Ostrov Tristan da Cunha, fliačik zeme stratený kdesi na juhu Atlantiku zhruba na polceste medzi Afrikou a Južnou Amerikou (2 816 km od brehov Afriky a 3 360 km od Južnej Ameriky). Meno má po portugalskom moreplavcovi, ktorý ho v roku 1506 objavil. Sám ho nazval Osamelý ostrov a silné vlnobitie mu zabránilo, aby naň vystúpil. Od roku 1815 patrí Veľkej Británii a žije na ňom okolo 270 ľudí v jedinej osade Edinburg of the Seven Seas.
Na ostrove Tristan da Cunha, hoci sú tam príjemné subtropické teploty od 13 do 20° C, určite nie je život ľahký, keďže ho často prikryjú husté hmly a bičujú búrky. Napriek tomu ešte pred polstoročím ho lekári pokladali za najzdravšie miesto na Zemi, keďže vraj od začiatku osídlenia tam nikto neumrel na následky choroby. Toto tvrdenie odborníkov kontrastuje s iným faktom, totiž že vzhľadom na endogamiu dochádza k degeneračným ochoreniam, ako je napríklad nebezpečná očná choroba, ktorá môže spôsobiť až oslepnutie.
Tragickými písmenami sa zapísal do dejín ostrova rok 1885, keď takmer všetci muži zahynuli v búrke, ktorá poprevracala ich rybárske člny. Napriek tejto tragédii vdovy odmietli odísť z ostrova. Na ich šťastie o päť rokov neskôr pri ňom stroskotala loď Italia a námorníci sa zachránili na vzdialenom ostrove. Časom počet obyvateľov opäť narástol, hoci ďalších dobrovoľných prisťahovalcov by sme mohli spočítať na prstoch.
V ktoromsi anglickom časopise sa o týchto ostrovanoch písalo: „Život, kde neexistujú maznáci, bojkovia a príživníci, zaslúži si aspoň úctu. Byť v nedostatku šťastný, to je úspech; a je to aj lekcia ľahko pohoršujúca všetkých, ktorých v hĺbke srdca pokoruje otročenie vlastným potrebám.“
Hoci je Tristan da Cunha naozaj na konci sveta, aj jeho sa aspoň okrajovo dotkla Druhá svetová vojna, keď tu vybudovali meteorologickú a rádiotelegrafickú stanicu. Ani neskôr vraj na ostrove nepotrebovali väznicu, ľudia nepoznali a ani nepoznajú, čo je to nezamestnanosť, a do roku 1948 tam nepotrebovali ani peniaze. Pestujú zemiaky, ktorými si predtým vystačili aj pri platení, zeleninu a ovocie, chovajú dobytok a obživu im samozrejme poskytuje aj more. Ostrov Tristan da Cunha vydáva aj vlastné známky a mince, ale ani nie tak kvôli tomu, aby ich využívali v praxi, ale predovšetkým ako vyhľadávaný exportný artikel, ktorému patrí obyčajne čestné miesto v zbierke filatelistov, resp. numizmatikov.
Častým motívom známok je vták s vedeckým menom Atlantisia rogersi, ktorý žije na ostrovčeku s poetickým menom Nightingale – Slávik (rozloha len 2 km²). Ostrov Tristan da Cunha a ďalšie menšie ostrovy v jeho blízkosti (Gough, Nightingale, Inaccessible, Stoltenhoff a Middle) sú eldorádom morských vtákov, ale vzhľadom na ich izolovanosť sa tu stretneme aj s inými pozoruhodnými živočíchmi. Napríklad už legendárneho prírodovedca Charlesa Darwina zaujali tamojšie mäkkýše. Aj tie sa samozrejme dostali na známky alebo na rub tristanských mincí. Unikátne sú najmä ulitníky z rodu Balea, ktoré na týchto juhoatlantických ostrovoch reprezentujú štyri druhy. Unikátnosť spočíva v tom, že ich príbuzní žijú ďaleko na severe, v Európe (a teda aj u nás) a v severnej Afrike. Najbližší druh z rodu Balea sa vyskytuje na portugalských ostrovoch Madeira a Azory, čo je okolo 9 000 km od Tristana da Cunha. Takú vzdialenosť tieto slimáky, prispôsobené životu v suchozemskom, resp. sladkovodnom prostredí, určite nedokázali prekonať vlastnými silami. Vedci sa zhodli v názore, že o zvláštne rozšírenie tohto rodu ulitníkov sa postarali vtáky, ktorým priľnuli na nohách. Je to jedno z tých tajomstiev prírody, ktoré robí jej sledovanie príťažlivým.
Z jedného článku, ktorý pred rokmi uverejnil vtedy populárny, dnes už neexistujúci dvojtýždenník Príroda a spoločnosť, som sa dozvedel aj takpovediac folklórne zaujímavosti o ostrove Tristan da Cunha. Konkrétne o predsvadobných zvykoch. Tamojšie ženy sú vraj zručné v pletení ponožiek a ak je dievča očarené dvorením mládenca, obdaruje ho ponožkami. Nádejný ženích tento dar opätuje vlastnoručne vyrobenými mokasínami. Ak si ich dievča obuje, je ruka v rukáve, teda to znamená, že mladý muž môže priniesť svoju bielizeň, ktorú jeho nastávajúca hrdo vyperie na prahu rodičovského domu a tým dáva všetkým na vedomie, že sú zásnuby spečatené.
Ostrov Tristan da Cunha s rozlohou vyše sto štvorcových kilometrov je sopkou vyčnievajúcou z podmorského atlantického chrbta do výšky 2 062 m n. m. Zdalo sa, že jej aktívne časy sú už preč, no 9. októbra 1961 sa prebrala k životu a vyhnala obyvateľov z ich domova. Na rybárskych člnoch sa preplavili na 30 km vzdialený ostrovček s poetickým menom Nightingale (Slávik), ktorý obývajú len milióny vtákov, a z neho ich cez Kapské Mesto dopravili do Veľkej Británie. Tam im pripravili bývanie so všetkými vymoženosťami 20. storočia.
Príbeh Tristančanov opísal francúzsky spisovateľ Hervé Bazin v knihe Les bienheureux de La Désolation (v slovenčine vyšla pod názvom Šťastní z Ostrova Skazy), ktorá je takým polorománom – polodokumentom. Bol to pre nich šok, keď sa ocitli v „civilizácii“ 20. stor., ktorú poznali len z novín, ktoré sa na ich ostrov dostali tak dvakrát do roka. „Na Tristane človek môže byť chudobný a cítiť sa bohatým. Obávame sa, že tu je to naopak..“ vložil spisovateľ slová do úst vodcu stroskotancov Waltera.
„Materská“ krajina – Anglicko – Tristančanov nenadchla a po dvoch rokoch, keď sa dozvedeli, že ich ostrov je už opäť pokojný, ich nič nemohlo odradiť od návratu. Novému životu sa prispôsobilo len asi 15 % ostrovanov. Isté anglické noviny vraj vtedy napísali: „Je to veľmi jasné zaucho našej uhladenej a zvrátenej spoločnosti. Päťdesiat miliónov obyvateľov našej krajiny, ktorá sa pýši, že je najcivilizovanejšou na svete, dostalo úder od hŕstky drsných rybárov…“ A Le Nouevel Observateur to komentoval takto: „Dospelí ľudia, ktorí sa niekedy spytujú: Čo by si o nás mysleli naši predkovia? – dostali teraz odpoveď. Malé primitívne spoločenstvo sa vynorí z hĺbky vekov, zrazu sa ocitne uprostred priemyselného dvadsiateho storočia, dva roky si ho začudovane obzerá, ľudí aj všetky zázraky, a má jedinú túžbu: vrátiť sa do hĺbky vekov. Každému, kto verí v absolútnu hodnotu pokroku, dal Tristan da Cunha strašnú lekciu.“
Willie Repetto, potomok údajne posledného prisťahovalca, talianskeho námorníka, ktorý zostal žiť na ostrove Tristan da Cunha v roku 1908, novinárom povedal: „Necítili sme sa tu dobre, hoci máte aj kiná, televízory… Život nám otravovali peniaze, stále a stále, na každom kroku iba peniaze a peniaze. A máte trápenia. U nás niet zločinu. Môžete ísť v noci, kam sa vám zachce a ľahnúť si pod šírym nebom… Nijaké nájomné, nijaké účty za elektrinu…“
Vrátili sa na svoj fliačik zeme stratený vo vodách oceánu. Ktovie, či aj dnes vládne „na konci sveta“ taká idyla. Nemohli sa na nich nenalepiť „výdobytky“ moderného človeka, ale aj choroby, ktoré dovtedy nepoznali. Priam pohromu spôsobila nová sadba zemiakov, ktoré si z Anglicka doviezli. Boli nakazené pásavkami zemiakovými. Aj dnes sú správy o ostrove Tristan da Cunha sporadické. Cez google som sa dozvedel, že pred deviatimi rokmi aj tam dorazila televízia.
V závere svojej knihy dáva spisovateľ Hervé Bazin slovo Simonovi, jednému z navrátilcov na ostrov. Odpovedá na otázku, čo ak začne sopka znova hrmieť: „O deväťdesiat akrov viac, to je všetko, čo vládala spraviť!“ povie Simon, vyhnúc sa odpovedi. Iste hneď obanuje, mykne hlavou a vyhŕkne: „A atómovej bomby sa nehrozíte? My za sopku aspoň nie sme zodpovední.“