1,6 kilometra. Presne toľko je dlhý náučný turistický chodník Šomoška. Napriek prevýšeniu 106 metrov sa vďaka tejto dĺžke zdá, že na jeho zdolanie potrebuje človek len pár desiatok minút. Opak je však pravdou. Unikátne prírodné výtvory a iné zaujímavosti vás jednoducho prinútia postáť a pokochať sa pohľadom. Vaša prechádzka sa tak určite predĺži. Hobbyportal vám predstavuje náučný chodník, ktorý vás ohúri nielen živou a neživou prírodou, ale aj zrúcaninou hradu s nádherným výhľadom na široké okolie a ako bonus vám ponúka európsky unikát – kamenný vodopád.
Z Mačacej na Šiator
Náučný chodník sa nachádza približne 2 kilometre od obce Šiatorská Bukovinka. Dostanete sa k nemu pohodlne autom, keď smerom od Lučenca, len pár stoviek metrov od bývalej colnice na maďarsko-slovenských hraniciach v Šiatorskej Bukovinke odbočíte doľava na vedľajšiu cestu(odbočka je označená smerovou tabuľou). Po niekoľkých minútach jazdy prídete k parkovisku, kde budete musieť svojho štvorkolesového tátoša nechať. Vedľa parkoviska sa nachádza vstup priamo na chodník. Okolie je upravené, okrem predajne suvenírov a pokladne tu nájdete ohnisko, kde si môžete na konci vašej túry poopekať slaninku, špekáčiky a podobne. Ďalej sú tu preliezačky pre vaše ratolesti. Odporúčam však nezdržiavať sa hneď na začiatku a vybrať sa najprv na samotnú túru. Náučný chodník spája náhornú plošinu Mačacia s vrchom Šiator. Bol otvorený v roku 1990 a dnešnú podobu dostal v roku 2000, kedy okrem ukončenia prác na parkovisku a prístupovej ceste finišovali práce na nových mostíkoch a na zabezpečení vnútorných a vonkajších priestorov hradu.
Musím sa priznať, že na začiatku našej „expedície“ som vedel o oblasti v okolí hradu Šomoška pramálo. No zážitok predčil očakávania. Po prejdení dreveného mostíka vchádzame do lesa, ktorý je súčasťou CHKO Cerová vrchovina. Netrvá dlho a ocitáme sa pri prvej informačnej tabuli. Tá nás upozorňuje na výskyt vlhkomilných rastlín a obojživelníkov, ktoré sa dajú pozorovať na nive Bukovinskeho potoka. Tieto slová nám vzápätí potvrdzuje salamandra škvrnitá, ktorá sa doslova prehnala v našej blízkosti aby sa vzápätí stratila v lopúchovom poraste. Čakáme pár minút, aby sme si ju (alebo nejakú jej príbuznú) mohli odfotiť, no dnes asi nemajú obojživelníky záujem o publicitu. Absenciu týchto tvorov sa nám snažia vykompenzovať motýle. Poletujú okolo nás a my nadobúdame dojem, hraničiaci s istotou, že niektoré druhy sú pre nás absolútne neznáme.
Vchádzame hlbšie do lesa a pred nami sa odrazu zjavia jazierka. Tie sú pozostatkom ľudských aktivít v rezervácií. Pred viac, ako sto rokmi ich vybudovala bohatá banská účastinná spoločnosť na chov rýb. Obnovené boli koncom 20. storočia pri stavbe náučného chodníka. Ryby by ste v nich v súčasnosti hľadali s ťažkosťami. Vodná plocha jazierok zohráva (aj napriek tomu, že sú vlastne v prírode umelým prvkom) významnú úlohu pri rozmnožovaní a migrácií obojživelníkov. V tesnej blízkosti sa nachádza prameň s krištáľovo čistou vodou. Posilnení sa vydávame na cestu k ďalšej zastávke. Tou by malo byť Kamenné more.
Nevieme sa vynadívať na stáročné buky, z ktorých niektoré majú obvod kmeňa viac, ako tri metre. Buk lesný však nie je jediným mohutným stromom v rezervácií. Lesných obrov zastupuje tiež dub cerový a pozoruhodným exemplárom je aj mohutný dub žltkastý. Na hradnom kopci rastú v plytkej pôde 150 ročné exempláre, ktoré sa však často vyvracajú aj s koreňmi a my sa ocitáme akoby v Jurskom parku, kde sa prírody nedotkol človek. Už chýba len mohutný dinosaurus, ktorý by si prišiel pochutnať na zelených dubových konárikoch. Odborníci tvrdia, že samovoľné vyvracanie sutín, ktoré zapríčiní vyvrátenie stromov nie je žiadnou tragédiou. Les sa tak prirodzene zmladzuje a vytvára sa mladý porast, ktorý dáva možnosť študovať ekologické väzby, vznikajúce tisícky rokov. Prítomnosť duba žltkastého nás upozorní, že sme blízko ďalšej zastávky, ktorá nesie názov Kamenné more. Rozprestiera sa na ploche 100 krát 40 metrov a je zložené z úlomkov päť, alebo šesťbokých stĺpov bazaltu. Zvetrávaním kedysi mohutných stĺpov a pôsobením zamrznutej vody, ktorá sa v chladných mesiacoch dostávala do ich puklín dochádzalo k ich rozpadu a vznikla tak zaujímavá stráň pokrytá kameňmi.
Tu si musíme uvedomiť, že tabuľovitý vrch Mačacej, kde sa nachádza aj hrad Šomoška vznikol pred 1,8 miliónmi rokov následkom erupčnej činnosti sopky Medveša, ktorá sa tu nachádza. Tento lávový pokrov má rozlohu 14,2 km2 a je najväčší v Strednej Európe. Niet divu, že pred sto rokmi v čase stavebného „boomu“ poskytol horninový podklad vhodné stavebné suroviny a sústava kameňolomov v Mačacej predstavovala v tých rokoch najväčší ťažobný priestor v republike. Kameňolomy zamestnávali 1000 robotníkov a dlažobné kocky z Mačacej sa vyvážali do všetkých okolitých štátov.Šomoška však má ešte jeden európsky unikát – Kamenný vodopád.
Pred niekoľkými rokmi mi poslal kamarát, pôsobiaci v tom čase v Írsku fotografie, na ktorých boli zvláštne kamenné útvary. Zábery pochádzali z Giant´s Causeway. Ten sa nachádza v grófstve Antrim na severovýchodnom pobreží Severného Írska, asi tri míle (4,8 km) severovýchodne od mesta Bushmills. Je to oblasť s takzvaným čadičovým vodopádom a čadičovými stĺpmi, ktoré vznikli erupčnou činnosťou. Fotografiami som bol nadšený a úplne vážne som sa zamýšľal nad tým, že tam raz vycestujem. To som však ešte netušil, že niečo podobné máme aj u nás. Náš kamenný vodopád síce nie je zapísaný v UNESCO, no bezpečne viem, že kvôli svojmu tvaru patrí k európskym unikátom.
Najprv si však povedzme niečo o tom, ako vznikol. Sopka na Šomoške je jednou z viacerých malých erupčných centier, ktoré sa vytvorili na hlbokých zlomoch zemskej kôry, vzniknutých následkom vyvrásnenia centrálnych častí Západných Karpát. Do súčasnej podoby bol prepracovaný následkom výzdvihov územia a erózno-denudačných procesov. 9 metrov vysoký geomorfologický útvar bol odkrytý v 14. storočí ťažbou bazaltu na výstavbu hradu. umožnilo sa tým sledovanie päť až šesť bokej odlučnosti bazaltu na okraji krátera s prechodom do lávového prúdu. Stĺpovitá odlučnosť je charakteristická pre homogénnu lávu, najmä pre bázické horniny a je vždy orientovaná kolmo na plochu chladnutia. Náš Kamenný vodopád však kolmý nie je. Práve pre jeho ohnutú formu sa radí k európskym unikátom.
Stojíme pod vodopádom a usilovne fotíme z každej strany. A ja si nevdojak spomínam na fotografie z ďalekého Írska. Veru, človek častokrát nevie, aké prírodné krásy nájdeme na našom malom Slovensku. Od kamenného vodopádu je to už doslova pár metrov k čerešničke na torte – hradu Šomoška.
Hrad Šomoška bol postavený po tatárskom vpáde v 13.-14. storočí. Na jeho stavbu bol použitý miestny materiál, čiže bazaltové stĺpy. V roku 1573 ho obsadili Turci, v roku 1596 sa podarilo hrad dobyť a vrátiť pôvodnému majiteľovi. 17. storočie bolo obdobím, v ktorom bol hrad niekoľkokrát prestavaný a zväčšený. Pribudlo tiež vonkajšie opevnenie. Hrad slúžil ako útočisko rodu Bocskayovcov počas stavovského povstania. Po potlačení povstania v roku 1709 prišiel vtedajší majiteľ hradu Šimon Forgáč o hrad i ďalšie svoje majetky. Šomoška postupne chátrala. Po požiari v roku 1826 dal hrad zbúrať jeho posledný majiteľ. Našťastie sa mu to podarilo len čiastočne. Od roku 1972 prebiehali na hrade prieskumné, konzervačné práce, počas ktorých sa obnovila južná delová veža a čiastočne aj západná. Je veľa miest, kde na človeka dýcha história a hrad Šomoška k nim jednoznačne patrí. Je z neho nádherný výhľad na všetky svetové strany a hoci sme na konci našej púte, tešíme sa na spiatočnú cestu, kedy si vychutnáme jednotlivé zastávky ešte raz.
Foto: autor