacim v Škandinávskom jazdeckom šampionáte. To však nebolo všetko. V roku 1952 bola vybratá, aby reprezentovala Dánsko na olympijských hrách. Do roku 1952 nemohli ženy súťažiť v jazdeckých športoch na olympiáde a tak mala možnosť stať sa prvou. *„Nechcela som sklamať,“* spomínala Lis neskôr na najkrajšie okamihy svojho života. Už na začiatku sa musela povzniesť nad ironické úškrnky, keď jej pred pretekmi pomáhali vysadnúť do sedla. Po štarte sa však divákom zatajil dych. Krehká žena sa zmenila v sedle na nepoznanie a za burácajúceho jasotu tribún si pricválala pre striebornú olympijskú medailu. Na tento moment Lis Härtel ešte dlho spomínala: *„ Keď som prešla cieľom, nevedela som, čo robiť. Všetko sa vo mne pomiešalo – radosť z víťazstva, pocit zadosťučinenia, neskonalá vďaka môjmu koníkovi. A do toho všetkého ma odrazu ovalila celkom prozaická myšlienka a síce – kto ma zloží z koňa? Odrazu bolo totiž naokolo veľmi veľa cudzích ľudí a ja som ostala bezradná….“* Celú situáciu nádherným spôsobom vyriešil víťaz olympijských pretekov Henri Saint Cyr, ktorý sa predral k nej, zobral ju do náručia a preniesol ju rovno k stupňom víťazov, kde sa bez pomocí barlí či paličky postavila na strieborný stupienok: „Odrazu sa mi začali podlamovať nohy, no zvládla som to. Až na tie slzy. Revala som, ako malé dieťa. Bola som prvá žena v histórií olympijských hier, ktorá sa postavila na stupienok víťazov v jazdeckom športe.“ Spolu s ňou sa tisli slzy do očí tisíckam ľudí na štadióne…
*** Fotografia, ktorá obletela svet. Dojatá Lis na olympijskom stupni víťazov. Bez barlí, bez podopierania. Ochrnutá…a predsa zdravá.
Liz Härtel vyhrala v roku 1954 neoficiálne majstrovstvá sveta v Aachene a v roku 1956 obhákjila striebornú medailu na olympiáde v Štokholme. Sedemkrát sa stala dánskou národnou šampiónkou v drezúre koní. V čom bol základ jej úspechu už asi tušíte sami. Jazdkyňa oznámila svetu, že to bola práve jazda na koni, ktorá jej zabezpečila pohybovú nezávislosť. So svojou priateľkou, dánskou fyzioterapeutkou Ullou Harpoth založili prvé hiporehabilitačné stredisko na svete.
Čo je hipoterapia?
Kôň pri chôdzi produkuje pohyb, ktorého parametre sú zhodné s ľudskými. Ak si predstavíme pohyb zadku kráčajúceho koňa, odhalíme podobnosť s pohybom panvy pri chôdzi človeka. Pohyb generovaný konskými zadnými končatinami je prenášaný do panvy, chrbta a je zladený s pohybmi predných končatín a hlavy. Ak posadíme na konský chrbát človeka, je nútený sa tomuto pohybu podriadiť a prispôsobiť, prijať jeho tempo, rozsah, smer a jeho zmeny. V opačnom prípade sa totiž na koni ťažko udrží. V tom tkvie celé kúzlo hipoterapie, ktorá sa snaží maximálne využívať všetkého, čo má človek s koňom spoločného – pohyb, kontakt, emócie, prostredie. Pri hipoterapií sa liečia poruchy pohybového aparátu, pri liečebnom pedagogicko-psychologickom jazdení zase psychika. Tento typ liečby využijú ľudia, ktorí majú „boľavý chrbát“, skoliózu, ľudia po úrazoch chrbtice, strate končatín … Najpočetnejšou klientskou skupinou sú deti s diagnózou detská mozgová obrna. Všetkých klientov spája základný problém: porušený pohyb, či už v dôsledku vonkajšieho zásahu, alebo je dôvodom vrodené postihnutie centra, kde pohyb vzniká – mozgu. Ak je bremenom na chrbte koňa človek s porušenou pohybovou koordináciou, ktorý je schopný poddať sa konskému diktátu, prijíma akord pohybu koňa so všetkými jeho tónmi. Práve vďaka podobnosti pohybu koňa a človeka tak dochádza k tomu, že jazdec (klient) sa na konskom chrbte prispôsobuje ponúkanému pohybu podľa konských pravidiel. Keď je klient pohybovo postihnutý a kôň zdravý, stačí len prijať to, čo kôň ponúka. Razom sa telo pohybuje na zdravých, hoci konských nohách. Svalové napätie je nútené reagovať, prispôsobiť sa zdravej symetrií. Rovnaké zmeny nastávajú v držaní tela. Skôr príliš stiahnuté svaly teraz dovoľujú zmenu nastavenia jednotlivých telových segmentov, kĺbov. Telo sa uvoľní a získa nový rozsah hybnosti. Človek sediaci na konskom chrbte zažíva to, čo v dôsledku úrazu či vrodenej vady už dlho, alebo nikdy nezažil.
Skúsiť, alebo neskúsiť?
Do dnešnej doby nebol jedinečný význam hipoterapie spochybnený, ani prekonaný inou rehabilitačnou metódou či prístrojom. Klient na koni môže nielen sedieť, ale aj ležať na bruchu, chrbte, cez chrbát koňa – vždy záleží na pohybových schopnostiach klienta a terapeutickom cieli. Kôň je vždy vedený vodičom a klient je z hľadiska ovládania koňa pasívny (nejedná sa o aktívne jazdenie na koni). Pohyb koňa v otvorenom priestore a mimo nemocničnom prostredí ďalej priaznivo pôsobí na rovnováhu, koordináciu, orientáciu v priestore, vytrvalosť, psychiku, atď. Z tohto vyplýva, že ide naozaj o veľmi úspešnú metódu. Ak chcete vedieť, kde vo vašom okolí ponúkajú hipoterapiu, navštívte túto stránku , kde nájdete zoznam všetkých hipoterapeutických centier na Slovensku.
Foto: simplymarvelous.wordpress.com, kittypug.wordpress.com, therapyonthehoof.com, cityspeech.wordpress.com