Zvolenský literárny klub rozprestrel dostatočne veľký dáždnik. Dážď a sneh bombardujúci Zvolen 20. februára vo večerných hodinách neodradil divákov od dlho očakávaného hudobno – literárneho večera v priestoroch POS (Podpolianske osvetové stredisko).
Organizátor projektu Marcel Kmeť predstavil divákom o 18:30 účinkujúcich: duo Antico moderno v zložení František Kubiš- akordeón, Andrej Turčin- husle a členov Zvolenského literárneho klubu v zložení Marcel Kmeť- poézia, Jakub Námešný- próza, Terézia Turčanová- próza a poézia. Výnimočným hosťom večera bola poetka Nina Kováčová z Banskej Bystrice. Medzi divákmi nechýbal Ondrej Kalamár (básnik, zakladateľ Zvolenského lit. klubu od roku 2007) a Dušan Krnáč (výtvarník, režisér a scénograf).
Fero Kubiš tradične oboznámil divákov o skladbe celého hudobného aj literárneho programu. Nezabudol pripomenúť, že maliarsky stojan, čiastočne brániaci vo výhľade na obidvoch hudobníkov, je tam z dôvodu nediskriminácie maliarskeho umenia. V skutočnosti slúžil ako podložka pre Ferov notový zošit. Prvá skladba, ktorou duo Antico moderno rozhýbalo vzduch obohatený vonnými sviecami bola od J.B.Bullyho – Preludium zo suity Alceste. Po nej nasledovali skladby od H.Prucella – Nová škótska pieseň, W.Byrda – La Volta a G.H.Händela – Sonata a mol. Potlesk doznieval pomaly. Bodové osvetlenie sa prebudilo z nemého úžasu a k slovu sa dostala literatúra. Nina Kováčová uviedla literárnu časť večera svojimi básňami Snívam tvoj sen a Pravda je apoetický uhoľ pohľadu. O tom, ako sa dá upraviť pečeň na tácke ukázala vo svojom diele Moja ľudská paralela. Za dobrou pečeňou by nemal chýbať dezert. Nechýbal. Bola ním krátka báseň Uprostred. Jakub Námešný rozosmieval publikum svojou autobiografickou poviedkou Nekonečný orgazmus. Svetlá sa s tajomným úsmevom stiahli pod perinu, akordeón sa nadýchol a Turčínov pripravený sláčik sledovali desiatky očí. Skladba C.Monza – Sonata C dur sa vynorila akoby zo samotných základov POS a tesne za ňou pokračovala skladba od M.Chiesa – Sonata G dur. Ani kulisári by nestihli postaviť toľko stromov, z koľkých sa ozývala Kukučka od L.C.Daquina. Na druhej strane, kam by si posadali diváci? Otázku definitívne zmietla zo stola skladba od A.Contia – Minuetto con viariazione. A bolo svetlo. Nielen akordeón sa potreboval nadýchnuť. Našťastie bol jediný, kto dych netajil. Hudobné nástroje vystriedali hlasivky Marcela Kmeťa a Terézie Turčanovej. Terezka začala svoje vystúpenie básňou Verím, do stredu svojho času umiestnila poviedku Aká to nezištnosť a všetko to ozdobila básňou Jemnocit. Marcel tiež nesklamal. Na svetlo žiaroviek a sviečok priniesol svoje Lukulské náhody vo svojom jedinečnom podaní. Aby sme si nemysleli, že sa vyhneme slzám tento krát zo smiechu, pridal Čašu červeného a Čo čakať. Obidve básne sú charakteristické tým, že sú poskladané zo slov začínajúcich výhradne na „č“. (na konci článku nájdete zopár ukážok z niektorých literárnych diel). Potlesk rozochvieval poháre na barovom pulte. Verím, že ak by mali ruky tiež by tlieskali. Fero Kubiš a Andrej Turčin ruky zaručene mali. Dokázali to už v úvode. Nenechali nás dlho čakať. Krv v našich žilách rozprúdili skladbami: V.Vlasov – Bossa nova, Edith Piaf – Padam, padam (arr.duo Antico moderno) a pri spomienke na Írsku ľudovú – Red hair boy (arr. duo Antico moderno), ktorá dala bodku za hudobno – literárnym večerom, mi ešte teraz v jej rytme klepkajú prsty po klávesnici.
Úryvky z literárnych diel účinkujúcich:
„Božská M. sníva o tom
ako svojej rivalke donesie
svoju pečeň na tácke
zaklope na dvere
a odporučí jej opražiť si ju
s provensálskymi bylinkami
My-menej božskí-snívame
o starej kovovej žehličke
ktorou si vybíjame zuby
Koniec koncov je to to isté
krv z kútikov úst tečie rovnako
Keby som mohla
nasypala by som M. do rán cukor
Nech jej bolesť je tak sladká
ako moja
NIE je.“
*Nina Kováčová – Moja ľudská paralela*
„V práci som zhodil obidve kotvy. Plachty musia byť stiahnuté a priviazané. Môj kolega plachty nemá. Nič mu nemôžu, chudáci.
-Čomu by si dal prednosť, pýta sa ma, keď dopije džús, mať každý večer inú alebo mať nekonečný orgazmus?
Usmieva sa na mňa. Má Kristove roky, medzery medzi zubami a rozopnutý zips. Spomínam si na tri dievčatá. Kráčajú predo mnou, vlnia sa, tá najdlhšia z nich sa občas obzrie. Vtedy sa smejú. Celkom ako vlny. Loď ich tlačí pred sebou a oni sa občas rozprsknú. Majú rovnaké rifle, rovnaké zadky, rovnaký štebot. Jedna má mahagónové vlasy stiahnuté do chvosta, druhá trblietajúce sa vrkoče, tretia je naozaj najdlhšia. Má dlhé nohy. Neviem sa rozhodnúť, čo ma zaujíma viac, či to, kam siahajú alebo kde končia.“
*Jakub Námešný – Nekonečný orgazmus*
„V tom čase chodím rozmýšľať. Od 8:00 do 16:00 – normálna pracovná doba, plný úväzok. Dobre platia, raz za čas nejaká dovolenka… radosť žiť. Kde-tu Hamlet, hentam Martin Kukučín… „Á, čau, oci,“ to bol Otec Goriot.
Koho človek v práci nestretne?“
*Terézia Turčanová – Aká to nezištnosť*
„Verím, že aj Luskáčik má svoju rodinu,
Verím, že o tom rozprávajú aj van Goghove štetce,
Verím, že niečo sa zmení, aj keď omylom.
Verím v slová veľkých ľudí rovnako ako v slová tých menších,
Verím, že nás len plašia a všetko dobre dopadne.
Verím, že slovo SĽUBUJEM nie je vždy prázdne.“
*Terézia Turčanová – Verím*
„čaša červeného
čušíme
čelové časti čajkovského čakóny
čoby číry čarodejník čechral
čomu čelí čulý čelista?
čomu čiernooká čembalistka?
činely čerstvo čeria čas
čakáme černošský čurbes čelesty
čuchám čosi členité. čože?
členovia činohry čapcú
červeňejú čelisti – čembalistky čumia
človeče! čajkovského číslo? číre čvachtanie“
*Marcel Kmeť – Čaša červeného*
„čiernobiely človek – čiernočierny
češe činčile (čárymáry – čuvačovi) čaptavé členky
čúrajú čínania čierny čaj? čosi!
čokoládou čerešňami čedarom či čučoriedkami častuje čašníčka
čestných členov červenej čriedy
čelných činiteľov – čertov čistokrvných“
*Marcel Kmeť – Čo čakať*