Veľká ozdoba Uhorska. Takýto epiteton dali súčasníci očovskému rodákovi Matejovi Belovi, ktorý zomrel 29. augusta 1749.
Ako dátum narodenia Mateja Bela sa uvádza 24. marec 1684, hoci nie je vylúčené, že sa narodil o jeden alebo dva dni skôr a 24. marec bol len jeho krstným dňom, čo bolo v tom čase bežnou zvyklosťou. (S podobným rozdielom sa stretávame napríklad aj v prípade dátumu narodenia legendárneho Juraja Jánošíka). Rodný dom Mateja Bela stál v strede Očovej, zhruba v tých miestach, kde dnes stojí Belov pamätník. Jeho otec bol roľníkom a mäsiarom a od tohto remesla sa odvodzuje aj prímeno Funtík, hoci podľa niektorých zdrojov bolo známe v Očovej už skôr.
Sedemročný Bel sa vydal na cestu za vedomosťami. Najprv sa učil v šľachtických školách v Lučenci, Kalinove a v Dolnej Strehovej, od roku 1695 študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Bystrici, v r. 1700 – 1702 sa zdokonaľoval v nemčine a maďarčine v Bratislave, Pápe a Veszpréme. Lyceálne štúdiá sa vrátil dokončiť do Banskej Bystrice. K spomenutým jazykom si pribral aj ďalšie: hebrejčinu, latinčinu, gréčtinu a na výbornú zvládol aj rétoriku, matematiku, históriu a prírodné vedy. 10. septembra 1704 odišiel študovať do nemeckého Halle, kde ho nadchli myšlienky pietizmu. V auguste 1707 obhájil dizertačnú prácu, no domov sa vrátil až o rok neskôr, keďže zostal pracovať na súkromnej škole.
V máji 1708 by sme sa s Matejom Belom znova stretli v Banskej Bystrici. Na tamojšie lýceum sa vrátil na post konrektora a po smrti svojho učiteľa Jána Pilárika (v roku 1710) prevzal funkciu rektora. Zároveň bol kazateľom v špitálskom kostole sv. Alžbety. V januári 1709 sa ocitol vo veľkom nebezpečenstve. Vyprevádzal na poslednej ceste kurucov, ktorých cisársky generál Heister odsúdil na smrť, komusi sa však znepáčila Belova rozlúčková reč a udal ho, no našťastie sa preukázala jeho nevina. O rok neskôr, 10. januára 1710, sa oženil so Zuzanou Hermannovou, dcérou bohatého banskobystrického lekárnika, s ktorou mal osem deti, z nich sa však dospelosti dožilo iba päť.
Banskobystrické prostredie Belovi nežičilo, čo sa ukázalo už v spomínanom prípade. Preto v roku 1714 prijal miesto rektora evanjelického gymnázia v Prešporku, kde bol od roku 1719 aj evanjelickým farárom. V meste na Dunaji prežil viac ako tri plodné desaťročia. Neúnavná pracovná aktivita sa odrazila na jeho zdraví, ako 58-ročný dostal infarkt, v roku 1749 sa išiel liečiť do rakúskych kúpeľov Altenburg, no jeho stav sa nezlepšil a 29. augusta 1749 sa stal posledným dňom v jeho živote. Zomrel údajne v koči, ktorý tak na veľký žiaľ rodiny a priateľov, i ľudí z vedeckého sveta doviezol do Bratislavy už len nehybné Belovo telo. Mateja Bela pochovali na Michalskom cintoríne, ktorý však koncom 18. stor. zrušili a tak podobne ako je tomu v prípade blízkeho Belovho spolupracovníka a kmotra Samuela Mikovíniho niet po hrobe Mateja Bela žiadnej stopy.
Matej Bel žil v ťažkom období. Turci síce po porážke pri Viedni v septembri 1683 začali ustupovať z územia Slovenska, no na východe sa zdvihla nová vlna odporu proti habsburskému absolutizmu. Až po porážke Rákocziho kurucov pri Trenčíne v roku 1708 nastali o čosi lepšie časy a Bel sa mohol pustiť do unikátneho diela, v ktorom preukázal svoje schopnosti polyhistora.
V roku 1723 vydal Matej Bel dielo Hungariae antiquae et novae prodromus – Posol starého a nového Uhorska. V ňom vysvetlil svoje predstavy o komplexnom spracovaní poznatkov o minulom i súdobom Uhorsku. „Pátrať po starožitnostiach ľudu, skúmať jeho pôvod, osvetľovať počiatky hradov a miest, určovať a popisovať polohy, sledovať pramene, toky a ústia riek, odhaľovať príčiny prírodných úkazov, upozorňovať na všetko, čo je nezvyčajné a významné,“ napísal Bel. Opieral sa nielen o vlastné poznatky, ale aj o diela ďalších spolupracovníkov, z ktorých môžeme spomenúť banskobystrického lekára Karola Ota Mollera, vynikajúceho znalca Tatier a jaskýň Juraja Buchholtza, alebo zvolenského rodáka Jána Tomku – Sáskeho. Vrcholom Belovho diela boli Notitia Hungariae novae historico-geographica – Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku. Projekt zaujal aj kráľa Karola III., ktorý naň pridelil 400 zlatých ročne.
Notitie mali obsiahnuť všetky stolice Uhorska, ktorých bolo v tom čase 48. Tlačou sa však podarilo vydať len štyri zväzky. Pre Slovensko je dôležité, že sa v nich objavili informácie predovšetkým z horných krajov monarchie. Prvý zväzok opisuje Bratislavu a jej župu, druhý Turčiansku, Zvolenskú a Liptovskú stolicu, obsahom tretieho zväzku sú Peštianska, Pilišská a Šoltská župa a štvrtý zväzok predstavuje župu Novohradskú, Nitriansku a Hontiansku. Mapy stolíc, veduty miest a kresby hradov vyšli spod rydla cisársko-kráľovského geometra Samuela Mikovíniho, ktorý odišiel do večnosti o sedem mesiacov neskôr ako Matej Bel.
Matej Bel – to však nie sú iba Notitie. Jeho vedecké dielo je podstatne rozsiahlejšie a zasahovalo do rôznych problémov. Venoval sa prírodným pomerom, jazykom, pedagogike, poľnohospodárstvu, ekonomike, ale i politike, filozofii a náboženskému dianiu. Matej Bel bol uhorským patriotom, ale zároveň si uvedomoval svoje slovenské korene. Vo svojej korešpondencii používal češtinu, no Bel ju nepovažoval za jazyk Slovákov, čo vyjadril aj vo svojom predhovore k Doležalovej Gramatike česko-slovenskej v roku 1746.
Belovo dielo, ktorým si získal uznanie mnohých učených spoločností a univerzít, sa zachovalo, a to vďaka ostrihomskému biskupovi J. Batthyányimu a učencovi Adamovi Františkovi Kollárovi, ktorý viedol Dvorskú knižnicu. O živote a diele Mateja Bela sa môžeme dozvedieť aj na viacerých internetových stránkach. Z knižných vydaní podal obsiahle informácie kolektív autorov pod vedením PhDr. Jána Tibenského, DrSc „Matej Bel, doba, život, dielo“, ktoré vyšlo v roku 1985 a o Veľkej ozdobe Uhorska sa môžeme veľa dozvedieť aj z knihy Márie Vyvíjalovej „Matej Bel a idea občianskej spoločnosti“, ktorú vydala Matica slovenská v roku 2001.
Uprostred Očovej stojí pamätník rodáka Mateja Bela, a to údajne na tom mieste, kde stával jeho rodný dom. Belovo meno nesie aj tamojšia základná škola a blízko nej nájdeme aj muzeálnu expozíciu, ktorá nás zoznamuje nielen s Matejom Belom, ale aj s minulosťou a obyčajami tejto rázovitej podpolianskej dediny.