*** Rukopis Jána B. Magina
Dnes oslavuje svoje 69. narodeniny prezident republiky Ivan Gašparovič. Rovnú päťdesiatku svojho života slávi dnes populárny herec a zabávač Štefan Skrúcaný. A dnes je tomu už 42 rokov, čo tragicky zahynul Jurij Gagarin, prvý človek, čo sa na Zem díval z paluby kozmickej lode. My sa pristavíme pri šiestich slovenských spisovateľov, ktorých mená sme našli v dnešnom historickom kalendári.
27. marca 1592 sa narodil v Cieszyne Juraj Tranovský. Bol učiteľom a evanjelickým farárom, ktorý ako 39-ročný utiekol pred náboženským prenasledovaním na Slovensko. Jeho neľahké rozhodnutie takto opisuje slovenský literárny historik Jaroslav Rezník: „Keď pohonič šibol do koní, Juraj zatvoril oči. Rezali ho a pálili. Prebdená noc, keď sa pri slabom svetle sviečky balil na ďalekú cestu, ešte viac zhoršila jeho očný neduh. No nie to bolo hlavnou príčinou jeho rozhodnutia odísť so zatvorenými očami. Vedel, že odchádza navždy, a nechcel to vidieť. Nechcel vidieť, ako za ním zostáva milovaná vlasť, ktorú musí opustiť. Jeho osud sa začal podobať osudu mnohých českých vzdelancov, ktorí po Bielej hore museli opustiť vlasť a národ. Jediné, čo ho v tejto chvíli hrialo a utešovalo, bolo vedomie, že odchádza medzi ľudí, ktorí sú jeho národu najbližší, ktorí mu budú určite rozumieť a ktorým bude rozumieť on. Oči otvoril až vtedy, keď voz zahrkotal na hrboľatej ceste. Po jej pravej strane tiekla čistá a bystrá rieka, všade okolo sa rozprestieral kopcovitý kraj. Jemný vietor mu príjemne chladil páliace viečka.“
Juraj Tranovský sa krátko zdržal na Budatínskom zámku a dva roky pobudol na Oravskom zámku. Od roku 1631 až do svojho úmrtia v roku 1637 bol farárom v Liptovskom Mikuláši. Písal modlitby, básne, hymny, žalmy, svoje i preložené náboženské piesne vydal v kancionáli Cithara sanctorum s podtitulom Písne duchovní staré i nové. Vyšiel po prvýkrát v Levoči v roku 1636 a ktorý sa – doplňovaný – pod názvom Tranoscius dočkal viac ako 150 vydaní.
Je zaujímavé, že o viac ako dve storočia neskôr utekal z Liptovského Mikuláša opačným smerom – teda zo Slovenska do Těšína – jeden z vodcov slovenskej revolúcie meruôsmeho roku Michal Miloslav Hodža.
Pred 275 rokmi, 27. marca 1735, sa skončila v Dubnici nad Váhom životná púť Jána Baltazára Magina. Tento rodák z Vrbového bol vzdelaný nielen teologicky, ale aj právnicky a historicky. Práve jemu sa pripisuje autorstvo obranného spisu Slovákov (Murices Nobilissimae et novissimae dietae Posonensis scriptori sparsi, sive Apologia (Ostré námietky určené autorovi Slávneho posledného snemovania prešporského, čiže Obrana), ktorý vyšiel anonymne v Púchove v roku 1728. Magin v tomto diele preukázal starobylosť a autochtónnosť Slovákov v Uhorsku, vyzdvihol misiu Cyrila a Metoda a podiel Slovákov na budovaní uhorského štátu. Maginove myšlienky mali vplyv na vývoj slovenského národného obrodenia.
Dva roky po Maginovom úmrtí, 27. marca 1737, sa narodil v Skalici Augustín Doležal. Aj on bol učiteľom v Necpaloch a potom kazateľom v Hybiach a Sučanoch, kde zomrel štyri dni pred svojimi 65. narodeninami. Je autorom veršovanej skladby Pamětná celému Swětu Tragedia, anebožto Werssowné Wypsánj žalostného Prwnjch Rodičů Pádu. Podal v nej svoju predstavu o viere, ale poukázal aj na problémy súdobého sveta. V Hybiach napísal v roku 1781 oslavnú báseň Veselosť roli Boží Hybské pod rakouským skřivánkem. Privítal ňou tzv. tolerančný patent osvietenského panovníka Jozefa II. Báseň zaradil do Bohuslav Tablic do zbierky Slovenskí veršovci. Význam Doležalovho diela spočíva aj v tom, že znamenalo prechod od barokového myslenia a básnickej tvorby k osvietenstvu.
Farárom bol aj Koloman Banšell. Pochádzal z novohradskej dediny Točnica, kde sa narodil 26. augusta 1850. Bol evanjelickým farárom vo Veľkom Krtíši a v Maškovej, teda v dedine, kde prežil svoje detstvo, keďže mal iba rok, keď sa do Maškovej presťahovali jeho rodičia (otec bol učiteľom). Už ako gymnaziálny študent uverejnil svoje prvé verše, neskôr počas štúdií teológie v Prešove spolupracoval s Pavlom Országhom – Hviezdoslavom na zostavovaní almanachu Napred, ktorý vyšiel v roku 1871. O 15 rokov neskôr vyšla v Skalici jediná Banšellova básnická zbierka Túhy mladosti, ktorá je jedným z príkladov zápasu odchádzajúcej generácie romantikov s nastupujúcim, formujúcim sa realizmom v slovenskej literatúre. Koloman Banšell sa snažil aj o prozaickú tvorbu (poviedky Okyptenec, Atalanta), bol aj zdatným fejtonistom a estetikom. Postupne sa však na jeho živote i literárnej práci prejavovali depresie. „Duševné depresie pôsobili stále zhubnejšie,“ píše v Banšellovom životopise M. Gašparík. „Pochopenia nenachádzal ani u najbližších a tak niet divu, že sa začínajú prejavovať príznaky duševnej choroby.“ Prvýkrát sa pokúsil o samovraždu v roku 1880, keď si po návrate z martinských slávností podrezal hrdlo. Nepomohlo ústavné liečenie v Budapešti a jeho život sa zavŕšil samovraždou zastrelením 27. marca 1887. V niektorých prameňoch sa ako deň úmrtia uvádza 28. marec.
Ešte sa vrátime do Sučian, ktoré sme spomenuli v súvislosti so životom a úmrtím Augustína Doležala. 27. marca 1921 sa v tejto turčianskej dedine narodil spisovateľ Rudo Moric. Bol učiteľom, od roku 1959 riaditeľom vydavateľstva Mladé letá. Zomrel 26. novembra 1985. Ako spisovateľ si získal uznanie najmä za svoje prózy z prírodného, poľovníckeho prostredia (Z poľovníckej kapsy, Ako som krstil medveďa, Ako vretenica kľukatá o chvost prišla) a ako autor kníh pre mládež (Majster pästiarskych rukavíc, Smutný Suaréz).
Napokon si v spomienke uctíme dielo umelkyne vskutku národnej, spisovateľky Margity Figuli. Pochádzala z Vyšného Kubína (teda z rovnakej dediny, z ktorej vyšiel aj Hviezdoslav), kde sa narodila 2. októbra 1909. Ako väčšina literátov aj ona začala veršami, ale pomerne rýchlo sa sústredila na prozaickú prácu. Svoje prvé poviedky zhrnula v zbierke Pokušenie, ktorá vyšla v roku 1937. Už o tri roky neskôr sa na knižnom trhu objavilo najznámejšie dielo Margity Figuli – novela Tri gaštanové kone. Román Babylon vyšiel v roku 1946 a tak sa v ňom nemohli neodraziť práve prežité skúsenosti z vojnového besnenia. V románovej tvorbe pokračovala Margita Figuli aj v ďalších rokoch (Zuzana, Mladosť, Ariadnina niť). Je aj autorkou rozhlasovej hry Sen o živote a libreta k baletu Rytierska balada. Jej romány boli preložené do viacerých jazykov, čím sa stala významnou šíriteľkou slovenskej kultúry a literatúry v zahraničí. Spisovateľka Margita Figuli zomrela pred 15 rokmi, 27. marca 1995, v Bratislave.