Rok 1241 bol jedným z najťažších v histórii Európy, Slovensko nevynímajúc. Od východu sa hnala hrozba v podobe tatárskych či mongolských hôrd. Už v súdobých prameňoch sa o týchto útočníkoch hovorí ako o Tatároch, no ani pomenovanie Mongoli nie je nesprávne. Vodca kočovného kmeňa Tatárov Temudžin totiž po tom, čo zjednotil vlastný ľud, začal si podrobovať okolité kmene v stredoázijských a mongolských stepiach a stal sa Veľkým chánom – Džingischánom – teda pánom Mongolskej ríše. V roku 1204 sa síce zmocnil Kostantinopolu, ale jeho pozornosť sa zameriavala najmä na Čínu. V roku 1215 dobyl Peking a jeho nástupcovia obsadili celú túto bohatú krajinu. V posledný májový deň 1223 džingischánové vojská v bitke na rieke Kalke si otvorili cestu do ruského kniežactva. O trinásť rokov neskôr, už za chána Ogodeja, sa na Volge zhromaždilo okolo 150 000 tatárskych jazdcov s jasným cieľom – dostať do svojho područia vyspelé západné krajiny, Európu.
Po dobytí Kyjeva (v r. 1240) sa tatárske nebezpečenstvo stalo akútnym aj pre Uhorsko, ktorému kraľoval Belo IV. Ten uvítal žiadosť Kumánov (Polovcov), ktorí už pocítili tatársky úder, aby sa usadili medzi Tisou a Dunajom. Príchod nových kočovníkov však len zvýšil rozbroje medzi kráľom a uhorskou šľachtou. Začiatkom roka 1241 sa tatárske vojská priblíži k hraniciam Uhorska. Žiadali o vydanie Kumánov, no chánovi vyslanci na Belov dvor boli zavraždení. Už 17. marca mali Tatári v moci Vacov, zatiaľ čo druhý prúd tatárskeho vojska plienil Malopoľsko a Sliezsko a po bitke pri Lehnici 9. apríla 1241 sa mu otvorila cesta do Uhorska cez Moravu.
Čas rozhodujúcej bitky sa blížil a krajina namiesto toho, aby sa sústredila na obranu, sa ocitla ešte vo väčšom chaose. Kumánske vojsko, ktoré tiahlo k Budínu, sa dostalo do konfliktu s miestnym obyvateľstvom, ktoré Kumánov upodozrievalo so spolupráce s Tatármi. V boji zahynul vodca Kumánov Kuthen, čo vyvolalo plienenie a vraždenie. Asi 50-tisícové tatárske vojsko sa zatiaľ utáborilo pri rieke Slanej. (Niektorí súdobí kronikári uvádzajú podstatne vyšší počet, ale ich tvrdenia sú nepravdepodobné). Proti nemu vytiahla Belova armáda s asi 65 000 mužmi. Nejednotnosť velenia sa rýchlo prejavila. V noci z 10. na 11. apríla 1241 Tatári prebrodili rozvodnenú Slanú a pri samote Mohi obkľúčili uhorskú armádu, zasypúc ju dažďom šípov a kamenia. Zavládla panika, chaos a na skutočný odpor Tatárom sa dokázali postaviť iba vojaci Belovho brata Kolomana, arcibiskupa Ugrina a slávni templárski rytieri. Padlo mnoho vojenských i cirkevných hodnostárov, mnohí (vrátane Kolomana a Ugrina) boli zranení (Koloman neskôr zraneniam v Záhrebe podľahol), sám Belo IV. si zachraňoval život útekom až do Dalmácie. Pravda, cestou cez Viedeň ho ošklbal o všetky cennosti rakúsky vojvoda Fridrich, ktorý navyše získal do zálohu Bratislavskú, Mošonskú a Šopronskú župu.
Tatári sa prehnali Uhorskom ako pustošiaci príval. Rabovali, zabíjali, plienili. Mali to v krvi, v génoch, boli k takémuto spôsobu života vychovávaní. Hrôza sa valila najmä juhom krajiny, keďže Tatári mali málo skúseností s bojom v horskom teréne, napriek tomu sa pustošeniu nevyhlo ani hornaté Slovensko, napríklad Spiš a východ krajiny. Len málo bolo hradov, kláštorov a miest, ktoré sa dokázali ubrániť. Úbytok obyvateľstva, neobrobené alebo vypálené polia, to všetko viedlo k hladomoru. V kronike Spišskej Soboty čítame aj takéto hororové vety: „…nastal taký veľký hlad, že matky jedli svoje deti a ľudia boli nútení jesť namiesto múky hlinu z istého vrchu, kde stojí kláštor kartuziánov, lebo Spišiaci obohnali vtedy tento vrch múrom, čo sa ešte dá vidieť, a tak sa zachránili s deťmi a manželkami pred tatárskymi ukrutnosťami“. Tým útočišťom sa pre obyvateľov Spiša stalo dnešné Kláštorisko v Slovenskom raji.
V decembri 1241 zomrel veľký chán Ogotaj a keďže vodca Tatárov v uhorskom plienení Batu chán nemohol a nechcel pri voľbe nového veľkého chána chýbať, Tatári obrátili svoje kone domov na východ. A tak hoci mali Uhorsko v podstate vo svojej moci, väčšina Batuovho vojska v polovici roka 1242 odtiahla. Nebezpečenstvo však úplne nepominulo a trvalo takmer celé storočie (napríklad ďalší veľký vpád v r. 1887 – 88), napriek tomu predsa len zvyšok uhorského obyvateľstva, ktoré posilnili kolonisti najmä z nemeckých krajín, sa mohol znova nadýchnuť, vybudovaním mocnejších hradov zvýšiť obranyschopnosť krajiny a tatárske hrôzy pomaly zapadali prachom zabudnutia, alebo sa presunuli do nespočetných povestí.