Keď sa dnes podívame do historického kalendára, padne nám do oka niekoľko mien a udalostí. Tak v roku 37 zasadol na trón Rímskej ríše cisár Caligula. Takmer o 13 storočí neskôr, v roku 1314, upálili v Paríži Jasquesa de Molaya, posledného veľmajstra templárskeho rádu a jeho druhov. V r. 1584 zomrel ruský cár s príznačným prímenom Ivan IV. Hrozný. Práve 18. marca 1804 dosiahol jeden z vrcholov svojej kariéry Napoleon Bonaparte, keď sa vyhlásil za cisára. Z ďalších mien politického sveta môžem spomenúť britského premiéra Nevillea Chamberlaina, ktorý sa narodil 18. marca 1869, a juhoafrického prezidenta Frederika Willema de Klerka, ktorý sa narodil 18. marca 1936, a ktorý za svoj prínos k odstráneniu apartheidu dostal Nobelovu cenu.
Vo výskume vesmíru môžeme sledovať veľké i malé kroky. K tomu väčšiemu môžeme zaradiť dvanásťminútovú vychádzku do voľného priestoru. Vydal sa na ňu sovietsky kozmonaut Alexej Leonov z kozmickej lode Voschod 2, a to práve pred 45 rokmi.
Vráťme sa domov, na Slovensko, a do jeho literárnej histórie. 18. marca 1901 sa narodil spisovateľ Peter Jilemnický, 18. marca 1856 zomrel spisovateľ Gejza Vámoš a o šesť rokov neskôr ďalší básnik a prozaik Ľudo Ondrejov.
Dnes prijímajú gratulácie k narodeninám herečka Gabika Dzuríková, známa najmä z populárnej televíznej mafiánskej rodiny, a najvyššia postava nielen slovenského, ale asi i svetového hokeja Zdeno Chára.
Dovolím si bližšie pripomenúť upálenie veľmajstra Rádu templárov, a to predovšetkým preto, že „červení mnísi“ sú opradení mnohými povesťami. Samozrejme, že nielen historikov lákajú legendy o tajomnom poklade, ktorý – ako niektorí tvrdia – by sa mohol nachádzať aj na Slovensku. S templármi sa spája napríklad Pustý hrad nad Sklenými Teplicami, kostol v Ludrovej, či založenie vyhnianskeho pivovaru.
V skratke: Templársky rád založil v r. 1118 rytier Hugo de Payens so svojimi ôsmimi druhmi a jeho úlohou bolo chrániť pútnikov na ceste do svätej zeme. Názov templári sa odvíja od faktu, že jeruzalemský kráľ Balduin II. im poskytol časť svojho paláca, ktorý stál na mieste slávneho Šalamúnovho chrámu – templa. Odievali sa do bielych plášťov s červeným krížom, čo im vynieslo aj pomenovanie červení mnísi. Rytieri sa venovali aj štúdiu hebrejských textov a archeologickému bádaniu a keď sa po deviatich rokoch vrátili do Európy, hneď sa o nich šírili chýry, že priniesli so sebou mnohé artefakty súvisiace s Ježišom Kristom. Na koncile v Troyes v r. 1128 prijali 72-článkové stanovy rádu. Boli veľmi prísne a najväčšie hriechy trestali nekompromisne: smrťou. Keďže ich symbolom, ktorý mali aj na pečati, boli dvaja jazdci na jednom koni, a navyše k symbolom spolupatričnosti patrilo jedenie dvoch mníchov z jednej misky, už v tom čase sa šírili o nich správy, že ide o homosexuálov. Toto tvrdenie sa snažili zahnať článkom v stanovách, ktorým tvrdo trestali takéto prejavy v mníšskej komunite. Potom, čo dostali právo ponechať si časť koristi z vojenských ťažení, rád získal mnohé hmotné statky a v roku 1260 mal už okolo 20 000 členov. Spomína sa, že templári boli vlastne prvými bankármi, keďže poskytovali pútnikom do Jeruzalema šeky, ktoré im po príchode do cieľa zamieňali za tamojšie platidlá. Sídlo konventu sa zo svätej zeme presunulo najprv na Cyprus a napokon v roku 1306 do Paríža. To už bolo v čase, keď bohatstvo templárov dráždilo vtedajších mocných, najmä francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Ten tlakom na pápeža a ďalších cirkevných dejateľov dosiahol zrušenie rádu a napokon upálenie veľmajstra a jeho najvernejších druhov, čo sa udialo, ako som už spomenul, 18. marca 1314 na ostrove Ile-des-Javiaeux na rieke Seina v centre Paríža. Jacques de Molay vraj z hranice preklial tých, ktorí ho poslali na smrť, teda francúzskeho kráľa, ministra a pápeža, aby sa do roka stretli pred božím súdom. Osud chcel, že všetci traja naozaj behom roka umreli.
V rozhlasovom a televíznom spravodajstve som dnes počul aj pripomienku smrti zbojníka, ktorý sa stal legendou, Juraja Jánošíka. Podľa historika Jozefa Kočiša, ktorý vari najpodrobnejšie prenikol do životných osudov Juraja Jánošíka, sa však jeho životná púť zavŕšila už o deň skôr, teda 17. marca 1713. Tento dátum uvádza vo svoje knihe Neznámy Jánošík a zdôvodňuje ho okrem iného aj touto vetou: „Odsúdenca, ktorého podrobili ťažkému mučeniu, popravili ešte v ten deň, aby nezomrel a takto neunikol poprave.“ Nech je tomu tak alebo onak, Juraj Jánošík patrí k symbolom svojej doby a hoci môžeme pochybovať, či naozaj bral len bohatým a chudobným dával, zaslúži si, aby sme si jeho osudy všímali, prinajmenšom preto, aby sme cez ne mohli pochopiť časy, v ktorých žil. A napokon podobne ako je to v prípade templárov, aj o Jánošíkových pokladoch koluje toľko povestí, že hľadači majú dosť času a priestoru, aby sa mohli vybrať po ich stopách.