Cieľ: tropické oblasti zeme. Najlepšia je Juhovýchodná Ázia. Krajiny, ktoré ju tvoria sú bezpečné a nepotrebujete do nich víza (až na nejaké výnimky).
Náklady:
• 850 eur spiatočná letenka
• 1000 eur motocykel
• 50 eur náklady na ubytovanie a stravu na deň
Výlet do trópov
Keď našu krajina zasiahne zima a sneh je takmer všade, tak jazdenie na motocykli je to posledné, čo by psychicky zdravý človek robil vo svojom voľnom čase. Avšak chuť po tom známom pocite slobody, ktorí ľudia zažívajú pri jazde na motorke, jednoducho nedá dobrodružstva chtivému srdci pokoj. V takejto situácii som bol aj ja na začiatku tohto roka. Jednoducho sa to už nedalo vydržať a jediným riešením bolo vybrať si nejakú peknú destináciu, v ktorej ešte o snehu nikdy nepočuli a šanca, že sa tam niekedy v budúcnosti vyskytne, je mizivá.
Vytiahol som mapu, pozrel blízko k rovníku a hľadal som nejaký štát, kde majú nejaké ostrovy. Po piatich sekundách váhania medzi rôznymi krajinami Juhovýchodnej Ázie som sa rozhodol pre Filipíny. Ďalších desať minút mi trvalo kúpiť letenku.
Cesta slnkom
Nie, s motorkou som neletel. Tá pekne zostala doma v dlhom zimnom spánku. Tieto stroje by sa nemali v zime rušiť, presne tak, ako je to s medveďmi, keď hybernujú. Motorku som si kúpil na mieste, po prílete do Manily. V týchto krajinách je jednoduchšie si motorku kúpiť, ako sa snažiť o nejaký prenájom. Malé motorky sú v Juhovýchodnej Ázii lacné a na ich cestách človek nič viac ako malú motorku nepotrebuje.
A navyše malá a ľahká motorka je nevyhnutná na cestovanie po ostrovoch, pretože nie všetky ostrovy sú prepojené kompami pre autá. Na menšie ostrovy sa dá dostať iba malými miestnymi loďami, na ktoré je potrebné motorku ručne naložiť. Takže tých sto kilogramov je tak akurát dosť.
Prašné cesty a most uprostred džungle
Na rozvojových krajinách je pekné to, že v nich stále môžete nájsť miesto pre „offroad“ zábavu. Samozrejme, že hlavné mesto má výborné cesty. Stačí však iba prejsť na susedný veľký ostrov a v momente ste v svojráznom motokrosovom areáli. Len trochu príjemnejšom, pretože kedykoľvek si môžete dať pauzu a skočiť do neďalekej vody za osviežením.
Navyše rozvojové krajiny sú pre dobrodruhov ako stvorené. Sú to posledné miesta, kde sa môžete naozaj stratiť. GPS tu veľmi nepomáha, pretože podkladové mapy takmer neexistujú. A ak aj sú k dispozícii nejaké mapy, tak je potrebné sa mať na pozore, či sú aktuálne.
Vďaka (ne)aktuálnosti mapy som takmer zablúdil na šiestom najväčšom filipínskom ostrove – Mindoro. Po niekoľkých hodinách jazdy prašnou cestou, som sa zrazu ocitol na moste v džungli. To znie ešte vcelku pekne, avšak ten most bol v polovici rieky ukončený a tam cesta končila. Skontroloval som mapu a podľa nej bolo všetko v poriadku, cesta mala pokračovať cez rieku. Po pár minútach zúfalstva mi miestni vysvetlili, že tá cesta neexistuje už viac ako 40 rokov.
Filipínsky silák
Avšak, aby som nezabudol na ten motocykel na pleci. Stalo sa to pri mojom pokuse dostať sa na jeden ostrov, kde sa nachádza množstvo vychytených plážových rezortov. Ukecal som malú nákladnú loď (správne by som ju mal nazvať skôr loďkou) , aby mi prepravili za pár eur motorku na ostrov. More bolo búrlivé a na loď sa dalo dostať iba po pomerne dlhom a labilnom rebríku. Veľmi ma zaujímalo, ako sa Filipíncom podarí motorku dostať do lode. Na spresnenie situácie je potrebné si uvedomiť, že priemerný Filipínec má tak 160 cm a 50 kg aj so šľapkami.
K môjmu údivu sa stalo toto: štyria Filipínci zdvihli motorku a naložili ju na pravé plece útleho asi 20 ročného chalana. Tento mladík následne sám bez pomoci ostatných pekne vystúpil po rebríku na loďku, kde motorku za pomoci svojich kolegov zložil. Celé som to sledoval s otvorenými ústami a očami plnými údivu. Z rešpektu k miestnym som však výraz tváre rýchlo zmenil a začal som sa tváriť, ako keby som to videl už tisíc krát.
Niečo na záver
Pri ceste späť sa to celé zopakovalo. Stále som však nechápal ako je to možné, keď ja som mal problémy ten motocykel postaviť čo i len na stojan.