Informácia z februára tohto roka, že Juraj Široký po májových Majstrovstvách sveta 2011 už nebude ďalej kandidovať na post prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja (ďalej SZĽH), vyvolala obrovskú dávku nadšenia v radoch slovenských fanúšikov hokeja (čo je väčšina národa). Vynára sa otázka, či je toto nadšenie oprávnené, nakoľko skeptici môžu očakávať, že človek Širokého spôsobov sa bude snažiť si uchovať rozhodujúce slovo v slovenskom hokeji aj po tom, keď už nebude jeho formálnym šéfom. Optimisti naproti tomu poukazujú na príklad zo Slovenského futbalového zväzu (SFZ), kde takisto nepopulárny prezident František Laurinec bol nahradený Jánom Kováčikom, ktorý je vnímaný výrazne pozitívnejšie aj pre jeho predošlé pôsobenie v FK Dukla Banská Bystrica a zároveň sa nedá povedať, že by bol Laurincov človek a teda pokračovateľ jeho éry.
*** Juraj Široký
Juraj Široký je slovenskými hokejovými fanúšikmi vnímaný výrazne negatívne a to nielen pre jeho funkcionárske nezdary, ale aj pre jeho podnikateľskú, či politickú činnosť, pôsobenie pre ŠTB pred rokom 1989 a aroganciu, s akou k tomu všetkému pristupuje. Nemožno mu však odoprieť jedno obrovské pozitívum jeho pôsobenia na poste šéfa SZĽH – dokázal spojiť všetkých hokejových fanúšikov – proti jeho osobe. Dá sa s istotou povedať, že Juraj Široký je suverénne najnepopulárnejšou osobou v Slovenskej republike (ktorého predĺženou rukou je najpopulárnejší politik SR – aká to irónia). Niekto by mohol namietať, že nenávisť hokejových fanúšikov voči Širokému je založená na konflikte medzi ním a Petrom Šťastným, ktorý bol motivovaný politicky, avšak Širokého nemajú radi takmer všetci hokejoví fanúšikovia, bez ohľadu na politickú príslušnosť. Juraj Široký odôvodnil svoj dobrovoľný koniec v SZĽH týmito slovami: *“Po trinástich rokoch nastal čas, aby prišiel nový človek so svojou skupinou ľudí, ktorí dodajú nové impulzy, aby slovenský hokej mohol ďalej napredovať“*. Pri zvýraznených slovách sa musí hokejovému fanúšikovi otvárať nožík vo vrecku – o akom napredovaní to pán Široký hovorí ???
Totiž, práve výsledky slovenského hokeja za ostatných 8 rokov sú príčinou toho, prečo upadol Juraj Široký do nemilosti slovenskej hokejovej verejnosti. V roku 2002, pri historickom zisku titulu majstrov sveta (bol to Širokého 4. funkčný rok), sa toho nasľubovalo až-až. Nové štadióny, lepšie podmienky pre hokejovú mládež a domácu ligu … Každý normálny štát z hokejového úspechu vyťažil, čo sa dalo. Slovenská realita ? Zo sľubovaných štadiónov sa postavili dva – jeden v Košiciach, v roku 2006 (pričom ten sa začal stavať v roku 1996 a dostavba bola naplánovaná na rok 1997) a v roku 2005 v Trenčíne, čo bol však štadión určený výhradne pre potreby hokejovej mládeže (s minimálnou diváckou kapacitou), ktorý dal na vlastné náklady postaviť Marián Gáborík. Oproti veľkolepým sľubom pôsobí realita smiešne. Mohli by sme si položiť otázku, že čo s tým mohol Juraj Široký, čoby prezident SZĽH, urobiť. Veď to je v podstate iba občianske združenie, ktoré žije z ruky do huby, z kúskov chleba, ktoré mu nejaký dobrodinec (súkromná osoba, či štát) odtrhne. *Šák čo mal Široký tie štadióny z vlastného zaplatiť, há ?* A prečo aj nie … Veď majetok (dokonca aj ten priznaný) na to má, aj podľa oficiálnych štatistík patrí medzi najbohatších ľudí na Slovensku. Kto iný by mal podporiť slovenský hokej, ak nie tí najmajetnejší v republike (navyše od tých, ktorí stoja v jeho čele, sa to priam žiada). Solidarita je solidaritou len vtedy, ak je dobrovoľná, v opačnom prípade to je výpalné (toť k spoliehaniu sa na štát) …
*** Z hokejového sporu si vieme robiť aj žarty
Tu sa dá hneď spozorovať úprimný záujem o slovenský hokej zo strany bohatého veľkopodnikateľa. Pre porovnanie poslúži opäť Ján Kováčik, čoby majiteľ produkčného domu Forza a zároveň šéf SFZ. Zvolenie Jána Kováčika za prezidenta SFZ bolo prijímané väčšinou s nádejou, keďže bol vnímaný ako schopný podnikateľ a navyše bola za ním vidieť aj funkcionárska práca v FK Banskej Bystrici, ktorú dostal z nižšej ligy až medzi top slovenské tímy (čo ho určite stálo nemálo peňazí). Po jeho zvolení bol cítiť ihneď závan profesionality, ktorý chýbal predošlému skostnatenému Laurincovému vedeniu (poznačeného korupčnými škandálmi á la Wänke). Starú, komunistickú budovu Domu športu, kde mal SFZ sídlo, nariadil vymeniť za reprezentatívnejšiu budovu, aby sa nemusel hanbiť pred delegáciou z medzinárodných futbalových štruktúr. Vyhlásil boj proti korupcii, aby prinavrátil dôveru slovenskému futbalu. Napriek tomu, že Ján Kováčik je majetným mužom, futbalová verejnosť mu verí, že prišiel na SFZ pracovať a nie iba pokračovať v svojej podnikateľskej činnosti. A čo naproti tomu Juraj Široký ? Ten napriek obrovským neúspechom slovenskej hokejovej reprezentácie, akým bol aj boj o záchranu v roku 2008 (ako by sa asi zatvárili oslavujúci fanúšikovia na námestiach v roku 2002, keby sme im povedali, čo ich čaká o krátkych 6 rokov …), si obhájil svoju neotrasiteľnú pozíciu na tróne SZĽH.
Jeho motivácia, prečo zostával na poste prezidenta SZĽH napriek verejnej mienke (25 tisíc podpísaných pod petíciu za jeho odvolanie), sa neodhaduje ťažko. Jeho tretie (a posledné) funkčné obdobie bolo umelo predĺžené na 6 rokov (podľa stanov SZĽH funkčné obdobie každého jedného člena je 5 rokov), keď malo skončiť v roku 2010. Podľa slov SZĽH bolo jeho obdobie predĺžené z dôvodu, že tento rok sa na Slovensku konajú Majstrovstvá, a bez skúsenosti pána Širokého by sme to asi nezvládli. Reálny dôvod ? Jeho stavebná spoločnosť vykonáva rekonštrukciu Štadióna Ondreja Nepelu, za čo zinkasuje 96 mil. €, hoci pôvodne mala stáť 75 mil. € a v iných štátoch postavili podobný nový (!!!) štadión pod 30 mil. €. Takisto, spoločnosť Juraja Širokého stavia aj čierne stavby v okolí štadióna, ktoré majú slúžiť na ubytovanie zahraničných hokejových fanúšikov. Žeby jediným motívom Širokého pôsobenia pri hokeji boli len rýchle prachy ? A prečo nie … Veď to je motívom pri jeho podnikateľskej, či politickej činnosti, pri rekonštrukcii Bratislavského hradu, pri PPP projektoch, pri stavbe diaľnic, pri jeho niekdajšom pôsobení pre ŠTB, to je jeho motívom každého jeho kroku …
*** Dočkáme sa ešte niekedy ?
Pamätám si, ako sme pri každom zlom výsledku slovenskej hokejovej reprezentácie smútili pri televíznych obrazovkách a s nádejou očakávali odstúpenie šéfa hokeja. Keď sa tak nestalo, všetko svoje sklamanie a energiu sme presunuli do petícií za odvolanie, do boja proti veterným mlynom. Naraz prichádza jeho dobrovoľný odchod a my nevieme, či sa máme radovať, alebo nie. Slovenský hokej dopadol na samé dno, keď sa zdá, že hlbšie sa ísť ani nedá. Napriek tomu s neistotou čakáme, či Širokého nástupcom bude jeho človek, alebo sa zopakuje zázrak zo slovenského futbalu. Avšak, ostáva nám iba čakať, lebo proti človeku Širokého sile a veľkosti toho veľa nezmôžete. Totiž, ak má prísť o vplyv v slovenskom hokeji, môže sa tak stať iba jeho vlastnou vôľou, spoliehať sa dá len na jeho svedomie. A to je veru slabá záruka …