Odborníci hovoria, že lenivosť je prekážkou osobnostného aj duchovného rastu. Poznáme však ľudí, ktorým práve ich vlastná lenivosť priniesla celkom slušné bohatstvo. V duchu hesla – ako nerobiť a zarobiť. Hobbyportal vás s niektorými z nich zoznámi.
Domáci miláčik menom kameň
Nekorunovaným kráľom bohatých „lenivcov“ je americký „vynálezca“ Gary Dahl. Je živým dôkazom, že leniví ľudia dokážu nájsť to najjednoduchšie riešenie. Keď sa pri posedení v bare sťažovali jeho priatelia, ako sa musia neustále starať o svoje psy a mačky, poznamenal, že najideálnejším maznáčikom by bol kameň, ktorý sa nemusí venčiť a nepotrebuje žiadnu inú starostlivosť. Dahlovi kamaráti sa pobavili, jemu samotnému však tento nápad zostal v hlave. Neskôr spomínal: *“Keď som v ten večer prišiel domov, nemohol som zaspať. Obchody nešli a mne sa vôbec nechcelo myslieť na bankrot. Skôr som potreboval čosi, čo by nestálo veľa a na čom by som zarobil dostatok peňazí. Môj barový nápad s „domácim kameňom“ sa mi zapáčil natoľko, že som si sadol k písaciemu stolu a začal písať príručku o tom, ako sa starať o kamenného maznáčika, ktorý neskôr dostal názov Pet Rock.“*
Kniha mala 32 strán a obsahovala rady, ako kameň kŕmiť a kúpať alebo ako ho správne vycvičiť. Kým povely „zostaň“ a „ľahni“ sa Pet Rock naučí sám vcelku rýchlo, s príkazom „pretočte sa“ zvyčajne potrebuje trochu pomôcť od svojho majiteľa. Brožúra zároveň upozorňovala, že príkazy „poď“, „prines“ a „podaj labku“ sa kameň takmer naisto nenaučí. Oproti tomu knižka zdôraznila, že sa pet rock osvedčuje ako strážca a za drobnej pomoci majiteľa je schopný spacifikovať zlodeja. Písal sa rok 1975.
Ak si v týchto chvíľach klopete na čelo, verte, že o chvíľu si budete klopať ešte viac. Za niekoľko týždňov uviedol Dahl na trh svojich prvých kamenných miláčikov, predával ich úplne rovnako ako živé zvieratá – so škatuľou, slamou a s otvormi na dýchanie. Predstavoval ich, ako vrchol ľudskej tvorivosti a úžasný výsledok milióny rokov dlhej evolúcie. Jeden Pet Rock stál necelé štyri doláre, čo je pri dnešnom kurze asi 16 dolárov. Dahl nemal prakticky žiadne náklady. Stačilo, aby našiel pekný kameň, zabalil ho a poslal kupujúcim. Neskôr si už mohol dovoliť dovážať kamene z Mexika. Najviac peňazí Dahla nestáli kamene, ale výroba škatúľ, do ktorých „miláčikov“ balil. Súčasť balenia tvorila aj vyššie spomínaná brožúra, ktorá majiteľom radila, ako správne o kameň starať.
Skúste si tipnúť, koľko Dahlovi tento šialený nápad zarobil? Verte tomu, že predal viac, ako 5 miliónov (!) kameňov s čistým ziskom 56 000 000 dnešných dolárov. Šokujúce bolo prijatie jeho nápadu verejnosťou. Ľudia za zbláznili a skupovali Pet Rock po stovkách. Dávali im mená a túlili sa k nim v posteliach. Pet Rock sa stal zberateľskou vášňou malých aj veľkých. Najväčšiu zbierku kameňov od Dahla vlastní Američanka Lesley O´ Doherty, ktorá ich zbiera od svojich šiestich rokov a nedá na ne dodnes dopustiť. Za utŕžené peniaze si Gary Dahl otvoril bar v Kalifornií.
Predaj kamenných maznáčikov pred časom opäť obnovil, len s tým rozdielom, že ku kameňom je priložený kábel USB, ktorý môžete pripojiť k počítaču. Vzhľadom k tomu, že kameň nič nevie, jedná sa o plne kompatibilný „hardware“ s akýmkoľvek operačným systémom a počítačom.
Videohra, ktorá môže umrieť
V polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia boli na celom svete veľmi populárne vreckové videohry. Prím v tejto oblasti držali Japonci. Bol to však nemilosrdný biznis. Ako náhle mala nejaká hra úspech, muselo množstvo vývojárov presedieť množstvo bezsenných nocí nad jej vylepšeniami, tak, aby hra zarobila čo najviac peňazí a aby si neskôr zákazníci mohli zakúpiť jej pokračovanie. Japonci Akihiro Yokoi a Aki Maita však vymysleli niečo iné. Spomína Akihiro Yokoi: *„Potrebovali sme nápad. Niečo, čo by nebolo potrebné často inovovať a aby sa to napriek tomu dobre predávalo. Boli sme leniví vymýšľať každý polrok niečo nové. Vtedy nás napadlo vyrobiť jednoduchú digitálnu hru, ktorá (ak by na ňu jej majiteľ kašľal) umrela. Nebola by viac použiteľná. Smrť – to sú city, aj keď sa jedná o neživý predmet. A my sme správne predpokladali, že po smrti hračky si majiteľ zakúpi novú. Keď pre nič iné, tak pre pocit viny. Predpokladali sme správne.“* V roku 1996 uviedli na trh Tamagoči – hru, predávanú japonskou firmou Bandai. Tamagoči predstavuje domáce zvieratko, o ktoré je potrebné starať sa, aby bolo spokojné. Užívateľ musí svoje Tamagoči najmä „kŕmiť“ a „hrať sa“ s ním. Tieto činnosti sú vykonávané symbolicky výberom príslušných volieb pomocou tlačidiel. Osobnosť hračky sa v závislosti na poskytovanej starostlivosti postupne vyvíja. Tamagoči má podobu malého elektronického prístroja vajcovitého tvaru, ktorému dominuje výrazný displej. Na displeji je malá čiernobiela postavička, ktorá postupne rastie. Prechádza štádiami vývoja – vajíčko, nemluvňa, dieťa, dospievajúci, dospelý. Zvieratko je závislé od vašej starostlivosti, čím viac sa o toto zvieratko staráte tým dlhšie a lepšie vám žije aj vydrží. Niekedy sa môže dožiť až 20 alebo 25 dní, ak však oň nestaráte, je dosť pravdepodobné že sa vám jedného dňa miesto zvieratká objaví hrobček!
*„Prvé Tamagoči naozaj umierali a hra ostala nepoužiteľná,“* spomína Aki Maita. Celosvetový úspeh a ohromujúca predajnosť nás však prinútili zľutovať sa a väčšina ďalších verzií sa dala reštartovať, alebo mohla pracovať v režime pauza. V roku 2010 mala firma Bandai na konte viac, ako 76 miliónov predaných kusov Tamagoči. Z Akihira a Aki sa stali milionári.
Chlpatá lopta
Američan Scott Stillinger nebol lenivec v tom zmysle, že by sa mu nechcelo pracovať. Naopak, bol úspešným inžinierom. Jeho lenivosť spočívala v inom. Sám si na to spomína takto: *„V roku 1986 bolo nádherné leto a tak som väčšinu voľného času trávil s mojimi malými deťmi v záhrade. Hádzali sme si malú loptičku. Ich detské rúčky ju však nedokázali poriadne uchopiť, keď im padla na zem a tak som musel sústavne behať od jedného k druhému a pomáhať im. Celkom ma to štvalo a tak som premýšľal, ako sa z toho vyvliecť.“*
Stillinger dostal nápad a na konci jeho snaženia sa objavila podivná gumená loptička. Tvorí ju malé guľaté jadro, z ktorého trčí okolo 2000 „vláskov“ z prírodnej gumy. Tento výtvor dostane meno Koosh Ball podľa zvuku, ktorý vydáva pri dopade na zem. Chlpatú loptičku si deti zamilovali. Dopyt po nej rýchlo rástol nielen v USA, ale aj za hranicami. Stillinger sa chopil príležitosti a založil vlastnú firmu, v ktorej predával tisícky loptičiek nedočkavým zákazníkom. Už o dva roky, v roku 1988, dominuje Koosh Ball vianočným trhom v Spojených štátoch. Stillinger si môže medliť spokojnosťou ruky. O necelých 10 rokov na to sa stane niečo naozaj nečakané. Japonský hračkársky gigant Hasbro chce odkúpiť Stillingerovu firmu. Ponuka? Neuveriteľných 100 000 000 dolárov! Stillinger neváha a firmu predá. Odvtedy sa predáva Koosh Ball v desiatkach krajín po celom svete.
Boháčom vďaka vlastnej pohodlnosti
Možno si pri čítaní týchto riadkov hovoríte, že niečo takéto je možné len v Amerike. Nie je to pravda. Na záver vám predstavíme Slováka, ktorému vlastná pohodlnosť priniesla nielen úspech, ale aj peniaze. Jeho meno je Michal Meško.
Počas študentských rokov na gymnáziu zápasil s jedným problémom, ktorý pozná každý študent. Tým bolo čítanie povinnej literatúry a s tým súvisiace vedenie čitateľského denníka. Michal v jednom z rozhovorov povedal: *„Bol som tak trochu lenivý, alebo skôr pohodlný. Nie že by som nerád čítal, ale mal som pocit, že niektoré knihy nemajú v rámci povinného čítania čo robiť. Tak som k nim aj pristupoval, no na konci roka som mal problém. Nemal som čitateľský denník a učiteľka mi nechcela dať známku,“* Čo robiť? Tak, ako desiatky iných študentov si zohnal hotový referát a odpísal ho. Napadlo ho však, že toto nechce robiť ďalšie roky. Tak vymyslel počítačový program, ktorý referáty zhromažďoval pre jeho osobnú potrebu. Michal však nebol sebec a zakrátko ho napadlo, že ak by referáty „zavesil“ na internet, pomohol by aj druhým. Spojil sa teda s Michalom Antošíkom, vlastniacim doménu *referaty.sk* a v septembri roku 2000 sprevádzkovali rovnomennú stránku. Obidvoch prekvapil obrovský záujem študentov, ktorí nielen sťahovali hotové práce, ale ich aj pridávali. Stránka sa plnila tisíckami referátov. Michal však pri tomto druhu podnikania nezostal. V roku 2004 predali obaja kamaráti projekt referaty.sk portálu *Atlas.sk*. Za koľko? Nechcú prezradiť, ale odborníci v tom čase odhadovali, že na vtedajšie Slovenské koruny sa suma mohla pohybovať rádovo v miliónoch. Michala Meška však peniaze nepokazili a vďaka financiám z predaja sa mohol realizovať v internetovom kníhkupectve *martinus.sk*. Dnes je jeho spolumajiteľom.
FOTO: retrothing.com, squidoo.com, bandai.com, trainerswarehouse.com, gplus.slfeed.net