Vraj najkrajší pohľad na svet je z chrbta koňa. Neviem, nevyskúšal som to. Učaroval mi však ten najjednoduchší dopravný prostriedok – bicykel. Z jeho sedla je svet okolo takisto čarovný a pritom akosi bližší ako z okna auta alebo vlaku. Na konci tohtoročnej jari a začiatku leta sme sa s ďalším aktívnym zvolenským turistom Drahošom Grábisom rozhodli spoznať na bicykloch údolie nemeckej rieky Mohan a potom celý tok Dunaja od prameňov tejto druhej najdlhšej európskej rieky po Bratislavu.
Týždeň prežitý pri rieke Mohan nám po návrate splynul do jedného zaujímavého filmu, z ktorého sa vynárajú mestá a mestečká s bohatou a pestrou históriou, s mnohými pozoruhodnými architektonickými pamiatkami, ale aj pekná krajina lesov, polí i vinohradov.
Prvý a posledný dážď
Samozrejme, že pohoda na turistickej jazde na bicykli závisí od počasia. Mariánské Lázně, kam sme sa dopravili zo Zvolena vlakom, nás privítali chladným dažďom. Našťastie to bol posledný studený dych tohtoročnej jari a postupne sa aj teplota dostávala do letného normálu. Napriek tomu, že som sa na túto miniexpedíciu vybral bez tréningu a s nie práve ideálnou životosprávou, s potešením zisťujem, že mi stúpanie na hrebeň pohoria Fichtelgebirge nerobí problémy. Postupne si zvykám aj na vyše tridsaťkilogramovú záťaž – najnevyhnutnejšiu batožinu – na nosiči. Keď prekonáme sedlo vo výške 777 m n. m., čaká na nás dlhý a príjemný zjazd. To sme už v údolí Bieleho Mohanu (Weisser Main), ktorý sa pod Kulmbachom (mesto pýšiace sa pivom) spája s Červeným Mohanom (Roter Main).
Pozdĺž rieky Mohan vedie asi 600 km dlhá cyklotrasa. Nie vždy má asfaltový povrch a nie vždy – najmä v mestách – sa nám podarilo správne zorientovať. Aj preto sme najazdili za týždeň asi o stovku kilometrov viac. Údolie Mohanu poskytuje pestré krajobrazy. Raz je úzke, s vinicami po svahoch, inde sa rozšíri a cyklocesta vtedy prechádza cez polia s obilím, kukuricou, ale pod Lichtenfelsom nám padli do oka aj modré polia levandule.
V júni sme na pomohanskej cyklotrase stretávali najmä turistov v dôchodcovskom veku. Na nosičoch majú podobnú batožinu ako my, pravda, len čo sa týka vzhľadu, lebo jej obsah je zrejme iný. Nečudoval by som sa, keby v nej mali spoločenskú róbu. Majú zabezpečený pohodlný nocľah a na občerstvenie či stravovanie majú dostatok eur, prípadne im postačí kreditka. Ale stretli sme aj takých chudobnejších cyklotulákov, ako sme boli my, napríklad až z ďalekej Austrálie.
Mestá a mestečká s bohatou históriou
Načo sa pri turistickom putovaní údolím Mohanu zamerať? My sme si urobili zastávky v podstate v každom meste a mestečku, ktoré sú na rieke navlečené ako pestrofarebné korále. Postupne nám ich vzhľad splýval do jedného filmu, no predsa len sa z toho týždňového filmu vynárajú momenty, ktoré utkvejú dlhšie v pamäti.
Poldeň sme venovali prehliadke Bambergu, ktorého historickým centrom sa môžeme previezť aj na pravých benátskych gondolách. Ďalšiu noc pod týmto mestom sme bivakovali na veži, ktorú vybudovali pri rieke Mohan neďaleko dediny Dippach am Main na pozorovanie bohatej vtáčej fauny. Môžeme tu vraj uvidieť takmer sto druhov vtákov, ktorých život je spojený s vodou alebo s pobrežnými porastmi. Predovšetkým je z tejto pozorovateľne výhľad na kolóniu volaviek popolavých, ktorá je údajne najväčšou v južnej časti Nemecka. Volavky zalietajú loviť do vôd slepého ramena i na pokosené lúky a potom s korisťou v oblúkoch stúpajú k svojim hniezdam na stromoch vysoko na svahu. Vyzerá to tak, že zdravý život početného vtáctva neruší ani lodná doprava na rieke Mohan, ktorá je od Bambergu spojená kanálom s Dunajom.
Z jedného brehu Mohanu na druhý sa môžeme dostať nielen po mostoch, ale aj kompami. Vďaka jednej z nich – za pol eura – sme sa dostali ku vchodu do údajne najväčšieho súkromného nemeckého vojenského múzea v dedine Stammheim. Nachádza sa pred mestečkom Volkach v jednom z vinárskych krajov a milovníkom techniky a militárií môžeme jeho návštevu odporučiť.
Mesto Würzburg má okolo 130 000 obyvateľov. Napriek páľave som vyšliapal na hrad, tróniaci nad vodami Mohanu. Viac ako stavba sama ma tam lákal výhľad na mesto a jeho okolie. Neoľutoval som. Sympatické je aj mestečko Karlstadt, pravda až na fúzatého Turka, ktorý si za dva litre vody vypýtal jedno euro. Nedivím sa, že v jeho cukrárni na hlavnej ulici bolo pusto a on sám so ženou sa nudil pri televízore. Vyzerá to tak, že ekonomická kríza doľahla aj na nemecké pohostinstvá, puby, reštaurácie, cukrárne, pivárne, ktoré sa zaplnili štamgastmi vari iba počas futbalových prenosov z majstrovstiev sveta. Šampionát sa stal priam neskutočným biznisom a v nemeckých národných farbách bolo doslova všetko: v skratke môžem napísať, od jogurtov po toaletný papier.
K typickým mestečkám údolia Mohanu patrí Wertheim s hradom, z ktorého je takisto pekný výhľad. Historické centrum je rušné a je vyhradené len pre peších, na čo nás slušne upozornil mestský policajt. Keď išiel s prísnym pohľadom k nám, už-už som mal obavu, že poriadne zatrasie naším skromným rozpočtom. Našťastie, nestalo sa a z prísneho muža zákona sa vykľul príjemný chlap, ktorý nám poradil, čo by sme si mali v meste pozrieť a na čo zamieriť objektívy fotoaparátov.
V Aschaffenburgu sme sa chvíľu cítili ako niekde na Sibíri. Pri posedení na lavičke v parku k nám totiž pribehla „veverička“ – v skutočnosti burunduk páskovaný, ktorého domovina je v sibírskej tajge. Ktovie, ako sa dostal do parku tohto nemeckého mesta. Ako rýchlo sa pri nás objavil, tak šikovne zmizol v kroví.
Najväčšie mesto nad Mohanom
Najväčším mestom na rieke Main je Frankfurt nad Mohanom. V bedekri sa uvádza, že v ňom žije 660 000 obyvateľov, no so zaľudneným okolím to bude určite vyše milióna. Čakal som, že dlhé kilometre budeme prechádzať ulicami, no opak bol pravdou: cyklotrasa vedie väčšinou cez polia alebo po brehu rieky v tieni mohutných topoľov. Ako sa približuje mesto (a to nielen v prípade Frankfurtu), na cestičke je čoraz rušnejšie. Okrem cyklistov ju využívajú rekreační bežci, korčuliari, „lyžiari“ (chôdza s lyžiarskymi palicami je v Nemecku módnym hitom), psičkári… Aj za jazdy sledujeme rad lietadiel, ktoré mieria na jedno z najfrekventovanejších letísk. Historické centrum Frankfurtu je plné ľudí, stánkov, ale i stavebných strojov, takže je problém nájsť miesto na „čistý“ záber. Drahoš šomre, ale ja to beriem ako fakt. Napokon, počas nášho putovania sme sa často stretávali s tým, že práve tie najvýznamnejšie pamiatky sú práve v rukách reštaurátorov, lemuje ich lešenie, alebo sú obtiahnuté ochrannými stavbárskymi sieťami. Zaujalo ma, že niekde nie sú tieto siete jednofarebné, ale je na nich namaľovaná skutočná podoba zakrytej časti stavby, takže pri pohľade z diaľky tieto siete ani nepostrehneme, splývajú v jeden celok a pamiatku vnímame akoby v originálnej podobe. Inak to nejde, tie rekonštrukčné práce sú potrebné, aby stavby a ich umelecké detaily prežili ďalšie storočia. Centrá mnohých nemeckých miest a mestečiek boli na konci druhej svetovej vojny zbombardované anglo-americkým letectvom, ale obnovili ich buď v starej kráse, alebo nové stavebné prvky zladili s historickými. Napríklad nie sú vykachličkované, ale vydláždené kameňmi alebo „mačacími hlavami“. Kolesá bicykla síce na nich poskakujú, ale faktom je, že takáto dlažba pôsobí estetickejšie, starobylejšie a v letnej páľave sa nemení na vyhňu.
Pri výjazde z Frankfurtu nad Mohanom máme opäť problémy s orientáciou. Radou nám pomohli mladíci, bicyklujúci sa pri rieke. Cyklocesta nás doviedla do pririečnych parkov s mohutnými dubmi a s vykosenými lúkami, po ktorých pobehovali desiatky králikov. Pekné miesto na prenocovanie a hoci okolo nás prešlo auto s majákom, nikto nás v zaslúženom oddychu nerušil.
Ráno na nás čakal posledný úsek k nultému kilometru Mohanu, k ústiu tejto rieky do Rýna. Na protiľahlom brehu Rýna sa vypínajú veže Mainzu, kde sa naše týždňové spoznávanie údolia Mohanu skončilo. Vlakom sme sa presunuli proti toku Rýna a cez Schwarzwald k prameňom Dunaja, kde sme začali písať druhú kapitolu nášho tohtoročného cykloturistického putovania.