Pred 125 rokmi, 22. októbra 1885, zomrel v Drienčanoch Pavol Dobšinský.
Pavol Dobšinský je pre nás, skôr narodených, jedným zo symbolov detstva. Jeho rozprávky, ktoré vychádzajú z rýdzej ľudovej slovesnosti, bývali neraz prvou knižkou, ktorú sme dostali do rúk, vchádzali sme v nich do tých najtajomnejších komnát a prežívali krušné chvíle ich hrdinov.
Hoci Dobšinského klasiku nahradila moderná rozprávka, jeho povesti či rozprávky majú stále pevné miesto v detskej literatúre a bývajú osviežením televízneho alebo rozhlasového vysielania.
Zbieranie bájok, povestí, ľudových prísloví, porekadiel i piesní sa tešilo veľkej obľube u mnohých štúrovcov, ku ktorým patril aj Pavol Dobšinský. Narodil sa 16. marca 1828 ako jedno z 9 detí evanjelického farára v Slavošovciach. V rokoch 1840 – 48 študoval na lýceu v Levoči, ktorá bola jedným z hlavných ohnísk slovenského, študentského revolučného vrenia. Zapojil sa do činnosti Jednoty slovenskej mládeže a v rukopisných zborníkoch publikoval prvé básne. Už pri ich tvorbe čerpal z bohatej studnice ľudovej poetiky. V rokoch 1853 – 58 bol kaplánom v Brezne a v Rožňavskom Bystrom, potom tri roky učil na banskoštiavnickom evanjelickom lýceu, aby sa napokon usadil v Drienčanoch na rodnom Gemeri. Prvá manželka Paulína mu zomrela v mladom veku, po predčasnej smrti priateľa Jána Čajaka (umrel ako 37-ročný) si na faru do Drienčan priviedol jeho vdovu Adelu, ktorú poznal už ako malé dievčatko ešte z mládeneckých návštev u farára Medveckého vo Zvolenskej Slatine. S pravou otcovskou láskou vychovával nielen vlastné deti, ale aj Janka Čajaka, z ktorého vyrástol výborný spisovateľ, približujúci najmä osudy dolnozemských Slovákov, medzi ktorými sa usadil. Ani Dobšinskému nedoprial osud dlhý život. Zomrel 22. októbra 1885 vo veku 57 rokov. Pochovaný je pri kostole v Drienčanoch.
Prvú zbierku slovenských povestí vydal Pavol Dobšinský v spolupráci s ďalším zanieteným folkloristom Augustom Horislavom Škultétym počas svojho profesorského pôsobenia v Banskej Štiavnici. Pri zbieraní sa mohol oprieť o spoluprácu so svojimi generačnými druhmi a priateľmi, ku ktorým patril Ján Botto, Ľudovít Kubáni, i spomínaný Ján Čajak, ktorým pomáhal pri vydávaní ich literárnych diel. Výbor Matice slovenskej poveril Pavla Dobšinského organizovaním folkloristicko-zberateľskej činnosti. Výsledkom bol Sborník slovenských piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier v roku 1874, na ktoré nadviazali Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské v roku 1880 a vrcholom bolo osem zväzkov Prostonárodných slovenských povestí, ktoré vyšli po prvýkrát v rokoch 1880 – 83 a neskôr v mnohých prepracovaných vydaniach.