Lahar je – citujem z Encyklopédie Zeme – „bahnotok prenášajúci sopečný tufový materiál na veľké vzdialenosti“. Slovo, ktoré vošlo do geologickej terminológie, pochádza z Indonézie, kde sú lahary pomerne častým sprievodným javom sopečnej aktivity.
Lahary nájdeme aj na území Slovenska, pravda, dnes už v absolútne neškodnej, skamenenej podobe, keďže sa tvorili pred miliónmi rokov počas mladotreťohornej vulkanickej aktivity na strednom a východnom Slovensku. Najznámejším je lahar odkrytý pri Zolnej neďaleko Zvolena, ktorý je chránený ako prírodná pamiatka a ktorý sem zatiekol z našej najväčšej neogénnej sopky Poľany.
Práve pred 25 rokmi, 13. novembra 1985, sa lahar negatívne zapísal do histórie kolumbijského mesta Armero a jeho okolia.
Juhoamerické Andy sú doteraz živým pohorím s početnými vyhasnutými, ale i s aktívnymi sopkami a s častým výskytom zemetrasení. Niekoľko vulkánov zdobí aj krajinu Kolumbie. Avšak nielen zdobí, ale aj hrozí.
Nevado del Ruiz sa dvíha do výšky 5 312 m n. m. neďaleko Bogoty – hlavného mesta Kolumbie. Názov nevado (po španielsky zasnežený alebo snehobiely) naznačuje, že vrchol tohto vulkánu je pokrytý snehom a ľadom, za čo vďačí svojej nadmorskej výške, hoci sa nachádza pomerne neďaleko od rovníka. Do roku 1985 pokladali túto horu za neškodnú. Ohnivé divadlo rozohrala pred španielskymi dobyvateľmi takmer pred štyrmi storočiami, v roku 1595. Že však nejde len o spiaci vulkán, ktorý sa občas preberie z driemot, naznačuje aj záznam v diele kolumbijského kronikára Rafaela Gómeza Picóna, ktorý píše, že 19. februára 1845 sa „ozval z vnútra snehom pokrytej sopky dunivý rachot, sprevádzaný niekoľkými otrasmi pôdy. Náhle sa z kaňonu, ktorým preteká rieka Lagunilla, vyvalil mocný príval hustého bahna, v ktorom plávali snehové a ľadové kryhy a stromy.“
(Uvedený citát a niektoré ďalšie fakty vyberám z knihy Juraja Činčuru Sopky v dejinách. Vyšla v roku 1988 a je to jeden z najfundovanejších popularizačných pohľadov na vulkány a na vulkanické javy.)
Vulkán Nevado del Ruiz dal znova o sebe vedieť v roku 1984. Vtedy sa z jeho útrob vzniesol neškodný stĺp dymu. V septembri 1985 sa však situácia stávala vážnejšou: to už zo žeravého vnútra sopky lietal do vzduchu nielen sopečný prach a popol, ale aj väčšie balvany – sopečné bomby. Odborníci prišli s varovaním a na mapách vyznačili územie, ktoré by mohla sopka zasiahnuť. Vulkány sú však ešte stále nevyspytateľné, čo potvrdila aj hora Nevado del Ruiz. Zrejme explodovala skôr, ako predpokladali vulkanológovia a navyše obyvatelia okolia sopky príliš neverili ich varovaniam. Predpoludním 13. novembra 1985 prilietalo z Miamy do Bogoty lietadlo, ktorého kapitán po pristátí na letisku hlavného mesta vzrušene referoval o tom, čo uvidel krátko predtým, ako sa so svojím lietadlom opäť dotkol pevnej zeme: „Najskôr som zazrel červenavý záblesk, ktorý vyrazil do výšky asi tak 25 000 metrov. Potom sa na nás zniesla hustá spŕška popola. Zakryla mi úplne výhľad. Do kabíny prenikol nielen dym a pach síry, ale aj vlna horúčavy.“
Pekelná horúčava, ktorá sa dostala z krátera sopky na zemský povrch, roztavila ľady a snehy na vrchole Navada del Ruiz. Voda sa menila na príval, ktorý strhával vulkanický popol i skaly, všetko sa zmiešalo do obrovského bahnotoku, ktorý sa hnal expresnou rýchlosťou dolu svahmi do horských dolín. Najpriechodnejšou cestou pre lahar bolo spomínané údolie Lagunilla. Masa vody, bahna a skál sa liala najmä smerom na mestečko Armero, ktoré bolo strediskom úrodnej bavlníkovej oblasti.
Armero bolo od sopky vzdialené asi 50 km. O situácii hovoril starosta mesta, vášnivý rádioamatér, so svojím priateľom v 90 km vzdialenom Ibagué. „Zdá sa mi, že sa blíži potopa!“ – boli údajne jeho posledné slová. V krátkej tragickej chvíli sa celé Armero (v tom čase malo 28 700 obyvateľov), jeho domy i všetko živé ocitlo pod šesť až osemmetrovou pokrývkou bahna, ktorého tok sa valil ďalej údolím a zničil aj dedinu Santuario. Iný lahar si to nasmeroval na západ na mestečko Chinchiná. Viac šťastia mali ďalšie podhorské sídla Mariquita a Honda, kde lahar nemal dostatočnú rýchlosť a silu a jeho tok sa zastavil nad ľudskými obydliami. Celkom si táto katastrofa pred 25 rokmi vyžiadala okolo 27 000 ľudských obetí.
Katastrofa pred štvrťstoročím je jedným z najvýrečnejším príkladom, že stále ešte nemáme dostatok síl a schopností bojovať proti ohromným prírodným silám, akými vulkány určite sú, a že Armero nebolo prvé, ale asi ani posledné ľudské sídlo, ktoré zničila sila laharu. Ak sa podívame hlbšie do histórie, lahar bol zrejme príčinou zániku aj slávneho rímskeho mesta Herculaneum pod Vezuvom 24. augusta roku 79. A o tom, ako rázne dokážu sopky zasiahnuť do života ľudí, svedčí aj vulkanická aktivita na jar tohto roku na Islande.