S myšlienkou navštíviť Moskvu som sa pohrával takmer desať rokov. A možno by som sa tam nedostal doteraz, keby som jedného dňa pri prezeraní satelitných snímok tohto veľkomesta neobjavil čosi, čo ma ohúrilo. Priamo v Moskve na brehu rovnomennej rieky stála biela silueta podobná lietadlu, silueta, ktorú som dôverne poznal z obrázkov a videí – raketoplán Buran.
Naozaj to bol on. Mne, ako nadšencovi kozmonautiky a vesmíru nebolo viac treba. A tak sa stalo, že ešte v ten rok som Moskvu aj s partiou priateľov navštívil. Zvolili sme si cestu pre niekoho možno netypickú – vlakom.
{{adsense}}
Naša výprava začala v jeden septembrový štvrtok o pol šiestej večer v Ružomberku, kde sme nastúpili na medzinárodný rýchlik Bratislava – Moskva . Čakala nás viac, ako 35 hodinová cesta a dve noci strávené vo vlaku. Nuž, 2000 kilometrov je 2000 kilometrov a tak sme sa rozhodli prespať čo najdlhšiu časť trasy. Prvýkrát sa nám to podarilo až za slovenskými hranicami po dlhej polnočnej prestávke, spôsobenej výmenou podvozkov vagónov za širokorozchodné. Ešte predtým sme sa v ukrajinskom Čope rozhodli posunúť hodinky o dve hodiny napred na moskovský čas. Náš spánok bol dlhý a výdatný. Mal za následok to, že druhú noc vo vlaku – po vstupe na územie Ruska sme už nespali takmer vôbec. Ale všetko zlé je na niečo dobré. V sobotu nad ránom sme totiž narazili vo vlakovej uličke na Dimitrija. Dima bol čerstvý štyridsiatnik a rodený Moskovčan. Vracal sa od známych z Ukrajiny. Živo sa zaujímal o to, kam ideme a keď počul o raketopláne, takmer vyrástol o dve hlavy: „Buran? Tam som bol aspoň stokrát!“ Dima síce pracoval ako rozvážač minerálok po Moskve, no kozmonautika bola jeho celoživotná láska. Dokázal o nej rozprávať hodiny. A čím viac rozprával, tým viac som sa utvrdzoval v myšlienke, že lepšieho sprievodcu po Moskve nenájdeme. Navrhol som mu to a on súhlasil. Len si najprv potreboval čosi vybaviť. Keď sme v sobotu pred obedom vystupovali z vlaku na stanici Kijevskaja, chceli sme najprv pešo prejsť na Arbat, vzdialený len pár minút cesty. Dima však bol proti. Odprevadil nás do metra a pripomenul, aby sme nezabudli vystúpiť na Divadelnej. Tam sme sa mali o tri hodiny stretnúť. „Čo tam budeme robiť tri hodiny?“ nedalo nám neopýtať sa. „Nebojte, aj málo vám bude.“ Znela Dimitrijova odpoveď. Mal pravdu. Divadelná je totiž zastávka v centre Moskvy oproti Štátnej Dume. Odtiaľ vidno červené vežičky Historického múzea – a za ním už začína Červené námestie. Veru, tri hodiny bolo málo. Prechádzali sme sa popri slávnom Kremeľskom múre, po námestí, kde v kedysi dávno máji defilovali pred zaplnenými tribúnami všetky silové zložky vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Videli sme mauzóleum aj s „múmiou“ Lenina. Chrám Vasilija Blaženého, ktorý sa jednoducho nedá opísať slovami. A samozrejme sme nazreli do GUM-u, jedného z najväčších obchodných centier na svete. Tam sme sa schuti najedli a takmer behom sa vracali k zastávke metra, kde nás už čakal večne usmiaty Dima. „Bolia vás nohy?“ znela jeho prvá otázka. A keďže sme sa zhodli, že nebolia, navrhol prejsť v vytúženému raketoplánu pešo. A tak sme sa popri rieke Moskve vydali smerom k parku Gorkého.
{{adsense}}
Smelé plány a smutný koniec raketoplánu Buran
=============================================
Dima bol skvelý rozprávač a tak sme sa cestou dozvedeli informácie, ktoré si len tak jednoducho „nevygooglujete“. Buran sa mal stať vrcholným článkom sovietskeho vesmírneho výskumu. Počas osemnástich rokov sa na jeho vývoji a výrobe podieľalo viac, ako milión ľudí, 1286 vedeckých a výrobných spoločností a ich úsilie bolo v roku 1988 (15. novembra) korunované prvým úspešným bezpilotným letom tohto stroja. Buran bezpečne vyniesla na orbit nosná raketa s názvom Energia. Po dvesto šiestich minútach kozmickej misie a dvoch obletoch Zeme sa Buran vrátil na kozmodróm Bajkonur – celý pristávací manéver bol riadený automaticky (tento manéver nebol schopný do dnešných dní urobiť ani jeden z amerických raketoplánov !). O tom, že Buran bol naozaj vynikajúcim strojom svedčí napríklad aj to, že z 38 000 keramických doštičiek, zabezpečujúcich jeho ochranu sa počas letu znehodnotilo len 5. Buran pristál za poveternostných podmienok, pri ktorých by americký raketoplán povolenie pristáť nedostal. Počas skúšobného letu mysleli Rusi aj na to, ak by počasie bolo natoľko nepriaznivé, že by pristávací manéver nebol možný. Zaujímavosťou je, že záložná pristávacia dráha pre prípad zlyhania Bajkonuru bola vybudovaná v bývalom Československu vo vojenskom priestore Ralsko blízko Liberca. Pristávacia dráha tu bola rozšírená na 80 metrov a predĺžená takmer na dva a pol kilometra. Nič z toho však nebolo potrebné. Buran bezpečne pristál aj napriek silnému bočnému vetru na Bajkonure. Pristávacia rýchlosť bola takmer 310 km/h. Úspech tejto misie vyvolal obrovský záujem pokračovať v začatom diele. Po raketopláne Buran mali štartovať v priebehu rokov ďalšie, dokonalejšie typy. Niektoré mali dokonca vybraté svoje mená – Ptička (vtáčik) a Bajkal. V tej dobe ešte nik netušil, že prvý let ruského raketoplánu bude zároveň jeho posledným. Vzhľadom k politickým zmenám nielen v Sovietskom Zväze, ale aj na celom svete (koniec studenej vojny) sa stal projekt Buran nepodstatný. Svoju úlohu zohral aj rozpad Sovietskeho zväzu. Rusi ešte stihli zostrojiť Ptičku, aj ju previezli na Bajkonur do terajšieho Kazachstanu. Plán vypustiť tento raketoplán strskotal v roku 1991, nepodarilo sa to ani v nasledujúcich rokoch. Kým Ptička čakala na svoj let v Kazachstane, v roku 1993 dokončovali Rusi výrobu tretieho raketoplánu s typovým označením 2.01 (podľa viacerých zdrojov mal niesť názov Bajkal) . Ten už mal letieť s posádkou. Bohužiaľ v tom istom roku vychádza nariadenie vlády o úplnom zastavení projektu Buran. Tak sa stal z projektu, ktorý od roku 1976 zhltol viac, ako 16 miliárd rubľov raketoplán na jedno použitie.
{{adsense}}
Čo bolo ďalej?
==============
Jasné, že nás zaujímalo, aký osud postihol jednotlivé raketoplány. Už dávno sme vedeli, že okrem modelu, ktorý letel do vesmíru bolo vyrobených ďalších 7 testovacích modelov. Tieto modely slúžili k dynamickým, statickým, teplotným, vibračným a iným záťažovým testom. Hoci ich Rusi nazývali makety – vzhľadovo boli na nerozoznanie od Buranu. Kam sa podeli? Odpovede, ktoré sme mali možnosť nájsť na internete sú neúplné, alebo sa v mnohom líšia. Kde je teda pravda?
Aj na tieto otázky poznal Dima odpovede. Aj keď dosť trpké.
{{adsense}}
Samotný Buran, ktorý sa dostal do vesmíru, dnes už fakticky neexistuje. Po osamostatnení Kazachstanu (kde sa nachádza kozmodróm Bajkonur) museli Rusi v rámci deblokácie svojho dlhu voči Kazachom „venovať“ im tento raketoplán. Buran bol vzápätí umiestnený priamo na Bajkonure v hangári s označením 112. Osamostanenie Kazachstanu však prinieslo Bajkonuru mnohé negatíva. Štedré dotácie na údržbu kozmodrómu vyschli a tak sa stalo čosi, čo naveky pochovalo Buran doslova a do písmena… Hangár 112 bola obrovská betónovo – plechová stavba. V jej vnútri nebol uskladnený len samotný Buran, ale aj časti nosnej rakety Energia. Keďže vzhľadom na finacie nebola na tejto budove vykonaná takmer 10 rokov žiadna údržba, 12. mája 2002 spadla strecha hangáru pod ťarchou snehu priamo na raketoplán a zničila ho. Zahynulo pri tom 8 ľudí. V tom istom roku bol definitívne rozpustený oddiel ruských kozmonautov, pripravujúcich sa na prvý pilotovaný let ruského raketoplánu…
*** Pozostatky raketoplánu v hangári 112
Raketoplán Ptička zostal tiež v Kazachstane – už takmer 20 rokov pripravený na let. Podľa správ je uložený v oblasti múzea J.Gagarina a je v relatívne dobrom stave.
Tretí raketoplán 2.01(Bajkal) bol v čase ukončenia projektu Buran – Energia skompletovaný iba zo 40% a v továrni v Tušine, kde ho vyrábali a konštruovali zostal až do roku 2004 – potom ho demontovali a vyviezli po častiach k mestu Chimki pri Moskve na dočasné uskladnenie.
Málokto vie, že v roku 1993 bol kompletovaný aj raketoplán s poradovým číslom 2.02 (bez mena). Po zastavení výroby bol rozobratý a niektoré jeho súčiastky predané cez internet.
Práce tiež začali aj na piatom raketopláne, ten však bol už v roku 1995 rozobratý priamo vo výrobnom závode, ktorý potom zmenil výrobný program a údajne doteraz vyrába autobusy.
Kam sa podeli testovacie modely projektu Buran?
================================================
Sú uložené v hangároch a halách po celom Rusku, kde vo väčšine prípadov hrdzavejú a chátrajú. Ale nie všetky. Najzaujímavejší osud mali dva z nich.
Testovací model OK-GLI (BTS02) Bol predstavený v Sydney v rámci Olympijských hier 2000, odtiaľ pokračovala jeho púť do Bahrajnu, kde ho kúpil bohatý podnikateľ čínskeho pôvodu pre svoj projekt Space Shuttle World Tour. No okrem roku 2002, kedy ho vystavili na letnom festivale, nebolo umožnené verejnosti (až na malé výnimky) pokochať sa pohľadom naň. Hovorí sa, že počas piatich rokov bol skladovaný po častiach v Bahrajnskom prístave. Až v roku 2008 ho odkúpilo Nemecké technické múzeum Speyer a po mnohých právnych bitkách ho previezlo do nemeckého Sinsheimu, kde je doteraz. Nemci mu približne za 10 miliónov € pripravili dôstojné miesto, ktoré bude asi jeho posledným domovom. Záujem turistov o túto atrakciu je obrovský a tak sa zdá, že púť tohto modelu skončila naozaj v dobrých rukách.
*** Presun raketoplánu do Technického múzea Speyer
A to sa už vlastne dostávame k modelu OK-TVA. K modelu, ku ktorému sa blížime po nábreží rieky Moskvy. Gorkého Park nám spočiatku pripadal, ako park oddychu. Možno to bolo preto, že sme sem prišli zo severnej strany. Tu sa nachádzajú dve horské dráhy, obrovská hojdačka, čertovo koleso… Z tohto pohľadu je Buran poslednou atrakciou. No už z diaľky zaujme svojou majestátnosťou. Veď je dlhý takmer 36 metrov a 17 metrov vysoký. A tak sme konečne stáli pred ním. Do raketoplánu sa dá vojsť z pravej bočnej časti, ale aj zozadu. Kým sme sa kochali pohľadom na jeho tvary, Dima rozprával ďalej. OK-TVA je na nábreží Gorkého Parku od polovice devätdesiatych rokov minulého storočia. Plány investorov boli priam pompézne. Urobiť z raketoplánu atrakciu, akú svet nevidel. Vnútornú (nákladovú) časť premenili dizajnéri na tématickú reštauráciu, kde sa podávali jedlá, aké majú k dispozícií kozmonauti (polievky v tubách a podobne). Zároveň predelili tento priestor dreveným (!) panelom a v druhej časti zakomponovali 30 sedadiel opatrených technológiu simulujúcou preťaženie pri štarte a pristávaní a zároveň beztiažový stav počas letu. Počas toho všetkého sa po stranách sedadiel, aj v prednej časti premietali filmy z čias najväčšej slávy Buranu… Finančné náklady na prevádzkovanie atrakcie malo vykryť vstupné. Nestalo sa tak. Buran sa stretol s nezáujmom. Samozrejme, boli dni, keď turisti čakali fronty na vstup, ale po čase sa všetko zmenilo. Prudký pokles predaja vstupeniek prinútil začiatkom nového milénia skrátiť program vnútri raketoplánu na 20 minút zo štyridsiatich. Približne v roku 2007 čakala Buran ďalšia pohroma. Vplyvom počasia, ale aj nezáujmu o vonkajšiu údržbu začali opadávať z trupu doštičky tepelnej izolácie. Bolo finančne neúnosné pripevniť ich naspäť tak, aby neohrozovali okoloidúcich.
{{adsense}}
*** Opadaná tepelná ochrana raketoplánu
*** …a po rekonštrukcií
Rusi to vyriešili po svojom. Poškodené miesta zatreli čiernou farbou nanesenou priamo na plech, kde kedysi boli doštičky upevnené. Ani takýto nešetrný zásah neubral raketoplánu na majestátnosti.
Plní očakávania sme teda vstúpili do prednej časti Buranu. Kokpit pripomínal ten, čo je v lietadle. Dalo sa v ňom dokonca sedieť, čo sme neočakávali kvôli tomu, že toto bol bezpilotný model. Po niekoľkých minútach v kokpite sme sa presunuli do zadnej časti, kde sme chceli vyskúšať simulovaný stav beztiaže. Asi nám to nebolo súdené. Priestor so sedačkami bol v tom čase v stave rekonštrukcie. No aspoň sme si pozreli videá. Jesť stravu kozmonautov ma nelákalo. Dima totiž správne pripomenul, že je to len marketingový ťah a v skutočnosti sa do vesmíru takéto jedlá neexportujú. Je to čistá chemikália v tube zo znakmi bývalého Sovietskeho Zväzu, ktorú vyrábajú v akejsi továrni na konzervy. Tak sme si dali aspoň kávičku. A veru, bola chutná. A stála za to. Veď kto si už môže povedať, že pil kávu v raketopláne? Ja áno.
[* youtube:Q6WHjQ3Y3Uo *]
V článku boli použité pramene a obrázky z http://www.buran.ru , http://www.aerospaceweb.org , http://www.k26.com/buran , www.googleearth.com, www.russianspaceweb.com , http://speyer.technik-museum.de