Zhruba od polovice 19. storočia sa drozd čierny (Turdus merula) začal sťahovať z lesov do blízkosti človeka, do dedinských záhrad a sadov i do mestských parkov.
Pred niekoľkými dňami prebehla tlačou správa o výskyte nového vtáčieho druhu pre Slovensko. Ide o nejaký druh spevavca z rodu vrchárok, ktorého domov je až niekde za Uralom a ktorý odlieta na zimu do Indie. Ktovie, z akých príčin sa tento malý vtáčik vybral západným smerom a zaletel až do stredu Európy. Je na vine nepriaznivé počasie, obyčajná dezorientácia, alebo ten spevavec je akýmsi prieskumníkom, v ľudskom pohľade cestovateľom, objaviteľom, ktorý pre seba a pre svoj rod či druh hľadá nové teritórium na prežitie?
Areál rozšírenia živočíšnych druhov nie je nemenný. K zmenám, k jeho rozširovaniu alebo zmenšovaniu dochádza pomaly, ale i vo väčších skokoch, na čo má podstatný vplyv aj činnosť človeka. Pravda, človek sa v tomto smere prejavuje skôr ako ničiteľ a priamym hubením zvierat alebo ničením, devastovaním ich prirodzeného životného prostredia vytláča svojich zvieracích spolupútnikov z obývaného územia.
Aj medzi živočíchmi sú však druhy, ktoré dokázali odolať tlaku človeka, alebo sa mu prispôsobili. Sú medzi nimi najmä také, ktoré človeku škodia, ako sú napríklad myši alebo potkany, ale aj také, ktoré v našom okolí vítame a berieme ich za sympatických i užitočných spoluobyvateľov.
K najstarším vtákom, ktoré si zvykli na spolužitie s človekom, boli holuby. Už v starom Egypte a starej Číne chovali poštové holuby a v 5. stor. pred n. l. Gréci pomocou poštových holubov šírili správy o olympijských víťazoch.
Holub sa stal domácim vtákom. Na rozdiel od neho čierny drozd sa síce odvážil presídliť do blízkosti človeka, ale medzi domáce operence, ktoré by si človek cieľavedome pestoval – sa – podobne ako pred ním vrabec – nezaradil.
Podobne ako iné druhy drozdov, aj drozd čierny (Turdus merula) bol predovšetkým plachým obyvateľom lesov a takým zostal aj dodnes najmä vo východnej časti areálu svojho rozšírenia, ktoré siaha od severozápadu Afriky cez celú Európu po polárny kruh na severe a do strednej Ázie na východe.
Presídľovanie čiernych drozdov z lesného prostredia bližšie k človeku zaznamenali zhruba v polovici 19. stor. V diele známeho nemeckého prírodovedca Alfreda Brehma (mimochodom včera, 11. novembra, uplynulo 126 rokov od jeho úmrtia) čítame: „Predtým bol drozd čierny priam tak ako plavý plachým obyvateľom menších lesov, akým je miestami podnes, napríklad vo východnej Európe. No čoraz väčší je počet tých drozdov čiernych, čo sa osadzujú v parkoch, záhradách, sadoch, ba už vnikajú až do stredu veľkých miest a tu sa stávajú celkom dôverčivými hosťami človeka. V mestách a záhradách začali vážne súťažiť s menšími spevavými vtákmi, na daktorých miestach slabšie spevavce vytisli, ba stalo sa, že príležitostne zabili menšieho vtáka.“
Ornitológovia zatiaľ nedali jednoznačnú odpoveď, ako k tejto zmene v správaní čiernych drozdov došlo, či išlo o jeden pokus, ktorým sa vytvorilo ohnisko mestských drozdov, a v ktorých sa táto nová skúsenosť zakódovala, alebo bolo takýchto pokusov viac. Podobne nie je známe (aspoň mne), v akej miere sa mestské drozdy miešajú s lesnými populáciami.
Samozrejme, že čierne drozdy nie sú pre človeka takou hrozbou, ako sa miestami stali holuby a niekde aj kolónie havranov. Práve naopak, zvučný spev drozdov, ktoré do svojich trilkov dokážu vpliesť aj hlasy iných vtákov, je v skorých jarných ránach príjemným budíčkom.
V súvislosti so šírením drozdov do antropogénneho prostredia je zaujímavý aj výskyt jedného z prirodzených predátorov – sokolov myšiarov, pustoviek. Sám som bol svedkom lovu pustovky vo Zvolene (tieto sokoly hniezda vo vežiach zámku). Stalo sa to na silvestrovské poludnie asi pred piatimi rokmi v jednej tichej uličke. Nálet sokola bol taký rýchly, že drozdí samček sa zmohol už len na posledný výkrik. V bežne dostupnej literatúre som sa zatiaľ nedozvedel, či výskyt sokolov v mestách bol podmienený zvýšeným výskytom drozdov, alebo sa k človeku prisťahovali spolu s holubmi, vrabcami, a najmä myšami, keďže drobné hlodavce dodnes tvoria hlavnú zložku potravy tohto sokola.
Ako sa uvádza aj v citácii z Brehma (slovenské vydanie z roku 1969), čierne drozdy vytláčajú z mestského prostredia iné, drobnejšie spevavce. Samozrejme, ide najmä o tie, ktoré majú podobné potravinové a hniezdne nároky. Otázne je, či drozdí tlak má vplyv na sledovaný úbytok vrabcov, ktoré však majú iné spôsoby hniezdenia a takisto je odlišný aj zdroj ich potravy. Zatiaľ čo vrabce patria k typickým zrnožravým vtákom (hoci nepohrdnú ani rôznym ovocím a v čase hniezdenia sa zameriavajú na hmyz), drozdy čierne sa živia červami (najvýznamnejšia zložka ich živočíšnej potravy), slimákmi, larvami a kuklami hmyzu, ale hlavnou zložkou ich stravy sú bobule a iné ovocie (jarabina, baza, hrozno, čerešne a pod.) a mestské drozdy nepohrdnú ani odpadkami z ľudského stola.
Drozd čierny žije v našej blízkosti po celý rok, zatiaľ čo lesné populácie sa s príchodom chladných dní posúvajú smerom na juh, resp. do nižších polôh. Sami sa môžeme presvedčiť, že na prechádzke mestom nás drozdy k sebe pripustia na pár metrov, zatiaľ čo pri prechádzke lesom drozd prehrabávajúci sa v lístí, alebo sediaci kdesi na konári, s krikom vzlietne vo chvíli, keď nás spozoruje.
Zmena životného prostredia čiernych drozdov je jeden z najzaujímavejších príkladov v správaní zvierat v našom bezprostrednom okolí, čo môžeme ľahko pozorovať. Pozorujeme tak jeden krok v prirodzenom vývoji, v evolúcii tohto vtáčieho druhu? Ktovie, možno po storočiach sa mestské a divé čierne drozdy definitívne rozídu a budú za svojich partnerov brať len seberovných.