V novembri uplynie 45 rokov odvtedy, ako bola ukončená výroba motomobilu Velorex – trojkolky, ktorá sa stala fenoménom *“Made in Czechoslovakia“*. Poďte s nami cestovať v čase za netradičným vozidlom, ktoré má nielen svoj príbeh, ale aj rôzne mená.
*Veluš, netopier, invalid, vrece na mrzákov, utekajúci stan, splašené rúrky, montgomerák, husacie stehno*… veru aj takto kedysi nazývali obyvatelia bývalého Československa nevšedný typ automobilu. ktorý získal najväčšiu slávu skrz film Ladislava Smoljaka a Zdeňka Svěřáka *Vrchní prchni!* z roku 1980. Títo dva ja páni uviedli na strieborné plátno trojkolesový zázrak 9 rokov potom, ako brány výrobného družstva v novembri roku 1971 opustil posledný z viac ako pätnástisíc kusov Velorexu.
Ak chceme byť v pátraní po histórií hadraplánu dôslední, musíme začať rokom 1943. Vtedy sa jeho predchodca po prvýkrát dotkol svojimi kolesami vozovky ešte pod názvom Oskar (kára na osi). V tej dobe sa končila II. svetová vojna a rástol dopyt po akýchkoľvek vozidlách. Netradičný Oskar, vyrobený zo súčastí pre bicykle, zaujme ihneď po uvedení na trh. Prečo bicyklové diely? Už v roku 1938 bratia František Stránský (1914 – 1954) a Mojmír Stránský (1924 – 2011) zakladajú blízko Českej Třebovej v obci Parník firmu MOTO – VELO – SPORT. Táto živnosť sa zaoberá opravami bicyklov, no obidvaja bratia pátrajú (inšpirovaní trojkolkou Morgan) po vozidle, ktoré by vyplnilo medzeru medzi automobilom a bicyklom a zároveň by oslovilo mládež a menej majetných ľudí. Sen si splnia o 5 rokov neskôr v roku 1943: prototyp má rúrkovú konštrukciu, potiahnutú ľahkým duralovým plechom. Z bicyklov pochádzajú všetky mechanické súčiastky, tie sú však silne poddimenzované a tak ich bratia veľmi rýchlo nahradia motocyklovými komponentmi. Zároveň začína éra experimentovania s rôznymi druhmi motorov. Typ Oskar je vybavený motorom z motocykla Jawa 11 s objemom 250 cm³. V roku 1945 sa výroba sťahuje priamo do Českej Třebovej, kde si bratia prenajímajú malú dielňu s pridruženou predajňou a na svet vypúšťajú prvú malú sériu vylepšených trojkoliek Oskar, ktorých rám je úplne na začiatku potiahnutý montérkovým plátnom a neskôr koženkovým poťahom. Užitie koženky miesto plechu umožňuje relatívnu bezhlučnosť a ľahkosť celého stroja. Počas výroby boli využité motory ČZ 150 cm3 (vyrobené tri kusy), PAL 300 cm3 (vyrobené tri kusy) a Jawa 250 cm3 (šesť kusov).
*** Mojmír Stránský v jednom z prototypov Oskara
Znárodnenie
Dobové pomery však bránia bratom započať so sériovou výrobou. Je krátko po vojne a väčšina automobiliek v Československu je zatvorená a výroba vozidiel sa sústreďuje do Mladej Boleslavi a Kopřivnice. Motorky sú výhradne v rukách Jawa a ČZ. V roku 1946 narukuje Mojmír na dva roky na vojnu do Českých Budějovíc a neskôr do Plzne. Po návrate v roku 1948 je už väčšina súkromných dielní znárodnená a brat František ako živnostník dostáva od nastupujúcej komunistickej vlády pocítiť, ako dopadne „kapitalistická výroba“ ľudového vozítka. František je pomermi znechutený a tak necháva všetku iniciatívu na Mojmírovi. Vzniká výrobné družstvo Velo. V roku 1950 sa bratom podarí aj cez znárodnenie presadiť výrobu trojkolky, ktorú začnú produkovať ako vozidlo pre invalidov (čím dokonca dosiahnu nulové daňové zaťaženie!). O Oskara je veľký záujem, družstvu však na výrobu nestačia priestory a tak sa výroba premiestňuje do Solnice. S bratmi Stránskymi tam prichídza šesť pôvodných zamestnancov a všetci spoločne vyprodukujú za rok 120 trojkoliek ešte stále pod menom Oskar.
*** Oskar-Velorex bez koženkovej kapoty
V roku 1954 už 80 zamestnancov konštruuje až 40 trojkoliek mesačne. Družstvo si mení názov na Velorex (kráľ kolies). Tento rok je však tiež rokom rodinných tragédií Stránskych. Najprv umiera v januári otec obidvoch bratov a o niekoľko dní neskôr havaruje František na zľadovatenej vozovke práve na skúšobnom prototype novej trojkolky. O niekoľko dní neskôr umiera na následky ťažkého poranenia hlavy.
Celá výroba zostáva na pleciach mladšieho Mojmíra. Ten je však nútený z družstva odísť, nakoľko odmieta vstúpiť kvôli svojmu presvedčeniu do komunistickej strany. Aj keď zakladá vlastné družstvo Orlík a sníva o nových prototypoch trojkolky, už sa mu nikdy nepodarí vážnejšie zasiahnuť do dejín Velorexu.
Rok po odchode Mojmíra sa mení názov Oskara na Velorex a v roku 1959 produkuje znárodnený závod v Solnici rekordných 120 kusov trojkoliek mesačne. V ďalších rokoch dochádza k mnohým inovatívnym zmenám konštrukcie vozidla – napríklad namontovanie dvojramenného volantu či tlmičov zadnej vidlice. Do roku 1954 mali stroje až na výnimky krátku strechu, potom sa konštrukcia potiahla až nad motorový priestor a aby sa zjednodušil prístup k motoru, dala sa od roku 1959 táto strecha odklápať. Vpredu sa nachádzali dve tiež motocyklové kolesá riadené volantom a uložené v kľukových závesoch.
Pod koženkovou kapotou ukrytý motor chladil ventilátor, pričom posledné série mali ako pohonnú jednotku jednovalec 175 cm3 zo skútra ČZ 505 alebo dvojvalec Jawa 350 typ 572.
Velorex odviezol dve osoby a približne 50 kilogramov batožiny. Pohotovostná hmotnosť sa podľa použitého motora pohybovala od 278 alebo 298 kilogramov. Vozidlo len o desať centimetrov prekračovalo trojmetrovú dĺžku a so šírkou 140 centimetrov bolo veľmi praktické do úzkej garáže.
V roku 1961 bola dokončená výstavba nového závodu v Rychnove nad Kněžnou. Časť výroby zo Solnice prechádza tam, V Solnici zostáva len kompletovanie a montáž vozidiel vrátane zavedenej sedlárskej dielne.
V roku 1963 dochádza k zásadnej zmene vo výrobnom programe Solníckeho závodu. Od januára 1963 sa začala výroba typu 16 s motorom ČZ 175 a od júna výroba typu 16 s motorom JAWA 350 typ 572. Oba tieto typy sú už vybavené dynamoštartérom. V roku 1963 tiež končí výroba typu 16 s motorom JAWA 250. Motor s výkonom 8,5 koňa síce teoreticky aj prakticky spĺňal požiadavky kladené na invalidné vozidlo, kedy predchádzajúci typ 16/250 bol pri invalidných úpravách upravovaný na maximálnu rýchlosť 30 km / h , vtedajším podmienkam na našich cestách z hľadiska rýchlosti a plynulosti však už nestačil. Typ 16/350 potom bol zásadnejšie modernizovaný v roku 1968, kedy začal byť osadzovaný motorom 572-03, u ktorého bol zmenený odliatok pravého karteru a montovaný dynamospúšťač bez príruby rovno do bloku, ovládanie spojky bolo hydraulické. Za tým účelom bolo upravené tiež usadenie motora v silentblokoch z hľadiska pozdĺžnej osi.
V roku 1970 potom uvedený typ začal byť vybavovaný dvojramenným volantom as ohľadom na mäkkosť materiálu zadnej kyvnej vidlice, ktorá sa po celý čas výroby krútila bol vedľa jedného hydraulického tlmiča vľavo montovaný aj druhý vpravo.
Invaliďák pre neinvalidov
Dvojmiestne trojkolky Velorex boli primárne určené pre invalidných občanov. Nakoľko však ešte stále fungoval pôvodný Stránskeho trik s nulovým daňovým zaťažením (alebo len s minimálnym), častokrát sa stávalo, že nadobúdajúca cena Velorexu bola oproti nadobúdajúcej cene motocykla v niektorých prípadoch až o polovicu nižšia. Preto sa aj s Velorexami začalo kšeftovať. Kým časť obyvateľstva zháňala lacné tuzexové poukážky na zakúpenie zahraničných vozidiel (Simca, Renault), iná časť obyvateľstva zháňala vhodného invalida, na ktorého meno by si mohla zakúpiť Velorex. Ako hovorí František Potůček, svedok tej doby: *„Bolo to dobrodružstvo. Súdruhovia si mysleli, že im nikto neprejde cez rozum a tak bola kúpa Velorexu prísne evidovaná čo sa týka ľudí, poberajúcich invalidný dôchodok a bolo prakticky nemožné, aby mala jedna osoba nárok na dve takéto autá, hoci peniaze naň mala. Čo ale súdruhovia nedomysleli, bola kontrola spôsobilosti invalidov k jazde na motorových vozidlách. A tak sa stávalo, že Velorex bol zapísaný na invalida, ktorý nikdy nemal vodičský preukaz alebo bol dokonca pripútaný na lôžko.“*
Štvorkolka v znamení krachu
V úvode tohto článku sme písali, že v roku 1971 (v novembri) bola výroba Velorexu ako trojkolky ukončená. Ak sa však nazdávate, že ďalej už nenasledovalo nič, mýlite sa. Znalci vedia, že výroba pokračovala v „novom šate“ a síce v štvorkolesovej verzií. Už v decembri 1971 prebehol nábeh výroby nového štvorkolesového vozítka pre invalidov typu 435-0 s motorom JAWA 350 typ 572 – 04, do konca roka 1971 bolo vyrobených 50 kusov. Koncepčne mal typ 435 nahradiť trojkolesové typy, úspechu trojkoliek však nikdy nedosiahol. Výroba nebola volená šťastne, jednak preto že zasiahla do doby veľkého rozmachu automobilového priemyslu v ČSSR a s týmto typom sa výrobca ocitol v inej kategórii vozidiel, kde nemohol konkurovať takým dostupným typom za ľudové ceny ako bol napr. *Trabant*, hlavne preto, že štvorkolka nebola riadne konštrukčne pripravená. V priebehu výroby dochádzalo stále k rôznym úpravám, ktoré boli dôsledkom častých porúch a konštrukčných chýb. Pre tieto nedostatky bolo družstvo nútené výrobu tohto typu v roku 1973 ukončiť. Typu 435-0 bolo vyrobených iba 1380 kusov. Výrobu dopravných prostriedkov v Solnici potom nemohla zachrániť ani niekoľkokusová séria typu 435-D s laminátovou karosériou podobnou Fiatu 500 a nákladné modifikácie opatrené plechovou nákladnou korbou z „rikše“ ČZ a motorom JAWA 350. Tým roku 1973 definitívne končí výroba slávnych Velorexov.
Počty vyrobených kusov:
– trojkolky:
=============
Oskar 54, Velorex Oskar, Velorex 16/250 ……………. 2500 kusov
Velorex 16/175 ………………………………….. 800 kusov
Velorex 16 / 350 ………………………………… 12000 kusov
– štvorkolka:
==============
435-0 ………………………………………….. 1380 kusov
Vráťme sa k Velorexu ako filmovej hviezde. Keď si Zdeněk Svěrák koncom sedemdesiatych rokov pri písaní scenáru k filmu *Vrchní prchni!* spomenul na hadrák, bolo to práve preto, že týmto vozidlom chcel podčiarknuť zlú finančnú situáciu jeho majiteľa, ktorého hral Josef Abrhám. Vtedy ešte netušil, akej obľuby sa film dočká a mnohí dodnes tvrdia, že to bol práve Svěrák, ktorý zachránil značku Velorex, pretože dodnes množstvo majiteľov trojkolky spomína, že kvôli filmu Vrchní prchni! začali tento typ vozidla zháňať, opravovať a zachovávať pre budúce pokolenia. Vo filmoch na Velorexe jazdili aj takí herci ako Vladimír Menšík, Jiřina Bohdalová, Iva Janžurová. V snímke *Nech žijú duchovia* (1977) sa objavila aj štvorkolesová verzia hadraplánu aj keď upravená na „hradnú strelu“ pre potreby filmu. Pozorný divák si Velorex všimne aj v oskarovom filme *Kolja* (1996), ktorý tiež režíroval pán Svěrák.
Trojkolesvý zázrak z Československa aj vďaka týmto filmom získava prestíž po celom svete a zo zrazmi Velorexov sa môžeme dnes stretnúť trebárs i v Ázií. Velorex sa dokonca objavil v jednej časti britského automobilového magazínu Top Gear.
P.S.: Pred ôsmymi rokmi sa fenomén Velorexu vrátil v podobe dvojmiestneho trojkolesového vozidla Velor-X-Trike. Stavia ich Pavel Brída, majiteľ opavskej firmy Motoscoot. Cena je okolo 500 000 českých korún.
*** Velor-X-Trike
Foto, motoscoot, auta5p.eu, 1zoom.net, legendy.cz, dsohp.cz