Zobúdzam sa. Všade je ešte tma, ale na východe sa už rysujú bledé oblaky. Usmejem sa…vstať so slnkom je krásne.
Otváram okno a pocítim chladný vzduch. Nechala som sa oklamať. Vidím ľudí oblečených v zimných kabátoch ako bojujú so studeným severným vetrom a snažia sa vyhnúť zľadovatenému chodníku. Jemné vločky padajú z neba, z posledného kúska nízkeho tlaku čo sa nad nami nachádza. Cítim, že sa boja…slnko je už na ceste a keď sa konečne vynorí spoza kopca odzvoní im koniec.
Prvé lúče oblizujú krajinu…Vidím zatiaľ len žiarivý pásik, no ten sa o chvíľu premení na veľkú žeravú guľu, ktorá nám prinesie aspoň kúsok tepla.
Keď svieti slnko, všetko je krajšie, pozitívnejšie a aj tá nevábna hnedá, do ktorej sú zahalené okolité lúky a polia, vyzerá zrazu vľúdnejšie. Polia a lúky však ešte budú musieť čakať, studený vietor bráni prírode aby sa prebudila. Dáva nám na známosť, že pani zima je ešte stále silná, no pomaly skladá zbrane.
Cez žalúzie sa do izby predierajú prvé lúče. Na stene tak vzniká krásny obraz. Usmejem sa a snažím sa čo najrýchlejšie obliecť a prichystať, aby som mohla konečne vyjsť do tohto čarovného rána. Rozmýšľam, či si mám dať aj čiapku, keď je vonku tak nádherne ale vidím stromy, ktoré sa kývajú vo vetre a tak radšej ušetrím svoje uši. Na vnímanie krásy mi postačia oči…
Vychádzam z domu a aj do mňa udiera vietor. Odolávam a on cíti, že sa mu vysmievam. Ustúpi a spomalí. Prechádzam sa pomedzi domy, sledujem ľudí ako utekajú na autobus alebo vedú deti do škôlky. Sú takí uponáhľaní, že si ani nevšimli východ slnka a to, že sa vietor upokojil.
…
Po škole sa celá nadšená ponáhľam vonku. Vietor ustal už úplne, posledné vločky dopadli na zem a oblačnosť zmizla. Nebo je modré ako nezábudka, slnko ho zdobí a usmieva sa na ľudí. Polomŕtve snehové záveje skláňajú hlavu nad jeho silou a premieňajú sa na mláky – zrkadlá, v ktorých sa odráža slnečný svit.
Nadýchnem sa a vzduch sa mi zdá teplý. Po zime mi to príde ako keby ma niekto zapojil do nabíjačky. Energia sa mi dostala do obehu, navštívila srdce, mozog, cievy…mám ju dokonca už aj v malíčku na nohe. Príjemný pocit.
Na slnku je dokonca tak teplo, že si môžem pokojne rozopnúť kabát. Chcem, aby cesta domov trvala čo najdlhšie, aby som si mohla túto krásu vychutnať čo najviac.
Mlčky prijímam vitamín D a snažím sa zhlboka dýchať. Jar je ešte mladá, stromy sú nahé, po tráve ani stopy. Všetko sa len prebudilo zo zimného spánku a snaží sa načerpať čo najviac síl zo slnka, ktoré nás dnes obdarilo svojou prítomnosťou. Už sa nemusí schovávať za oblaky a rastlinky už nemusia spať pod bielou Perinbabinou prikrývkou…
Ešte chvíľu, ešte kúsok slniečka a budeme počuť štebotať vtáky, smiať sa ľudí, vidieť kvitnúť kvety a plodiť stromy. Cítim, že prichádza jar!