Internetová komunikácia prešla vo svojej pomerne krátkej histórii niekoľkými štádiami. Na začiatku boli maily, ktoré de facto iba nahradili klasické listy, ale ktoré neponúkali ľuďom žiadnu novú možnosť interakcie. Druhým štádiom boli rôzne diskusné fóra, na ktorých niekoľkí počítačovo zdatní zanietenci diskutovali o všetkom, čo im práve zišlo na um, pretože dôvodom komunikácie bola práve tá vymoženosť diskutovať cez internet, nie samotné témy.
Až potom prišlo niečo, čo komunikáciu spravilo skutočne interaktívnou a to boli prvé chaty (nie tie drevené) a spolu s nimi všakovaké komunikátory, ktorých typickým predstaviteľom bolo ICQ so svojim známym „o-ou“. Podľa mnohých sa tým komunikácia práve z tohto dôvodu zdehonestovala, keďže sa extrémne zjednodušila, zrýchlila a rozkúskovala. Nikto nedokáže plnohodnotne komunikovať s troma ľuďmi súčasne na Pokeci a k tomu mať rozdebatovaných ďalších päť konverzácií s ľuďmi, s ktorými sa v reálnom živote nestretáva a s ktorými by sa inak nikdy nerozprával…
Hlavným rysom tu však bola anonymita, teda aspoň domnelá. Väčšina ľudí bola presvedčená, že nikto nepozná ich identitu a teda si môžu pod svojim „nickom“ robiť a písať čo len chcú a nikto sa to nikdy nedozvie. Mohli sa hrať na niekoho, kým nie sú, mohli nadväzovať akékoľvek „známosti“ bez toho, že by na to prišiel ich partner. A hoci časom čoraz viac ľudí začalo zisťovať, že s tou anonymitou to ani v tomto prípade nie je až také jednoznačné, zdalo sa, že takýto stav bude pre internetovú komunikáciu charakteristický navždy.
Potom ale prišla skutočná revolúcia v internetovej komunikácii – Facebook. Ľudia po prvotnom nedôverčivom spoznávaní zistili, že zadať svoje skutočné meno, fotku apod. nie je nič životu nebezpečné a dobrovoľne popridávali o sebe aj také informácie, ktoré by predtým neprezradili ani sčítaciemu komisárovi. Najvyšším možným štádiom otvorenosti, ale skôr exhibicionizmu, sú statusy o aktuálnom konaní („Idem do vane, už mám vyzlečenú košeľu“) alebo fotky z miest, na ktorých sa práve nachádzajú. Táto „transparentnosť“ je spôsobená predovšetkým (opäť domnelým) presvedčením, že recipientmi sú iba rodinní príslušníci, kamaráti a známi, ktorých si dotyčný pridal sám a dobrovoľne. Nie je to celkom tak, ale o tom inokedy.
Facebook dostal internetovú komunikáciu na najvyššiu možnú úroveň (ak nepočítame videotelefonáty cez Skype). Aj na Slovensku už funguje niekoľko rokov a mnoho ľudí ho už považuje za rovnakú súčasť svojho života ako napr. telefón alebo mail. Nebol by to však človek, keby sa nechcel posunúť znova na vyššiu úroveň. Pozrieť si ráno najzaujímavejšie statusy svojich priateľov, dostať tip na nejakú dobrú skladbu prípadne vtipné videjko, alebo si poprezerať fotky z víkendovej chaty (tej drevenej) je síce fajn, ale po čase sa aj z tých najzaujímavejších činností stáva rutina.
V USA sa už pred dvoma rokmi začali objavovať nové formy interaktívnej komunikácie, ako napr. internetové zoznamky, ktoré kombinujú známy speeddating (krátke konverzácie mužov a žien, ktorí sa navzájom v rýchlom slede menia) a videorozhovorov, alebo ponúkanie rôznych vtipných, ale aj užitočných služieb, ako je napríklad v USA už pomerne rozšírený Fiverr.com (na Slovensku nedávno spustili podobný projekt NechNezerem.sk, uvidíme ako dopadne) a o kus ďalej chce internetovú komunikáciu posunúť aj dominantný hráč na trhu Google so svojim novým projektom Google+, ktorý je ale zatiaľ iba pre „vyvolených“.
Nech už sa komunikácia na internete uberie akýmkoľvek smerom, jedna vec je jasná – ľudia sú spoločenské tvory a ako také budú vždy túžiť po komunikácii. Jej forma sa neustále vyvíja, ale ukazuje sa, že tá najpríťažlivejšia je pre človeka stále tá priama, osobná, pri ktorej je s druhým človekom na jednom mieste, kde ho môže vidieť, cítiť, dotknúť sa ho, prípadne aj niečo viac. Túto prirodzenosť internet človeku nezobral a nikdy nezoberie.