Pred 1125 rokmi, 6. apríla 885, zomrel na Velehrade jeden z našich vierozvestcov sv. Metod. Šiesty apríl sa však spája aj s mnohými ďalšími menami. Tak napríklad 6. apríla 1199 zomrel anglický kráľ Richard I. Levie Srdce, takmer o tri storočia neskôr, 6. apríla 1490, legendárny uhorský kráľ Matej Korvín a o 38 rokov neskôr významný nemecký maliar, rytec a rezbár Albrecht Dürer. Z novej histórie stojí za zmienku, že pred 5 rokmi zomrelo monacké knieža Rainier III. Iné osobnosti majú 6. apríl vo svojom rodnom liste. Tak 6. apríla 1671 sa narodil francúzsky a filozof Jean Baptiste Roesseau a 6. apríla 1812 sa narodil ruský spisovateľ a filozof Alexander Ivanovič Gercen. Aj v slovenskom historickom kalendári sú dnes zaujímavé mená: 6. apríla 1824 sa narodila jedna z prvých slovenských divadelných ochotníčok Anička Jurkovičová, ktorá svoj neľahký osud zdieľala po boku revolucionára Jozefa Miloslava Hurbana, a 6. apríla 1863 sa narodil slovenský maliar Jozef Hanula.
Tých mien, ktoré dnes nachádzame v historickom kalendári, je samozrejme podstatne viac a každé by si zaslúžilo aspoň krátku spomienku.
Svätý Metod
Sv. Metod, ktorý zomrel práve pred 1 125 rokmi, bol synom solúnskeho, byzantského dôstojníka. Spolu s bratom Cyrilom (Konštantínom) ho v r. 863 vyslali na dvor veľkomoravského kniežaťa Rastislava, aby šíril kresťanskú vieru, ale zároveň aj kultúru, ktorej najvýznamnejším atribútom bolo písmo. V lete 867 by sme oboch bratov mohli stretnúť v Ríme, kde však Cyril v roku 869 náhle ako 42-ročný umrel. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu ako pápežský legát, čo nebolo po chuti franským (nemeckým) biskupom, ktorí ho zajali a na tri roky uväznili, takže sa svojej funkcie mohol ujať až v roku 873. Svoju pravovernosť obhájil na pápežskom dvore v r. 880, keď sa ako nepravdivé ukázali obvinenia z heretizmu. Ako moravský biskup a pápežský vyslanec sa snažil o udržanie a posilnenie slovanského veľkomoravského štátu najmä voči stálej franskej expanzii, hoci nie vždy si dokázal porozumieť s novým kniežaťom Svätoplukom, ktorý po Metodovej smrti ponechal franskému nitrianskemu biskupovi Wichtigovi voľnú ruku v ničení Metodovho odkazu. Jeho dielo však nezaniklo. Včas ho ako vzácne dedičstvo odovzdal do rúk svojho žiaka Gorazda a hoci jeho pokračovatelia museli odísť z Veľkej Moravy do Bulharska, myšlienky solúnskych bratov zapustili na veľkomoravskom území hlboké korene, stavali na nich i slovenskí obrodeneckí dejatelia a ich sláva sa preniesla až do dnešných čias.
Matej Korvín
Matej Korvín, povesťami opradený uhorský kráľ, sa narodil v roku 1440 v rumunskom meste Kluž. Bol synom Jána Huňadyho, ktorý zvádzal boje s Jánom Jiskrom o to, komu pripadne uhorská koruna. Matej dostal na svoju dobu výborné vzdelanie, no jeho životná púť sa mohla skončiť už v 17. roku života, keď ho spolu s bratom Ladislavom odsúdili na smrť za vraždu Ulricha Cillského. Nakoniec popravili len Ladislava a Mateja internovali v Prahe. Keď v novembri 1457 zomrel ako 17-ročný kráľ Ladislav V. Pohrobok, za nového uhorského kráľa zvolili práve Mateja Korvína. Juraj z Poděbrad ho však z internácie nepustil len tak: zinkasoval výkupné 50 000 dukátov a Matej sa musel zasnúbiť s jeho dcérou Katarínou. Po zasadnutí na uhorský trón Matej ukončil boje s Jiskrom i s bratríkmi, ktorých zvyšky začlenil do svojho chýrneho „čierneho pluku“. Potlačil aj povstanie magnátov, ktorí by na jeho mieste radšej videli nemeckého cisára Fridricha III., pričom neváhal uväzniť i svojho strýka Michala Szilágyiho. Matej porazil Fridrichove vojská a mohol sa začať viac venovať hospodárskym reformám. Predovšetkým daňová reforma zvýšila príjmy do kráľovskej pokladnice, ktorým sa nemohol v tom čase rovnať ani anglický panovník. Matej však dostatočne nevyužil zvýšené príjmy na ďalší hospodársky rozvoj, ale viac sa mu pozdával pompézny život a výboje. V roku 1468 vpadol do Čiech a 3. mája nasledujúceho roku ho v Brne korunovali za českého kráľa. To viedlo k stretu záujmu s poľským kráľom Vladislavom Jagelonským a k vpádu poľských vojsk pod vedením Vladislavovho syna Kazimíra do severného Uhorska. Matej Korvín túžil po cisárskej korune, do boja o ňu sa vrhol po uzavretí prímeria s Turkmi, ktorí ohrozovali Uhorsko výbojmi z Balkánu. Nikdy sa mu to však nepodarilo, hoci v roku 1485 obsadil Viedeň a usídlil sa v nej. A neúspešné boli aj jeho snahy o udržanie trónu pre svojho nemanželského syna Jána. Po Matejovej smrti 6. apríla 1490 sa jeho nástupcom na uhorskom tróne stal Vladislav II. Jagelonský.
Už sme spomenuli, že Matej Korvín sa pokúsil o významné ekonomické reformy. A podporoval aj mestá, banské podnikanie, i kultúru a umenie, na čo mala veľký vplyv jeho manželka Beatrice, ktorá priviedla do Uhorska mnohých humanistických učencov. Za Mateja Korvína otvorila svoje brány prvá univerzita na území Slovenska, Academia Istropolitana (v r. 1467), vyrástli dómy v Bratislave a Košiciach, v Levoči tvoril svoje najväčšie diela slávny Majster Pavol. Vojenské ťaženia proti Česku a najmä dočasné pričlenenie Moravy k uhorskému kráľovstvu mali vplyv na posilnenie česko-slovenských vzťahov a slovanského povedomia.
O kráľovi Matejovi kolovali povesti ako o dobrotivom kráľovi, ktorý sa vraj dokázal zastať aj poddaných, medzi ktorých vraj prichádzal v prestrojení, aby spoznal názory a náladu obyčajného ľudu. V Kalinke v Javorí neďaleko Zvolena sa napríklad zachovala povesť, že za „Matyáš-kráľa bolo tak dobre, že pečené teľce lietali“. Vychádza z toho, že Matej na svojich poľovačkách a možno i záletoch zvykol hodovať na brale nad spomenutou dedinou (Kráľovo bralo) a z neho zhadzoval pečené teľce medzi poddaných, ktorí prišli pozdraviť svojho vládcu. Hoci to s Matejovou dobrotivosťou asi nebolo také ružové, faktom je, že dokázal mnohé podpolianske obce (napr. Očovú, Hrochoť) ochrániť pred rozpínavosťou „malých kráľov“, ktorí sídlili na kráľovských zámkoch (napr. vo Vígľaši), a potvrdil privilégiá, ktoré obciam a osadám dali jeho predchodcovia na uhorskom tróne.