V uplynulom pracovnom týždni som viackrát navštívil kino a tak tu máme ďalšiu kvázi recenziu. Filmom, ktorý ma zaujímal, bol počin českého režisérskeho debutanta Petra Jákla – Kajínek. Keďže film odkazuje na známu skutočnosť – na českého väzňa, ktorý opakovane utiekol z väzenia, tak si dovolím v tomto článku trochu spoilerovať.
*** Hlavnú úlohu Jiřího Kajínka stvárnil charizmatický Konstantin Lavronenko
Predtým, než sa odvážim si pozrieť nejaký film, či už v kine, alebo na DVD, čerpám o ňom informácie z diváckych portálov ako ČSFD.cz, alebo IMDb.com. Zaujímajú ma najmä reakcie ľudí, na základe ktorých u mňa vznikajú očakávania na daný film. Na film Kajínek bolo viacero typov reakcií. Film je uvádzaný s prívlastkom „akčný“, a preto sa mnohým reagujúcim zdal ako hranie sa na Ameriku. Ja musím uznať, že film začal hneď zostra – dvomi vraždami. Okrem ešte jednej ďalšej vraždy (ktorá však prebehla sofistikovane, bez krvi na plátne) to bolo z vraždenia všetko. Avšak násilie sa počas celého filmu objavovalo pomerne často, či už išlo o znásilnenie, alebo samotný útek Jiřího Kajínka z mírovskej väznice. Film sa nevyhol aj pomerne detailnej erotickej scéne, čiže ísť naň do kina s deťmi neodporúčam.
Ďalšou veľkou výčitkou komentujúcich užívateľov bola dôveryhodnosť filmu. Viacerí vtipne komentovali, že film robí z väzňa Kajínka českého Jamesa Bonda. Tvorcovia filmu sami priznávajú, že niektoré fakty úmyselne pozmenili, a tým to pre mňa hasne – nemal som dôvod veriť pravdivosti jedinej scénky, keďže som nevedel, ktoré konkrétne fakty sú pozmenené. Navyše, aj priemerne pozorný divák, ako som ja, si všimol niektoré veci, ktoré sa tak nemohli v skutočnosti stať. Napr. ma pobavil najnovší model notebooku Sony Vaio – dej filmu sa totiž odohrával v roku 2000 a skôr. Takisto advokátka Jiřího Kajínka získala dôkaz nahratím rozhovoru na farebný mobilný telefón – či mali (rozšírené) mobily v roku 2000 aplikáciu „diktafón“, pochybujem … Taktiež, po úteku z mírovskej väznice sa Jiří Kajínek predieral v Prahe davom českých fanúšikov oslavujúcich nejaký úspech v hokeji. Ako som si však správne pamätal, Jiří Kajínek utiekol na začiatku školského roka, konkrétne 29. septembra 2000, na slobode bol do 8. decembra, a v tom období sa žiadne majstrovstvá sveta, či olympijské hry nekonali (tvorcovia filmu potrebovali do deja nejakú hlučnú udalosť).
Avšak, napriek všetkému, čo som doteraz o filme Kajínek napísal, som z kina odchádzal s dobrým pocitom. Film som pozeral od začiatku s vedomím, že nesledujem dokument, ale akčný film, ktorý sa kvôli marketingu zahrával s realitou. Dej ma rýchly spád, od začiatku nenudí. Preto bolo dobre ho vidieť v kine, keďže moji spoludiváci sa navzájom nahlas nebavili (so záujmom mlčky sledovali) a nechrúmali popcorn. Kino takisto zvýrazní mimoriadne kvalitné obrazové a zvukové spracovanie. Vysokým pozitívom sú herecké výkony – ja som možno mierne zaujatý, keďže hlavnú ženskú rolu hrala moja obľúbená česká herečka Táňa Vilhelmová, ktorá ako obyčajne nepôsobila pateticky (ako väčšina českých a slovenských hercov skazených divadlom), ale civilne. Predstaviteľ Kajínka, ruský herec Konstantin Lavronenko dokonale využil svoju charizmu, vďaka čomu sa tvorcom filmu podarilo vyobraziť Jiřího Kajínka v kladnom svetle. Dobre herecké výkony podali aj herci vo vedľajších úlohách – pre Vladimíra Dlouhého (známy ako Petr Majer z Arabely) to bol, bohužiaľ, posledný film, v ktorom sa predstavil. Mnohým divákom sa vo filme páčila aj Alice Bendová.
Na film Kajínek sa podľa mňa do kina oplatí ísť.