Nielen na Slovensku sa momentálne nachádzame vo vzácnom dvojmesačnom období, keď neprebieha futbalová sezóna. Možno aj práve preto je teraz vhodná chvíľa na načatie tejto chúlostivej témy – keď všetky vášne zo zápolenia počas sezóny opadli (takže niééé, neberte to tak, že uhorková sezóna začala). No aby som sa dostal k jadru veci. Napriek tomu, že slovenská futbalová reprezentácia pod vedením trénera Weissa dosahuje historické výsledky v ére samostatnosti, záujem o domácu ligu kontinuálne upadá, keď sa priemerná návštevnosť na slovenských štadiónoch pohybuje tesne nad počtom 2000 divákov. Ako sa to dá vysvetliť?
V prvom rade treba podotknúť, že úspechy slovenskej reprezentácie nepísali hráči z domácich líg. Ba treba povedať, že hviezdami slovenskej futbalovej reprezentácie nie sú ani hráči, ktorí futbalovo dozrievali v domácej lige. Poslednými hráčmi, ktorí odchádzali z našej ligy s veľkou slávou a vody mútili aj v zahraničí, sú len títo dvaja – Mintál a Vittek – obaja sa stali kráľmi strelcov v Nemecku. Avšak hráči, ako Sapara, Šesták (ale aj Šebo), ktorí sa stali doma veľkými hviezdami, vo vyspelom zahraničí ďaleko zaostali za očakávaniami. Naproti tomu skutoční ťahúni repre, ako Hamšík, Stoch, či Weiss ml. futbalovo dozrievali v zahraničí, v športových akadémiách najlepších klubov. Čiže, ak sa niekto nazdával, že úspech Slovákov na MS v Južnej Afrike privedie viacej divákov na zápasy slovenskej ligy, musel ostať sklamaný. Totiž, ako sa ukazuje, pre skutočne talentovaných futbalistov neexistuje lepšieho riešenia, ako túto ligu čo najskôr opustiť, ba v nej vôbec nehrať.
*** Úspech slovenskej repre domácje lige nepomohol
Avšak, keď futbaloví experti nechápavo zalamujú nad nezáujmom slovenského futbalového fanúšika o domácu ligu, poukazujúc na fakt, že skutočnému fanúšikovi ide predovšetkým o šport a nie o futbalové hviezdy – neostáva mi nič iné, ako sa zamyslieť nad dôvodom takejto ignorancie slovenských fans. Rozpoviem svoj dôvod odvrhovania slovenskej ligy. Najprv však odbočím… Okrem iného sa považujem aj za filmového fanúšika. Preto si rád pozriem skutočne kvalitný film – a tým myslím kvalitný po obsahovej (dejovej) stránke, nie nejaký nablýskaný blockbooster (ikeď to sa navzájom nevylučuje). Zvyčajne sa venujem sledovaniu skutočne kvalitných filmov. Avšak, občas ma niekto pozve na filmovú novinku do kina (samozrejme, hviezdami prešpikovanú) a ja zo spoločenských dôvodov pozvanie neodmietnem. No, aké je nakoniec moje zdesenie, keď zistím, že daný film nemá s tým, čo ja považujem za kvalitu, nič spoločné a ako kvalitný film sa iba tvári…
To isté platí pre mňa aj pri futbale. Ako fanúšik dobrého futbalu si rád pozriem anglickú Premier league, či inú kvalitnú európsku ligu (ale predovšetkým tú PL). To, že anglická liga je na pohľad kvalitnejšia ako slovenská, je asi každému jasné. Avšak futbaloví experti hovoria, že skutoční fanúšik príde podporiť aj domácu (síce menej) kvalitnú súťaž, či už finančne – zaplatením vstupného, alebo športovo – svojou diváckou podporou.No, tento raz zastanem rolu advokáta slovenského futbalového fanúšika a chopím sa obhajoby jeho prečinu – diváckeho nezáujmu o našu ligu.
Slovenské štadióny – sú zastarané, neudržiavané, nedôstojné , častokrát nespĺňajú základné sociálne požiadavky a ak aj, tak tie sú opäť neudržiavané, v dezolátnom stave. Dôstojnejšie je ísť radšej niekde ku stromu (treba sa vyrovnať so zvedavými pohľadmi stoviek známych), dámy majú smolu… Ďalej fanúšikovia – síce sa do najvyššej ligy v ostatných rokoch dostali aj tímy z menších miest, ako Senica, Zlaté Moravce, či Dunajská Streda, avšak správanie skalných fans ostalo na úrovni krčmy štvrtej cenovej a treba uznať, že fanúšikovia z väčších miest, ako Bratislava, Košice či Trnava im nedávajú svetlý príklad. Namiesto povzbudzovania vlastného tímu sa od nich pravidelné dozvedáme, ako skurvený je Slovan na jednej strane, či východ na strane druhej. A vráťme sa k samotnej kvalite hry – človek by ani slova nepovedal, ak by na slovenských hráčoch, síce nedosahujúcich kvalít hráčov vyspelých líg, bolo vidno snahu a odhodlanie. Koniec koncov, aj na malých chlapcov v telocvični sa dobre pozerá, ak vidíme, že sa snažia a majú z hry radosť. To však nepatrí o dianí na slovenských futbalových trávnikoch. V zlomových momentoch je totiž to, čo sa deje priamo na ihrisku, úplne bezpredmetné, keďže o výsledku často rozhoduje v zákulisí – v teple kancelárií majiteľov klubov a nie na trávniku, medzi hráčmi. U nás, v Senici, už mesiac pred koncom sezóny aj vrabce na streche čvirikali (v momente, keď sme ligu jasne viedli), že titul musíme pustiť Slovanu. Nakoniec sa Slovan aj majstrom stal, po veľmi pofidérnom zápase v Senici. Každému bolo nad slnko jansé, že ktorá bije, ale páni majitelia na oboch stranách robili naďalej zo svojich fanúšikov blbcov…
*** Aj takto sa končí zápas Slovan vs. Spartak
Avšak, napriek všetkému si futbal drží v slovenskej spoločnosti nezastupiteľné miesto, veľkú pozornosť širokej verejnosti a teda aj médií. Z toho, čo tu už bolo vyššie napísané, je jasné, že sa tak nedeje vďaka futbalovej kvalite na našich trávnikoch, ani vďaka existencii krásnych štadiónov, ani vďaka čestným úmyslom futbalových mecenášov. Avšak, kedy sa najviac hovorí a píše o našej lige? Samozrejme vtedy, keď vyčíňajú futbalový ultras. Legendárne sú zápasy Slovana so Spartakom. Treba povedať, že zábery z týchto zápasov sú veľmi akčné a doslova exotické: Masy ľudí, dve veľké skupiny, chorály, krik, rev, holé lebky, 88-čky, fašistické heslá, rasizmus, bitky, krv, lietajúce sedačky, oheň, zásahy polície, dramatické zatýkanie, výkriky zatýkaných o policajnom násilí, policajné autá popísané nápismi A.C.A.B., atď… Človek krúti hlavou, že niečo také sa deje kvôli nezáživnej slovenskej lige. Pýta sa: „Prečo sa to deje?“. Kvôli nudnej hre určite. Historická rivalita medzi tímami? Takisto nie… Regionálna nevraživosť, nenávisť, komplexy ultras, primitivita – to všetko je príčinou mediálnu humbugu a nič iné… Avšak, akurát táto nenávisť drží našu ligu v mediálnej pozornosti (teda ak nerátame korupciu). Nič iné túto ligu nerobí atraktívnou. Stojíme o takú atraktivitu?