Všetci poznáme malý kúsok papierika prilepený v rohu obálky. Vieme aj to, že vlastne ide o doklad o predplatení poštovej služby. Mimo okruhu filatelistov však veľmi málo ľudí pozná dejiny poštových známok a verte, že taká známka naozaj nie je len obyčajný kus papiera a jej história je viac ako zaujímavá…
Britské prvenstvo
Nechýbalo veľa a tak trochu sme mohli byť zodpovední za vznik známky aj my – teda ako národ žijúci v rámci vtedajšieho Rakúsko – Uhorska. Všetko bolo nakoniec inak. Poďme však po poriadku.
Počiatky výmeny správ spadajú do obdobia staroveku (Perzia, India, Egypt). Samotný názov pošta vznikol podľa niektorých prameňov z latinského *„statio posita“* (pevná, postavená stanica), čím sa v starom Ríme pomenúvali pozície (miesta), kde oddychovali na cestách poslovia a kde sa tiež sústreďovali správy, ktoré títo poslovia prevážali. O mnoho a mnoho rokov neskôr (1526) vzniká na území Rakúsko – Uhorska prvá regulárna pošta a za vlády Márie Terézie bol poštový úrad prevzatý do štátnej správy. Ani jeden list či balík však ešte tristo rokov nemal poštovú známku.
V roku 1823 Predkladá švédsky dôstojník Gabriel Treffenberg v štokholmskom parlamente svoju ideu o doklade s úradnou pečiatkou rôznej peňažnej hodnoty, ktorý by si mohol kúpiť ktokoľvek, kto chce niečo niekomu poštou poslať. Namiesto odsúhlasenia počúva len strohé „nie“.
O 11 rokov neskôr bez záujmu zapadne myšlienka škótskeho kníhtlačiara Jamesa Chalmersa, ktorý dokonca navrhne a vytlačí prototyp nalepiteľnej potvrdenky o zaplatení poštového poplatku.
V Rakúsko – Uhorsku dopadne v roku 1835 rovnako Slovinec Lovrenc Košir, keď pred viedenskou dvornou komorou obhajuje svoje plány za zavedenie poštovej potvrdenky, ktorá by sa lepila priamo na obálku listu. Táto potvrdenka už mala črty známky. No z nápadu nič nebolo.
A tak budú naveky spojené počiatky poštovej známky spojené s menom Rowland Hill (1795 – 1879). Tento činorodý anglický všeumelec a muž mnohých remesiel, nápadov a záujmov zmenil raz a navždy poštové služby na celom svete.
*** Rowland Hill – otec poštovej známky
Medzi filatelistami koluje o jeho nápade niekoľko fúzatých historiek, z ktorých sa nám najpravdepodobnejšou zdala historka zo Škótska.
Tam sa v jednej z krčiem odohrala v druhej dekáde devätnásteho storočia zaujímavá scénka: Poštový posol nervózne prestupuje pred čašníčkou, ktorá si odmieta prevziať list. Akoby jej bolo ukradnuté, že je od jej brata. Letmo pozrie na obálku a zavrtí hlavou s tým, že nemá peniaze na zaplatenie. Aby sme jej počínanie pochopili, musíme si uvedomiť, že v tých časoch platil za zásielku príjemca a nie odosielateľ.
Doručovateľ je čím ďalej, tým viac nervóznejší. Vie, že ak si čašníčka obálku neprevezme, nedostane peniaze. Tá je však napriek jeho lamentovaniu neoblomná. V tej chvíli berie situáciu do svojich rúk spomínaný Rowland Hill. Ochotne zaloví v náprsnej taške a zaplatí udivenému doručovateľovi príslušnú čiastku. Zatiaľ čo tento spokojne zhrabne peniaze, čašníčka prevráti oči a na svojho „dobrodincu“ sa patrične oborí. Zbytočne sa vraj pletie do vecí, do ktorých ho nič nie je. Zarazený Hill sa zmôže len na námietku, že takto sa nedozvie, čo jej brat píše. Odpoveď ho však prekvapí ešte viac. *„Píše mi brat. Keď jeho obálku odmietnem prevziať, pošta mu ju vráti a on pochopí, že sme všetci živí a zdraví. A nebude nás to stáť ani cent. Takto sme to mali dohovorené a vy ste teraz všetko pokazil!“*
Obyčajní ľudia totiž v Škótsku a Anglicku nevyužívajú poštové služby takmer vôbec, tie sú výsadou tých majetnejších. A práve toto sa Hill rozhodne zmeniť. Počiatkom roku 1837 napíše publikáciu s názvom „Poštová reforma: Jej význam a potreba“, v ktorej navrhne, aby za doručenie listu platil výhradne odosielateľ a nie adresát. V publikácií zdôrazňuje nutnosť zavedeného poštového poplatku bez ohľadu na vzdialenosť, kam je list odoslaný, no s prihliadnutím na jeho hmotnosť (napríklad jednu pencu za pol unce hmotnosti). Ako doklad o zaplatení majú slúžiť zvláštne potvrdenky, ktoré sa prilepia na obálku a pošta ich po prijatí znehodnotí opečiatkovaním.
Ani Hill spočiatku nenarazí na súhlas a mnohí ho považujú za blázna. Svoj boj však nevzdá a v roku 1839 jeho poštovú reformu po mnohých peripetiách schvaľuje zvláštny výbor parlamentu. V tom istom roku pripojí svoj podpis samotná kráľovná Viktória.
10. januára 1840 vychádza zákon o zavedení jednotného poštového poplatku a navyše je Rowland Hill menovaný tajomníkom generálneho poštmajstra Veľkej Británie.
Jeho myšlienky tak dostávajú v tomto roku konkrétnu podobu a podobu je nutné vybrať aj jeho spomínanej lepiacej potvrdenke. Hill neotáľa a sám prinesie nie príliš vydarenú skicu siluety kráľovnej Viktórie na malom obdĺžniku papiera (vtedy ešte bez zúbkov na okrajoch). Obdĺžnik má na lícnej strane dvojicu nápisov – Postage (pošta) na hornej časti a One Penny (jedna penny) na spodnej. Aby bol tento nápad dotiahnutý po umeleckej stránke, sú k dokončeniu tohto amatérskeho návrhu prizvaní maliar Henry Corbould a rytec Charles Heath so synom Frederickom. Výsledkom ich spoločného tvorivého úsilia je britská čierna *„jednopennyovka“*, filatelistami dnes nazývaná Penny Black. Na nej je profil kráľovninej tváre a prvýkrát je vydaná 1. mája 1840. Jej platnosť má začať oficiálne o päť dní, to by však nemohol zasiahnuť do deja jeden popletený poštmajster, ktorý začne známky predávať a pečiatkovať už 2. mája. O pár dní na to pribudne modrá verzia známky v hodnote dvoch pencí a Hillova reforma oslávi zakrátko obrovský úspech. Za rok fungovania doručuje pošta o sto miliónov listov viac, ako rok predtým.
*** Penny Black
Zrod filatelie
Netrvá dlho a poštové známky sa rozširujú do celého sveta. Druhí sú Švajčiari, tretia Brazília (vtedy ešte Brazílske cisárstvo). Nasleduje USA, Mauritius, Francúzsko, Belgicko, Bavorsko, Španielsko. Na Slovensku, ktoré bolo do konca prvej svetovej vojny súčasťou Rakúskej (resp. Rakúsko-uhorskej) monarchie, začali prvé známky platiť v roku 1850. Vydané sú v piatich druhoch, nakoľko vtedajšia rakúska pošta striktne odmieta jednotnú sadzbu a stále sa platí za vzdialenosť, na ktorú je doručená zásielka. Už v tomto období dochádza k zrodu zbierania známok – filatelií. Mladí aj starí nadšenci bez rozdielu pohlavia zbierajú, triedia, študujú poštové známky a za tie najvzácnejšie neváhajú vydať nekresťanské čiastky. Existujú takzvané filatelistické siene slávy, kam dodnes nepochybne patrí „modrý mauritius“, legendárna známka s obdobne vzácnym súrodencom „červeným maurítiusom“. Za túto dvojicu spoločne nalepenú na takzvanej Obálke z Bourdeaux zaplatí v roku 1993 na aukcií v Zurichu anonymný zberateľ 5 000 000 dolárov. Až do vlaňajška je však najdrahšou známkou sveta „švédska trojšilingová“ z roku 1855, vydražená za 2,3 milióna dolárov. Ktorá známka je dnes na svete najdrahšia? Už rok drží tento titul jednocentová karmínová – čiže One Cent Magenta z Britskej Guyany, vytlačená v roku 1856. Jediný exemplár svojho druhu je vydražený za 9,5 milióna dolárov!!!
*** To je ona – v súčasnosti najdrahšia známka na svete
Foto: wikipedia.org, commons.wikimedia.org,filateliauruguaya.com