Do začiatku hokejových majstrovstiev sveta v Nemecku, ktoré otvoria zápasom domáceho výberu s USA na 76-tisícovom štadióne futbalového klubu FC Schalke 04 v Gelsenkirchene, zostáva už len pár hodín a nádeje slovenských fanúšikov sa upierajú k mužstvu okolo Glena Hanlona.
Nový reprezentačný tréner mal situáciu od začiatku sťaženú. Jeho nástup na uvoľnený trénersky post po úspešnom Jánovi Filcovi bol sprevádzaný rôznymi protichodnými reakciami. Jedni brali zahraničného trénera ako potupu a hanbu trénerskému remeslu u nás doma, iní zase prijali jeho príchod s nádejou, že zmení upadajúci systém hokeja u nás. Možno by bolo naozaj dobre nájsť odborníka z domácich zdrojov (i keď naše najlepšie mužstvá trénujú českí tréneri), ale na druhej strane, náš hokej sa musí vydať inou cestou a angažovanie Glena Hanlona bolo prvým krokom.
O tom, či bude úspešný, napovedia práve nadchádzajúce majstrovstvá sveta. Hanlon mal extrémne málo času na spoznanie nielen našich hokejistov, ale i slovenskej mentality. Snahu mu nemožno uprieť, ale aj tak bol výber hráčov v počiatočnom štádiu viac-menej v rukách jeho asistentov či generálneho manažéra reprezentácie Petra Bondru. Výber to však nebol jednoduchý, pretože množstvo hráčov, ktorí sa z rôznych dôvodov ospravedlnili, by stačilo na poskladanie ďalšieho mužstva. Tu sa objavil problém, ktorý momentálne vládne v našom hokeji. Iste je treba rešpektovať rozhodnutie samotných hráčov. Chcú stráviť čas s rodinou, doliečiť si zranenia. V niektorých prípadoch oprávnene. Richard Zedník po manželských problémoch často preberaných v bulvári určite túži vidieť svoju dcéru, s ktorou sa naposledy stretol počas Olympijských hier vo Vancouvri; Jozef Stümpel je vo veku, kedy si jeho telo po náročnej sezóne potrebuje oddýchnuť a naši najúspešnejší hokejisti ešte stále hrajú play-off v zámorskej NHL. Tým sa však otvorila šanca pre druhých, pre hráčov, ktorým pri našich esách zostalo miesto vždy v tretej či štvrtej formácii. V Európe pôsobí množstvo slovenských hokejistov a väčšina z nich patrí k oporám či dokonca hviezdam svojich klubov. To isté mohli teraz predvádzať aj v drese s dvojkrížom na prsiach. Nevedno, či sa práve toho zľakli, či nedôverujú novému koučovi, alebo sa báli, že by si urobili prípadným zlým umiestnením zlé meno. Dôvodov môže byť viac, ale vyhlásenia typu „necítim sa psychicky pripravený mužstvu pomôcť“, „potrebujem doliečiť staré zranenie“, či „nemám zmluvu na novú sezónu a bojím sa zranenia“ sme počuli tento rok akosi často. Každý má právo na únavu po náročnej sezóne, ale je rozdiel medzi hokejistom z NHL, ktorý odohral 90 zápasov v maximálnom tempe a hokejistom pôsobiacim v Európe s 50-60 zápasmi. Generálny manažér reprezentácie Peter Bondra nikoho verejne nepranieroval, ale vyhlásenie, že potrebuje len hokejistov, ktorí naozaj chcú reprezentovať svoju vlasť bolo dostatočné. Obyčajný človek, fanúšik, novinár nevie, čo je ozajstná pravda a prečo hokejista odmieta reprezentovať, ale ak môže hrať od konca sezóny za peniaze, za reprezentáciu by mal s hrdosťou nastúpiť. Lebo dres národného mužstva je pocta. Svoje by o tom mohol hovoriť napríklad Róbert Petrovický, ktorý v roku 1996 doslova utiekol z Kanady, aby mohol reprezentovať, či Pavol Demitra, ktorý hral na majstrovstvách sveta v roku 2003 so zlomeným prstom a špeciálnou dlahou na ruke a bol to práve on, kto svojim gólom spečatil zisk bronzovej medaily. A na záver jeden príklad za všetky. Róbert Švehla v posledných sekundách zápasu o bronz na spomínaných MS, kedy by už ani inkasovaný gól nič nezmenil na našom konečnom bronzovom umiestnení, v poslednom zápase svojej kariéry sa hádže do strely českého hráča a inkasuje svoju poslednú hokejovú ranu, symbolický v drese svojej rodnej krajiny. Príkladov by dalo nájsť určite viac. Ale dnes, kedy by sa hokejisti, ktorí sa doslova tlačili do reprezentácie, keď vedeli, že príde Hossa, Demitra, Chára či Pálffy, mali obetovať pre reprezentačný dres, dnes, kedy jedna „zlatá“ generácia končí a potrebujem kvalitných hráčov do mužstva ako soľ, dnes zdupkali. Naša reprezentácia by na týchto majstrovstvách bola určite silnejšia s celou päťkou so Spartaka Moskva, s Marcelom Hossom, Jurajom Kolníkom či ďalšími… Teraz má však toto mužstvo jedno veľké plus. Hrdosť, že práve týchto dvadsaťtri hokejistov dostalo šancu zahrať si na majstrovstvách sveta.
Určite to nebudú mať ľahké. Súperi v skupine sú enormne silní. Rusi, nabudení neúspechom z Vancouveru, na čele s hviezdami ako Ovečkin, Kovaľčuk, Sjomin či nám dobre známy Sušinskij, budú pri správnej tímovej chémii nezastaviteľným súperom. Bielorusi, podobne ako Kazachstan ťažia z toho, že polovica ich mužstva hráva spolu i na klubovej úrovni. Pre bieloruskú reprezentáciu bolo dosiaľ najväčším úspechom šieste miesto, ktoré dosiahli práve pod trénerom Hanlonom, a túto pozíciu si budú chcieť zopakovať a treba povedať, že na to majú aj dostatočnú kvalitu. Kazachstan môže byť veľmi nevyspytateľným súperom. V mužstve je ešte pár hráčov, ktorí si pamätajú, pre nás smutne známy zápas z OH v Nagane. Jeremejev, či Koreškov sú doplnení ambicióznymi mladíkmi, čo predstavuje veľmi nebezpečný mix. Našim prvoradým cieľom by mal byť postup zo skupiny. Pri súčasnom stave hokeja na Slovensku bude čokoľvek navyše považované za úspech, štvrťfinále dokonca fantastický. Partia okolo kapitána Lintnera má predpoklady prekvapiť. Tréner Hanlon vniesol do hry nášho mužstva kanadské prvky a bude sa snažiť využiť to, čo je tomuto mladému mužstvu dané – rýchlosť, dynamika, bojovnosť. Slovenský fanúšik musí pochopiť, že tzv. „škaredý“ gól má rovnakú cenu ako kombinácia do prázdnej bránky v podaní Hossu s Demitrom, či Pálffyho so Stümpelom. Pre náš mladý tím je určite výhodné, že nemôže vypadnúť. Odbúra to určité obavy, ktoré vzhľadom k našim posledným umiestneniam panovali. Preto, veľa šťastia chlapci. Nechajte na ľade srdce a budeme spokojní.