10. októbra 1942 zomrela v Banskej Bystrici spisovateľka Terézia Vansová, prvá slovenská autorka románu.
Slovenské ženy vstúpili do literatúry až koncom 19. stor. Medzi tie, ktoré ukazovali cestu, sa zaraďuje Terézia Vansová.
Narodila sa 18. apríla 1857 ako posledné dieťa v rodine zvolenskoslatinského farára Samuela Medveckého. Jej otec mal vtedy už 63 rokov a Terézia, ktorá dostala meno po matke , prišla na svet ako dvojča s bratom Jurajom. Nadané dievča poslali do škôl v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote. Mala len 18 rokov, keď ju požiadal o ruku o 11 rokov starší Ján Vansa z Rimavskej Píly. Už ako študent bol častým hosťom u Medveckých, keďže dvoril Terezinej staršej sestre Milke. Po rokoch sa Vansa vrátil znova a tentoraz neodišiel s prázdnymi rukami, ale na svoju faru v Lomničke na Spiši si odviedol mladú manželku Teréziu. Nemali ľahký život. Poznačila ho nielen príslovečná chudoba, ale aj smrť jediného päťročného syna. Ani v ďalších rokoch počas farárčenia v Rimavskej Píle to nebol život na ružiach ustlaný a tak sa zdalo, že až ako dôchodca po presťahovaní do Banskej Bystrice v roku 1911 do ich života príde pohoda. Nestalo sa. Manželova choroba vyvrcholila tragickým úmrtím v roku 1922. Napriek všetkému utrpeniu Terézia Vansová vzala do ruky pero a dala na papier ďalšie dva romány.
Ale poďme pekne od začiatku. Terézia Vansová skúšala vstúpiť do našej literatúry sentimentálnymi veršami i prózami. Rozhodujúcim pre jej uznanie bol román Sirota Podhradských, ktorý vyšiel v roku 1889. Ide práve o ten román, ktorý je prvým slovenským, čo vyšiel spod pera ženy – spisovateľky. V snahe pozdvihnúť aktivitu žien najmä na literárnom poli Vansová vydávala v rokoch 1898 – 1914 časopis Dennica, neskôr – v rokoch 1921 – 24 – redigovala časopis Slovenská žena. Koncom 19. stor. sa sústredila na tvorbu beletrizovaných príhod, akými boli Julinkin prvý bál, Ohlášky a ďalšie. Neskôr písala biografické črty a prózy, z ktorých najvýznamnejšie zobrazujú osudy jej muža, a to v detských rokoch (prózy pre mládež Paľko Šuška a Danko a Janko), i v rokoch dospelosti (pod názvom Môj muž vyšla táto próza v rokoch 1926 – 28 v Slovenských pohľadoch). Pokúšala sa aj o dramatickú tvorbu, ale až na hru Svedomie, ktorej sa ujali niektoré ochotnícke divadelné súbory, na tomto poli nebola úspešná. Už ako zrelá spisovateľka sa po úmrtí manžela vrátila k prozaickej tvorbe, čoho výsledkom sú romány Sestry (1930) a Kliatba (1927).
Toto výročie, hoci nie je okrúhle, môže byť impulzom, aby sme siahli po diele spisovateľky Terézie Vansovej a presvedčili sme sa, že slovenská literatúra mala aj v minulosti kvalitné autorky.