Žijeme v divnom svete… Rusi nepoznajú svoje ruské vajcia, V Bologni sa nevaria bolonské špagety, Španieli netušia o španielskych vtáčkoch a Tatári si nikdy nepotierali hrianky surovým mäsom. Zoznámime vás s pravdivou históriou bežných jedál, ktoré by sa zrejme mali volať úplne inak.
S nástupom internetu sa rôzne druhy gastronomického hobby rozšírili „online“ – od výmeny receptov až po praktické rady pri príprave pokrmov takmer raketovou rýchlosťou. Vedeli ste však, že názvy mnohých jedál hlavne so zemepisným prívlastkom píšeme úplne zle? Je jasné, že tieto názvy už nezmení nikto, no napriek tomu je zaujímavé pátrať, ako vlastne vznikli. Gastronomická história je naozaj veľmi interesantná a Hobby portál vám dnes prináša tie najzaujímavejšie odhalenia. Začneme pri tatárskych kočovníkoch:
Tatársky biftek
Možno ste sa už stretli so starou legendou, podľa ktorej si divokí mongolskí dobyvatelia pchali kusy mäsa pod sedlá svojich koní, celý deň na nich jazdili a večer už len pridali hrsť korenia a pochúťka bola na svete… tak toto je rozprávka. V časoch Džingischána síce Tatári používali surové mäso, ale iba ako „náplasť“ na poranené či otlačené miesta svojich koní. V surovom stave by ho nejedli napriek tomu, že je dnes vyhlásenou pochúťkou v mnohých ázijských krajinách. Tatársky biftek, ako ho dnes poznáme, sa prvýkrát podľa odborníkov objaví na stoloch koncom 19. storočia v Paríži, kedy tamojší vyhlásení kuchári experimentujú so surovým hovädzím mäsom, vaječným žĺtkom, cibuľou a kaparami. Pôvodne sa tento pokrm nazýva *Steak a l´américaine* (americký biftek), no raz si jeden zo šéfkuchárov spomenie na legendu o Tatároch, jazdiacich na „surovom mäse“ a začne túto pochúťku vydávať za tatársku. Úspešne. A dokonca sa zmení aj názov omáčky, ktorá sa k tataráku pridáva na tatársku omáčku (o nej si povieme za chvíľu). Aj keď milióny ľudí na svete považujú tatársky biftek za kulinársku delikatesu, nájdu sa národy, ktoré by ho nevzali do úst ani za nič. Odpor k surovému mäsu zdôvodňujú častokrát odporúčaním špičkových kuchárov, ktorí vyslovene zakazujú pri príprave tatárskeho bifteku mäso mlieť. Musí sa naškrabať nožom. A dôkladne, aby sa rozpučili prípadné vajíčka parazitickej pásomnice (hm…to som asi nemal napísať).
Tatárska omáčka
Tiež nemá s Tatármi nič spoločné. Čo hovorí história? V roku 1756 francúzsky vojvoda Louis François Armand de Vignerot du Plessis alias Richelieu pri Port Mahone porazil britské vojsko. Jeho šéfkuchár vtedy na oslavu víťazstva pripravil hostinu, na ktorej sa mala podávať aj studená omáčka zo smotany a vajec. Smotana sa však v kuchyni minula. Šéfkuchár bol však doslova kúzelník a z núdze ju nahradil olivovým olejom. Kvôli názvu víťazného bojiska Port Mahone sa táto omáčka začala volať mahonéza – dnes majonéza a o niekoľko desaťročí sa do nej začali pridávať sterilizované uhorky, cesnak, cibuľa, pažítka, estragón, čierne korenie a iné pochutiny. Keďže názov ochutená majonéza sa neujal, bolo treba vymyslieť iný. Tu došlo ku kulinárskej „symbióze“. Prívlastok tatárska dostala omáčka potom, ako sa začala pridávať k tatárskemu bifteku. No ani jedno z týchto jedál sa nenachádza medzi národnými pokrmami potomkov Tatárov.
Budapeštianska pomazánka
Šmirkas – tak ju nazývame my (nesprávne). Pochádza z nemeckého Schmierkäse (roztierateľný syr). My by sme ju po správnosti mali nazývať bryndzovou nátierkou. Sú však mnohé krajiny, kde bryndzu nepoznajú a vysloviť toto slovo by bolo pre obyvateľov jazykovou samovraždou. A tak sa vo svete (vrátane Čiech) zaužíval názov Budapeštianska pomazánka (v Maďarsku sa pre zmenu nazýva ešte krkolomnejšie – körözött). No s Budapešťou má spoločné len to, že vznikla v časoch, kedy sme my, Slováci patrili Uhorsku. Aká je história tejto pomazánky? Bryndzu síce máme zaregistrovanú ako slovenskú, no jej prapôvod môžeme hľadať úplne inde. Ovčí solený syr priniesli na Slovensko (v tom čase časť Uhorska) Valasi v 15. storočí počas valašskej kolonizácie územia, ktoré sa nachádza v dnešnom Rumunsku. V roku 1787 vznikla prvá slovenská bryndziareň v Detve a o 10 rokov neskôr vo Zvolenskej Slatine (je funkčná dodnes!). Zvolenský bryndziar Teodor Wallo upravil výrobný postup bryndze tak, že namiesto soli po dlhých pokusoch pridal do zmesi z ovčieho mlieka špeciálne pripravený soľný roztok a po zomletí syra s týmto roztokom dostal mäkkú mazľavú bryndzu. Teda bryndzu, ako ju poznáme dnes. A táto surovina slúži dlhé desiatky rokov ako základ pomazánky, ktorú dnes tak trochu neprávom poznajú vo svete ako budapeštiansku.
Bolonské špagety
Tie by ste v Bologni nezohnali zrejme ani náhodou. Je síce pravda, že toto mesto je známe vychýrenou bolonskou omáčkou, k nej však podávajú čerstvé vaječné cestoviny, predovšetkým lasagne, alebo tagliatelle. Špagety sa robia skôr na juhu Talianska a z iného typu múky. Mesto Bologna dokonca usiluje o to, aby boli v niektorých reštauráciách špagety s bolonským ragú zakázané. Bolonské špagety sú výmyslom komerčnej svetovej kuchyne. Podľa mnohých ide o gastronomický omyl. Taliani robia špagety predovšetkým systémom *„alla carbonara“*, čiže s vajíčkom a slaninou, alebo *„aglio, olio e peperoncino“* (s cesnakom, olejom a paprikou). Aj vďaka jednoduchosti a kvalitným surovinám dosahujú pri ich príprave geniálne výsledky. Ale babrať sa s omáčkou? Nikdy.
Ruské vajce
Chcete uraziť Rusa? Vypýtajte si v tamojších lahôdkach ruské vajcia. Nakoľko o takomto názve (v súvislosti s jedlom) nič nevedia, môže im to evokovať skôr neslušný názov, ako pokrm a tak sa vždy ohradia, ak spomeniete ruské vajce. Vznik tohto predkrmu súvisí s vlašským šalátom. Aj názov vlašský šalát je nesprávny. Už starí Slovania nazývali kedysi Talianov Vlachovia. No a o stovky rokov neskôr títo „Vlachovia“ pripravovali pre svojich bohatých ruských hostí špeciálny šalát, vyšperkovaný natvrdo uvareným vajcom. Rusom údajne veľmi chutil a tak sa rýchlo v Taliansku zaužíval názov ruské vajce. V našich končinách to bolo zložitejšie. Určitú dobu sme tomuto predkrmu hovorili „henri“ vajce. No s postupom času sa tak nejako prešlo aj u nás na pomenovanie „ruské“. Ďalej na východ od nás sa však nedostalo.
Španielske vtáčiky
Ak chcete byť v Španielsku za „machra“ a pomocou slovníka si preložíte názov španielsky vtáčik ako „pájaro espaňola“, zrejme sa na vás pozrie čašník, ako na blázna. Tento pokrm sa totiž u nich volá „el nino envuelto“, teda doslovne *zabalené dieťa*. História nášho pomenovania začína koncom 16. storočia v čase, kedy sa po smrti manžela prisťahuje do Prahy Mária Španielská, matka Rudolfa II. Táto žena je okrem toho, že má 16 detí známa aj svojou nepríjemnou povahou. Na kráľovskom dvore jej príchodom nastáva zdesenie medzi dvornými kuchármi aj vďaka jej vyberavému jazyku, ktorý je zvyknutý na južanské jedlá. Svojej povesti zostane verná hneď po prvom tanieri, ktorý jej naservírujú. Odtisne ho od seba s pohŕdavým „pche“. A vzápätí dá poslať po svojich španielskych kuchárov. Tí jej pripravujú obľúbené lahôdky, medzi ktorými nechýba „zabalené dieťa“, čiže teľacie zvitky s pikantnou nádievkou – zmesou žĺtkov, sardel, strúhanej cibule a nasekaného petržlenu. To všetko je zopnuté dvoma bodcami, pripomínajúcimi vtáčie nožičky. A razom je španielsky vtáčik na svete. Ale opäť len v našich končinách.
Turecký med a turecká káva
Prečo sa nazýva tvrdá cukrovinka, pripravovaná z cukru, medu, vaječného bielku, vody a sekaných orieškov tureckým medom? Lebo si to niekto vymyslel. Pôvodne o ňom píše Gerard z Cremony, ktorý okolo roku 1130 preložil knihu arabského lekára zo španielskej Cordóby *De medicinis et cibis simplicibus*(Oliekoch a prostých pokrmoch). V knihe sa píše o podobnej lahôdke, nazvanej v arabskom svete „turun“. Osmanská ríša však „fičí“ (a je tomu tak dodnes) na dobrote zvanom chalva. Tvrdý „turecký med“ je známejší skôr v krajinách Stredomoria ako cukrovinka, ktorá sa v Katalánsku nazýva torró, v Španielsku turrón, v Taliansku torrone a jej varianty sú známe i v Latinskej Amerike a na Filipínach.
Môžeme smelo povedať, že názov turecká káva je výsadou Slovákov a Čechov v súvislosti s pomenovaním mletej kávy zalievanej horúcou vodou. Na Balkáne pod pojmom turecká káva bežne servírujú kávu urobenú v džezve, špeciálnej kovovej nádobke s dlhou rúčkou, v ktorej sa priamo zomletá káva s vodou varí. Takto pripravená káva chutí úplne inak, než iba zaliata. A samotní Turci sa vždy ohradia voči „československému“ pomenovaniu našej zalievanej „žbrndy“.
Foto: wikimedia.org,