Potopenie Titanicu dodnes fascinuje milióny ľudí a niet divu, ide o najznámejšiu námornú katastrofu v dejinách ľudstva. Súčasníci si musia dať ruku na srdce a priznať si, že o tejto udalosti vedia najmä vďaka filmovému trháku z roku 1997, v ktorom hrali vtedy začínajúci herci Leonardo DiCaprio a Kate Winslet. Toto priznanie je obzvlášť bolestivé, nakoľko spomínaný film si nesie povesť romantickej presladnutosti (čo je paradoxné, keďže ide o katastrofický film). Avšak, táto snímka musela vzbudiť pozornosť, nakoľko bola v tom období najdrahším filmom vôbec (do dnešného dňa ho prekonal len Avatar). Vďaka tomuto blockbusteru sa potopenie Titanicu dostalo opätovne do historického povedomia mladých ľudí, pritom dej neobsahuje veľa historických faktov. Avšak pri spätnom pohľade na osud samotnej lode sa bijú dva protichodné pocity – na jednej strane romantický náboj okolo najväčšej a najluxusnejšej lode a k tomu vtedajšie obdobie plné ideálov okolo budovania nového sveta. Oproti tomu stojí strašlivá skaza lode, pri ktorej 1500 pasažierov zahynulo v ľadovej vode.
{{adsense}}
Dodnes ľudí fascinuje otázka: Ako sa to mohlo stať?! Vďaka týmto nejasnostiam sa postupom rokov zrodilo množstvo zanietencov, ba až fanatikov, ktorí bádajú po príčinách tragédie. Medzi týchto fanatikov sa radí aj autor tohto článku, u ktorého to začalo tak, že v jednú noc, asi mesiac dozadu nemohol zaspať a tak si od druhej do štvrtej čítal texty o tragédii dostupné na wikipédii. Neskôr si pozrel možno aj desiatku hodín dokumentov o Titanicu, aby mohol pre Vás, čitateľov Hobbyportalu, napísať článok, plný zaujímavosti, o ktorých drvivá väčšina z vás určite nepočula. Budem sa snažiť vynechať suché fakty z wikipédie (alebo ich aspoň len v rýchlosti prebehnúť) a venovať sa skutočným zaujímavostiam, ktoré vyrážajú dych. Napríklad aj teórii, podľa ktorej za skazou Titanicu stála fatamorgána…
*** Fotografia Titanicu z roku 1912
Prečo Titanic ľudí dodnes fascinuje?
Ak si máme v rýchlosti prebehnúť suché fakty, ktorých znalosť je nevyhnutná k pochopeniu ďalšieho detailnejšieho textu, tak začnime práve tu. Titanic bol v období jeho potopenia (apríl 1912) najväčšou loďou na svete. Patril britskej námornej spoločnosti White Star Line (WSL). Bol skonštruovaný v Belfaste, spolu so svojou sesterskou loďou Olympic. V roku 1911, v čase prvej plavby Olympicu a finišujúcej prípravy Titanicu sa začala konštruovať tretia sesterská loď Britannic. Problémy neobišli ani jednu z lodí. Olympic bol už pri prvom vyplávaní z prístavu v Southamptone poškodený pri zrážke s krížnikom Hawke, avšak nepotopil sa. Titanic sa potopil počas svojej prvej (panenskej) plavby, ktorá prebiehala 10.-15. apríla 1912. Britannic bol potopený počas 1. svetovej vojny v roku 1916, keď narazil na mínu. Skazu Titanicu prežilo len 700 z 2200 cestujúcich, čo je necelá tretina. Prípad mal širokú publicitu, vyrojilo sa množstvo konšpiračných teórií (najdivokejšia hovorila o tom, že v skutočnosti sa potopil Olympic v rámci poistného podvodu). Titanic bol v tom období považovaný za nepotopiteľný. Na ľadovec narazil 14. apríla 1912 presne o 23:40. Potopil sa o necelé tri hodiny, 15. apríla o 02:20. O príčine sa doteraz vedú spory. Na mnohé otázky by mal nájsť odpoveď práve tento článok. Avšak, začať musíme od začiatku…
{{adsense}}
Zrod Titanicu
Zrod Titanicu je dokonalým kontrastom medzi romantickou víziou budovania nového sveta a krutou realitou vtedajšej doby. O Titanicu sa hovorilo, že bol „slávny za života a legendárny po smrti“. Avšak chýry o tejto lodi sa začali šíriť už dávno predtým, ako prvýkrát vyplávala na oceán. Ľudí priťahovala tá romantická myšlienka o najväčšej a najluxusnejšej lodi na svete, Titanic nazývali „Loďou snou“. A tou on bol. Avšak, jeho neslávny osud predznamenali už viaceré negatívne znamenia počas jeho zrodu.
Titanic sa staval päť rokov, keď na jeho konštrukcii robilo až 4000 robotníkov (niektorí zomreli už pri stavbe). Titanic sa zrodil v období, keď mocnosti súperili o rozhodujúci vplyv v transatlantickej lodnej preprave – a to najmä Veľká Británia, Spojené štáty a Nemecko. Ak by som mal prirovnať tento strategický boj k niečomu aktuálnejšiemu, tak by som použil príklad vesmírnych pretekov medzi ZSSR a USA počas studenej vojny. Aj tam bolo kľúčové, keď sa Sovieti ako prvý národ dostali v roku 1961 do kozmu a aby Američania dokázali toto prvenstvo tromfnúť, tak sa im ako prvým (a zatiaľ jediným) podarilo dostať v roku 1969 na Mesiac. Podobne to fungovalo aj počas boja o transatlantický námorný priestor – kto mal najväčšiu a najluxusnejšiu loď (ku ktorej vzhliadali milióny ľudí), ten mal navrch. Titanic vlastnila popredná britská lodná spoločnosť White Star Line (WSL). Sen o dvoch veľkolepých lodiach sa zrodil prakticky hneď vzápätí, ako konkurenčná spoločnosť Cunard Line predstavila vtedajšiu najväčšiu a najluxusnejšiu loď Mauretania (1906). Spoločnosť WSL snívala o lodi, ktorá by bola minimálne o polovicu väčšia (na vtedajšie technologické podmienky to bol viac ako smelý plán). Vznikol tak plán o dvoch sesterských lodiach, ktoré mali postupne Mauretániu prekonať. Boli nimi Olympic a Titanic. Olympicu, staršej zo sestier sa to podarilo, avšak Titanic mal byť ešte väčší a veľkolepejší (WSL chcela prekonať samú seba). Vtedajší majiteľ WSL nazval lode podľa gréckej mytológie – Olymp bol domovom gréckych bohov, keď Titáni boli ich najväčší rivali.
{{adsense}}
*** Stavba Titanicu v Belfaste
Titanic je aj z filmov známy tým, že mal štyri komíny. Málo známy je fakt, že mal len tri motory (bolo to ekonomicky výhodnejšie) a teda štvrtý komín bol len na ozdobu. Dôvod bol prozaický – čím viac komínov loď mala, tým viac pasažierov sa chcelo na nej plaviť. A keďže Mauretania mala štyri komíny, WSL sa nemohla nechať zahanbiť. Titanic bol skonštruovaný severoírskou lodiarskou spoločnosťou Harland and Wolff. Táto spoločnosť bola celé roky známa tým, že jej lode mali charakteristický tvar, keďže boli dlhé a úzke – hovorilo sa im „morské chrty“. Majiteľom spoločnosti Harland and Wolff bol Lord Pirrie, ktorí mal vtedy politické ambície, keď presadzoval nezávislosť Severného Írska od Veľkej Británie (bol tzv. separatista). Väčšina robotníkov v spoločnosti však bola za zachovanie vtedajšej podoby Veľkej Británie (unionisti), čo bol obrovský zdroj konfliktov – nehovoriac o tom, že vznikali tradičné trenice medzi protestantmi a menšinovými katolíkmi. Lord Pirrie bol nekompromisný vo vedení svojej spoločnosti. Svojich robotníkov platil za rýchlosť a tak pri pracovnom nasadení zomrelo počas celej stavby Titanicu až 17 ľudí. Ľudia v Severnom Írsku však boli v tom období radi za akúkoľvek prácu (húfne sa utekalo do USA za novým životom).
Prvý konštruktér Titanicu, Alexander Carlisle vymyslel nový systém lodných komôr, ktoré by boli v prípade zrážky hermeticky uzavreté (vodotesné) a Titanic sa mal stať nepotopiteľný (tie úvahy neboli prehnané, čomu sa budeme venovať neskôr). Vtedajšie britské predpisy povoľovali pri lodiach okolo 10 000 ton iba 16 záchranných člnov (pričom na záchranu kompletnej posádky Titanicu bol potrebný dvojnásobný počet). Na palubu Titanicu by sa však zmestilo až 64 záchranných člnov (teda štvornásobok!!!). Práve tento fakt stál za sporom medzi Lordom Pirriem a architektom Carlislom. Alexander Carlisle trval na vyššom počte záchranných člnov, ktorý by dokázal zachrániť celú posádku, naopak, Lord Pirrie požadoval iba 16 člnov (samotný Titanic, ktorý mal byť nepotopiteľný, považoval za záchranný čln a prehnaným počtom člnov na palube nechcel odradiť pasažierov, ktorý by tak mohli loď považovať za nedôveryhodnú). Po tomto spore Carlisle opustil spoločnosť a stavby Titanicu sa musel ujať niekto iný.
{{adsense}}
Novým konštruktérom Titanicu sa stal Thomas Andrews, postava, ktorú poznáme aj z najslávnejšieho filmu o Titanicu z roku 1997. Pirrie si ako správny pedant zakladal na efektívite práce, keď využil skúsenosti, ktoré nadobudol v USA (podobne, ako Tomáš Baťa). Na Titanicu sa pracovalo dňom i nocou, na tri pracovné zmeny. Keď sa v roku 1910 ukončili vonkajšie stavebné práce a Titanic bol spustený na vodu, v lodenici sa pracovalo už „len“6 dní v týždni. V nedeľu si mohli robotníci priviesť svoje rodiny, aby im ukázali svoju prácu. Od tejto chvíle prebiehali dokončovacie práce už na vode – okrem všetkých potrebných technických náležitosti, ktoré mali urobiť z kostry Titanicu zaoceánský parník, dizajnéri taktiež pripravovali veľkolepý interiér, najmä do kajút prvej triedy. Kapitánom lodí – Olympicu, aj Titanicu sa mal stať Edward Smith, ktorý bol najskúsenejším kapitánom vôbec. Panenská plavba Titanicu mala byť zavŕšením jeho kariéry. Avšak počas vyplávania zo Southamptonu sa Olympic zrazil s krížnikom Hawke a utrpel tak výrazné škody (nehrozilo jeho potopenie – zachránili ho práve vodotesné komory, ktorými sa spoločnosť WSL tak rada chválila). Za zrážku boli zodpovedný kapitán Smith, avšak spoločnosť WSL využila svoju vynikajúcu diplomaciu a kapitánovo meno očistila (a jemu tak nič nebránilo v tom, aby „zavŕšil“ svoju kariéru na Titanicu).
*** Thomas Andrews, architekt Titanicu
Negatívne znamenia pred prvou plavbou Titanicu však nemali konca. Dokončovacie práce trvali dlhšie ako sa čakalo a Lord Pirrie bol nútený presunúť premiéru Titanicu na apríl 1912. To sa takisto stalo lodi osudným, lebo v tom období na trase Southampton – New York stáli Titanicu v ceste nebezpečné ľadovce. Do záhuby sa však rútil aj samotný Pirrie. Kvôli jeho politickým ambíciam ho v Belfaste nenávideli a následne bol zo Severného Írska vyhnaný. To sa podpísalo pod jeho zdravotný stav. Ten mu neumožňoval sa zúčastniť na prvej plavby Titanicu, čo mu paradoxne zachránilo život. Pirrie poprosil konštruktéra Thomasa Andrewsa, aby počas plavby zaujal jeho miesto. Andrews tak zahynul na palube Titanicu vo svojich 39-tich rokoch. Po odchode Pirrieho z Belfastu sa z lodenice vytratil zmysel pre poriadok a prehĺbili sa spory medzi protestantmi a katolíkmi. Avšak Titanic bol slávnostne dokončený, keď sa ako o 1000 ton ťažší od svojej sestry Olympic stal najväčšou loďou na svete. Ľadovec, ktorý Titanic potopil bol však 6-krát väčší ako samotná loď. Titanic bol navrhnutý tak, aby sa udržal na hladine aj so štyrmi zaplavenými komorami (čo odpovedalo dovtedy najtragickejším námorným scenárom). Avšak, pri netypickej zrážke s ľadovcom sa poškodilo až šesť komôr.
Potopenie Titanicu a zaujímavé odhalenia
Titanic bola loď plná luxusu, avšak to platilo výlučne pre pasažierov prvej a čiastočne druhej triedy. Viac ako polovica pasažierov pritom cestovala treťou triedou a nemala tak prístup do vyšších palúb. Tretia trieda bola v najnižších miestach lode a tak sa nachádzalo najviac ľudí na najmenšom mieste (predstavte si tvar lode). Pritom títo zákazníci boli pre WSL kľúčoví – polovica ziskov plynula práve od nich.
Za ďalšie z temných znamení, ktoré mali predznamenať potopenie lode, bola aj kniha Titán, ktorá vyšla 10 rokov pred vyplávaním Titanicu a jej dej sa nápadne podobá na skazu veľkolepej lode. Loď z románu sa na Titanic podobala rozmermi, ale približne sedelo aj miesto, kde sa loď potopila a strana lode (pravobok), ktorou Titanic narazil do ľadovca. Nasledovalo ďalšie znamenie už počas samotnej panenskej plavby Titanicu, keď loď pri vyplávaní z prístavu v Southamptone skoro prišla ku kolízii s loďou New York. Kapitán Smith chcel prihliadajúcim divákom predviesť výkon Titanicu a tak poručil k vyššiemu výkonu. Majiteľa WSL, Bruca Ismaya to nepotešilo, zažíval déjà vu, keď sa len pred siedmimi mesiacmi podobným spôsobom zrazila sesterská loď Olympic a na veliteľskom mostíku bol práve kapitán Smith.
{{adsense}}
Keď už bol Titanic na mori, v lodnom sklade nastal požiar. Kuričom trvalo tri namáhavé dni, kým požiar uhasili. Thomas Andrews, architekt lode mal skontrolovať škody, najmä či požiar nepoznamenal lodné tesnenie. Okrem posádky o požiari nikto nevedel.
Pri samotnej zrážke sa údajne mala prejaviť ťažká manévrovateľnosť Titanicu. Loď mala na svoju veľkosť malé kormidlo a taktiež len tri lodné skrutky (s vyšším počtom skrutiek by sa dala ľahšie ovládať). Preto aj keď kapitán Smith v snahe vyhnúť sa ľadovcu prikázal na spätný chod, obrovská loď sa už nemohla ľadovcu vyhnúť (doteraz je otázne, či sa posádka mala o to vôbec snažiť – existuje dôvodný predpoklad, že čelná zrážka by Titanic nepotopila).
Titanic narazil na ľadovec 14. apríla, o 23:40. Ešte pred polnocou sa ľudia v spodnej palube buď topili, alebo už boli mŕtvi. 0:10 prijali telegrafisti odpoveď od neďalekej lode Frankfurt. Avšak to bola loď konkurenčnej spoločnosti a posádka Titanicu vtedy ešte stále verila, že Titanic je jednoducho nepotopiteľný. Odoslali tak Franfurtu odpoveď v znení asi: „Neotravuj, ty blázon!“. O 0:25 prijali telegrafisti odpoveď od spriatelenej lode Carpathia, ktorá bola od miesta nešťastia vzdialená 90 km a doraziť mohla najskôr za 4 hodiny. Na blízku však bola aj iná loď, pasažieri, aj posádka ju zbadali. Kapitán Smith nechal vystreľovať svetlice. Bola to loď Californian, ktorej kapitán Stanley Lord v tú noc vypol motory pre nebezpečné ľadové kryhy a ani jeho telegrafisti cez noc nepracovali. Ľudia v spodných podpalubiach boli uzamknutí a odsúdení na smrť. Zachovali sa aj zvesti o prípade, keď sa muž prestrojil za ženu, aby sa ľahšie dostal do záchranného člnu (keďže podľa námorných zvyklostí mali byť najprv zachránené ženy a deti). Takisto dochádzalo ku krádežiam detí, keď ľudia dúfali, že dieťa bude vstupenkou do záchranného člnu, alebo aspoň do hornej paluby. Hudobníci hrali uprostred kriku a paniky, aby upokojili cestujúcich v hornej palube, pričom ich život sa dal merať na minúty.
*** Dobová kresba potopenia Titanicu
Majiteľ WSL Bruce Ismay nastúpil na jeden z posledných záchranných člnov, pričom kapitán Smith ostal na lodi. 2:15 bol už predok lode pod vodou a zadná časť trčala nad hladinou. Ľudia sa držali, čoho mohli, lebo loď bola naklonená už viac ako o 80 stupňov. 2:17 zhasli svetlá, vtedy Titanic klesol hlbšie a rozlomil sa na polovicu. Keď sa voda dostala k parným kotlom, prišlo k veľkému výbuchu a ľudia začali príšerne kričať. Lekár Joughin požil jedinú záchrannú akciu, akú poznal – vypil celú fľašu whisky, chytil sa za vlajkovú žrď a spustil sa s celou loďou na hladinu (pričom si ani nenamočil hlavu). Alkohol mu pomohol zvládnuť stres, do člnu bol vytiahnutý včas. Väčšina z tých, ktorí skončili vo vode také šťastie nemala. Dvaja pasažieri sa nad hladinou delili o stoličku. Ten, ktorý už bol na konci so silami mal potrebu niečo predniesť, tak povedal: „To je ale noc! To je ale noc!“ a potom zmizol pod hladinou.
Len málo mužov z tretej triedy prežilo túto tragédiu. Celé roky bol práve tento fakt považovaný za obrovskú nespravodlivosť. Loď Carpathia dorazila, až keď svitalo. Prvé dve hodiny na jej palube väčšina cestujúcich strávila hľadaním svojich blízkych (mnohí márne). Detí boli vylovené zo záchranných člnov prostredníctvom rybárskych sietí. Fakt, že kapitán Smith hrdinsky zomrel na palube Titanicu a majiteľ Bruce Ismay zaujal miesto niekoho iného v záchrannom člne, mu verejnosť do konca jeho života neodpustila. Na Titanicu neprebehol núdzový nácvik do záchranných člnov a ľudia preto nevedeli, čo robiť, nastala veľká panika. Ak by bola WSL odsúdená ako vinná, znamenalo by to katastrofu pri britskú námornú dopravu. Preto sa rozšírili názory, že svedkovia boli podplatení a dôkazy zamlčané. Od tejto tragédie musela kapacita záchranných člnov zodpovedať počtu pasažierov. Vrak potopeného Titanicu bol dlhé roky neprístupný, nakoľko pre jeho vylovenie (ci len preskúmanie) neexistovali dostatočné technologické podmienky. Vrak bol objavený až v roku 1985.
*** Zachránení stroskotanci na palube Carpathie
Následky katastrofy a príbehy pozostalých
Najlepšie hodnotený dokument o Titanicu je zároveň aj tým najsmutnejším a taká bude aj táto kapitola môjho článku. Bude to príbeh lode s názvom Mackay-Bennet, ktorej úlohou bolo vyzdvihnúť telá obetí Titanicu. Je to príbeh o úsilí jedného muža, ktorý musel vymyslieť nový forenzný systém ako identifikovať obete hromadných katastrof. Bol ním John Henry Barnsted, kronikár z kanadského Halifaxu (kde sa v súčasnosti nachádza aj cintorín s obeťami Titanicu).
{{adsense}}
Keď loď Mackay-Bennet dorazila na miesto nešťastia, objavila obrovské množstvo mŕtvych tiel. Celkom jasne bolo vidieť, ako dospelí držali v náručí svoje deti. Jedna pani dokonca držalo svojho psa. Keď loď priplávala, boli len dva stupne nad nulou. To je hranica, pri ktorej už nastáva hypotermia, keď telo zo seba vydáva veľa energie na to, aby prežilo, avšak odvádza krv z mozgu. V takých podmienkach nemôže nikto prežiť viac ako hodinu (v skutočnosti väčšina stroskotancov, ktorí skončili v oceáne zomrela do 20tich minút). John Henry Barnsted musel zatnúť zuby a pripraviť sa na príval tiel. Neskôr bol vyhlásený za hrdinu forenznej vedy. Táto tragédia ďaleko presahovala hranice Kanady.
Barnsted bol už v mladosti svedkom, ako sa museli identifikovať telá obeti z lode Atlantic, ktorá taktiež patrila spoločnosti WSL. Vo vtedajšom postupe sa objavilo veľa chýb. Barnstedovou úlohou bolo vymyslieť dokonalý forenzný postup. Identifikácia, číslo a osobné veci. To bola jeho metóda, všetky tieto veci mali zostať spolu s telom. Barnsted bol skvelý úradník, ale mal aj veľkú dávku súcitu. Vymyslel systém, ktorý nepripúšťal žiadne chyby a rodiny sa vďaka nemu dozvedeli pravdu. Námorníci z vyslanej lode Mackay-Bennet boli skúsení a vedeli čo ich čaká. Avšak na tú hrôzu sa museli pripraviť najmä psychicky. Štyri dni po tragédii dorazila loď na miesto činu. Mnohé telá už boli vo fáze rozkladu, avšak námorníci sa museli držať Barnstedoveho postupu. Bolo dôležité si uvedomiť, že osobné veci náležia pozostalým – kto niekedy prišiel o svojho blízkeho vie, ako dôležité je pre neho tieto veci mať. Hneď ako štvrté bolo vylovené telo 3-ročného chlapca, ktorý doteraz nebol identifikovaný. Je známy len ako „neznáme dieťa z Titanicu“. Prioritou bolo aj identifikovanie tela Johna Jacoba Astora, najbohatšieho pasažiera Titanicu. Jeho syn Vincent vypísal za identifikáciu odmenu 10 000 dolárov. Vďaka Barnstedovému systému sa to podarilo. Barnsted sa stal hviezdou forenznej vedy, keď sa jeho systém používa v mnohých prípadoch dodnes. Veľmi nápomocný bol aj pri identifikácii obetí z 11. septembra 2001.
*** Noviny, ktoré vyšli v NY pár dní po katastrofe
Najbližšie dni po tragédií boli pre rodiny pasažierov veľmi kritické. Bulvár informoval o tom, ako pred sídlom WSL stoja strhané ženy, ktoré hodiny a hodiny čakali a čítali si najnovšie správy o katastrofe. Uplynuli až štyri dni, keď loď Carpathia dorazila so zachránenými stroskotancami do New Yorku. Všetci rodinní príslušníci pasažierov čakali v prístave. Hoci tam bolo veľmi veľa ľudí, priestorom sa nieslo ticho, atmosféra by sa dala krájať. Už keď loď kotvila, reportéri sa tlačili okolo nej.
Spoločnosť WSL mala sama málo informácií o katastrofe. Avšak už v prvý deň po tragédií sa pred jej sídlom zhlukovali davy, ktoré vykrikovali: „Vrahovia!“. Vznikli strastiplné príbehy tisícky rodín stroskotaných pasažierov. Najbohatším pasažierom bol John Jacob Astor IV, podnikateľ z New Yorku. Netrpezlivo ho očakávala jeho o generáciu mladšia mladomanželka Madeleine, ktorá takisto cestovala na Titanicu, avšak jej sa podarilo zachrániť. Astor si ako pravý gentleman zachoval chladnú hlavu. Chápal, že ženy a deti majú prednosť a tak posadil svoju manželku do člna a pobozkal ju na rozlúčku. Krátko po potopení Vincent Astor, Johnov syn z prvého manželstva (bol starší ako jeho nová macocha) chcel informácie o svojom otcovi. Chcel vedieť, či prežil. „Ak nie a obetoval sa tak pre život iných, vyplatí značný obnos tomu, kto ho dokáže identifikovať“.
{{adsense}}
*** John Jacob Astor, najbohatší pasažier Titanicu
Ďalší príbeh hovorí o hudobníkovi z kapely, ktorá hrala na Titanicu. Bol ním John (Jock) Hume z Škótska. Jock ako člen kapely upokojoval hrou na husle pasažierov 1. triedy, keď si obliekali vesty. Jock mal len 21 rokov, ale zachoval sa ako hrdina, keď naďalej hral cestujúcim, aby ostali pokojní. Jeho život sa vtedy meral už iba na minúty a on si bol vedomý, že sa nedožije narodenia dieťaťa, ktoré čakal so svojou snúbenicou Mary Costlin. Niekoľko týždňov po tragédii, keď už bolo jasné, že Jock patril medzi obete potopenia, požiadala Mary ako nastávajúca matka o pomoc Fond pre obete Titanicu. Napísala, že je snúbenicou Jocka Huma, kapelníka z Titanicu a že sa jej má narodiť jeho dieťa. WSL odmietla vyplatiť odškodné, lebo kapela bola nezávislý subjekt a nie súčasť posádky. Costlinovci sa tak museli obrátiť na charitu. Avšak fond ju vyzval, aby sa znovu ozvala až po pôrode, spolu s testom otcovstva. Pokiaľ by Jock nebol jeho otcom, došlo by k poškodeniu jeho dobrého mena. Andrew Hume, Jockov otec to Mary skomplikoval ešte viac, keď na súde od nej žiadal odškodné. Mal vraj jednoznačný dôkaz, že jeho syn nie je otcom očakávaného dieťaťa. Hume odhadol Costlinovcov ako ľudí bez prostriedkov, avšak Maryina mama pracovala v právnickej firme. Keď sa spoločníci firmy dozvedeli, akého zaobchádzania sa Mary dostalo, pobúrilo ich to natoľko, že jej poskytli bezplatnú právnu pomoc. Huma táto pomoc zaskočila a ani sa nedostavil na súd. Mary mala dôkazy o tom, že s Jockom mali dlhodobý milostný vzťah. Okrem svedkov to dokazovali aj ich ľúbostné listy a dokonca aj pohľadnica zo Southamptonu, ktorú Jack odoslal tesne pred plavbou. Súd dal za pravdu Mary. Šesť mesiacov od tragédie sa Mary narodila dcéra, ktorá na počesť svojho zosnulého otca dostala meno Johnann. Neskôr sa stala hviezdou strieborného plátna.
Fatamorgána – potopila Titanic?!
A dostávame sa k najzásadnejšej a najkontroverznejšej kapitole tohto článku. Jej obsah bude pozostávať z informácií, ktoré som sa dozvedel v dokumente Titanic: Case closed (2012). Dokumentom nás sprevádza Tim Maltin, ktorého okolie považuje za najväčšieho odborníka na Titanic. Hoci Maltin napísal o Titanicu aj úspešný knižný bestseller, takéto tvrdenie sa môže zdať odvážne. Avšak, po pár minútach rozprávania vám je jasné, že tieto chýry nebudú ďaleko od pravdy. Tim Maltin je Titanicom fascinovaný od detstva, a tak naň pozerá romantickou optikou budovania nové sveta (zo začiatku 20. storočia). Hneď v úvode sa zastáva spoločnosti WSL, ktorú mnohí obviňovali z toho, že na stavbe lode sa snažila ušetriť. Práve naopak, spoločnosť sa snažila potvrdiť svoju britskú a zároveň aj svetovú námornú dominanciu a v jej záujme bolo, aby jej najveľkolepejšia loď spĺňala predstavy o „Lodi snov“. Fascinovaný ručnou prácou na masívnej konštrukcii Titanicu vylovenej z oceánu vyriekne: „Taká poctivá práca sa už dnes nerobí“. Takisto sa zastane spoločnosti WSL aj pri obvinení, že svojim marketingom o nepotopiteľnej lodi zavádzala pasažierov. Z vtedajších záznamov je jasné, že Titanic bol naozaj považovaný za najbezpečnejšiu loď tej doby, keď sa WSL spoliehala na svoje vodotesné komory. Titanic sa mal udržať na hladine so štyrmi zaplavenými komorami – v tom boli zohľadnené tie najkatastrofickejšie scenáre, aké si dokázali konštruktéri predstaviť. Totiž, to najhoršie, čo sa podľa nich mohlo Titanicu stať bola zrážka s inou loďou. Avšak, Titanic narazil na ľadovec veľmi netypicky pravobokom (ak by kapitán nezmenil smer plavby a narazil do ľadovca, zrejme by sa Titanic nepotopil). Keďže Titanic narazil z boku, vytvorila sa prerušovaná trhlina dlhá až 90 metrov a zaplavených bolo až 6 komôr. Náraz bol taký silný, že sa rovnal výbuchu dynamitu (to by potopilo aj tú najlepšiu vojnovú loď).
{{adsense}}
Avšak, šokujúce Maltinove zistenia prídu na rad až teraz. Titanic sa potopil pri prechode teplého golského prúdu do studeného labradorského prúdu a toto rozhranie bolo veľmi ostré. Podľa vtedajších záznamov klesla teplota vody v priebehu pár sekúnd z 13 °C na 0°C. V okamihu, keď dráhu Titanicu skrížil labradorský prúd, loď vplávala do ľadovej vody plnej ľadovcov. Nielen Maltin verí, že to, čo sa vtedy stalo, nebola obyčajná náhoda. V zápiskoch jedného z cestujúcich prvou triedou, učiteľa prírodopisu Lawrenca Beasleyho sa píše: „Viem, že musí existovať nejaký chýbajúci dôkaz, ale neviem aký. Neostáva mi nič iné, len čakať, kým sa objaví“. Loď, ktorá v osudnú noc robila merania blízko miesta, kde sa Titanic potopil, podávala vtedy správy, že teplota mora dramaticky klesala, hovorilo sa o výraznej refrakcii , hviezdy boli veľmi jasné a žiarivé. To si všimli aj cestujúci na Titanicu. Refrakcia svetla by sa dala laickým vysvetlením považovať za optický klam. Podľa záznamov sa vtedy vytváralo vzdušné zrkadlenie. Odpoludnia bol jasný obzor s fatamorgánou.
Keď sa povie fatamorgána, vybaví sa nám púšť a mnoho smädných ľudí hľadajúcich vodu. Tí v diaľke uvidia, akoby sa pred nimi mihotalo jazero. Oni k nemú idú a idú, ale neprídu k nemu. Z toho dôvodu je fatamorgána laikmi považovaná za púštnu halucináciu. V skutočnosti je fatamorgána daná hustotou vzduchu – je to niečo ako šošovka, ktorá skresľuje to, čo vidíme. Tim Maltin v tejto časti dokumentu hovorí s lovcom fatamorgán. Ten uvádza príklad, keď bol v Oklahome nafotený obrázok, ktorý z diaľky vyzeral ako kozmická loď, ale z blízka už bolo jasné, že to je auto, za ktorým idú dva nákladiaky. Avšak, oči vás v tomto prípade neklamú – v skutočnosti vznikla vzdušná šošovka medzi vami a tým, čo vidíte (optický klam). Tento jav zachytí aj fotoaparát, číže v žiadnom prípade nejde o halucináciu. Je to príklad atmosférickej refrakcie v praxi, ktorá dokáže skresliť realitu. Podobne to bolo aj pri Titanicu – aj tu boli prítomné rôzne vrstvy vzduchu s rôznou hustotu, ktorá bola daná rozdielmi teplôt.
Titanic plával do oblasti so špecifickými a neobvyklými podmienkami. Pod teplým vzduchom začal prúdiť studený labradorský prúd. Titanic tak priplával vo chvíli, keď boli ideálne podmienky pre vznik fatamorgány. Keď sa Titanic potápal, cestujúci tvrdili, že neďaleko videli loď. Všetci boli presvedčení, že je tak blízko, že im čoskoro vyrazí na pomoc. Tou loďou mohol byť jedine Californian. Stanley Lord popieral, že loď, ktorú celú noc sledoval, bol Titanic. Podľa neho bola tá loď menšia ako veľký zaoceánsky parník. Podľa Maltina nie je pochýb, že to, čo Lord celú noc sledoval naozaj nevyzeralo ako Titanic. Lord patril k najmladším, ale aj k najschopnejším kapitánom v transatlantickom priestore. V túto noc sa však ocitol v zlom čase na zlom mieste. Bol kúsok od Titanicu, ktorého potápaniu celú noc prizeral, avšak atmosférické podmienky spôsobili, že netušil, na čo sa to vôbec pozerá. Na ilustráciu sa pripájajú svedectvá súčasných newfoundlanských námorníkov. Istý námorník mal v jeden deň svojej kariéry pocit, že z diaľky vidí dostatočne veľkú loď, avšak čím ďalej sa mu zdalo, že sa sledovaná loď potápa. Preto skontaktoval danú loď s tým, či nepotrebujú pomoc. Avšak, sledovaná loď sa nepotápala, námorník sledoval len optický klam.
*** Takto môže vyzerať fatamorgána na mori
*** Ďalší zaujímavý optický klam
Odhaľuje sa tak aj ďalšie tajomstvo, prečo Titanic narazil do ľadovca. Titanic v skutočnosti neplával nesmierne rýchlo, ako sa dlhé roky udávalo. Podľa námorníkov môžete ísť rýchlo aj medzi ľadovcami, ak je dostatočne dobrá viditeľnosť (a tá v tú noc bola). Pozorovatelia by si normálne mohli ľadovec všimnúť na horizonte o 20 minúť skôr, avšak to bola presne doba, kedy bol ľadovec neviditeľný. Pozorovatelia si ho všimli až vtedy, keď bol tesne pri nich a na celú reakciu mali len 37 sekúnd. Ďalšie udávané svedectvá súčasných newfoundlandských námorníkov odhaľujú tajomstvo v celej svojej kráse. Námorník si všimol, že sa mení vzhľad ľadovcov, najmä v júli, keď je more studené, tak sa robia fatamorgány a ľadovce vyzerajú úplne inak – niekedy obrovské, inokedy zas maličké. Hostia na palube sa často desia, že ľadovec nachádzajúci sa pred nimi má až 90 metrov. Avšak, za hodinu z bezprostrednej blízkosti je vidieť tenkú dosku ľadu vyčnievajúcu nad hladinou a pasažieri sa nestačia čudovať. Tieto javy sú ešte horšie v noci. Za pokojného mora je ťažké odhadnúť, kde končí obloha a kde začína hladina. Aj preto pozorovatelia nemuseli ľadovec vidieť, hoci ten už bol pred nimi 20 minút. Celé jedno storočie boli pozorovatelia obviňovaní, že ľadovec zbystrili až na poslednú chvíľu preto, lebo zaspali. S najväčšou pravdepodobnosťou ich zradila príroda, podobne ako kapitána Lorda.
{{adsense}}
Čo dodať k potopeniu Titanicu na záver?
Na počiatku to bol príbeh veľkolepej lode, ktorá stelesňovala všetky sny vtedajšej doby. Pre bohatých pasažierov bola účasť na prvej plavbe Titanicu vecou prestíže, pre chudobných bola miestenkou pre nový život, ktorý plánovali v Spojených štátoch. Avšak, neslávne známe potopenie lode mnohým ľuďom naveky zmenilo život, mnohých ľudí o život aj pripravilo. Doteraz sa môžeme hádať, či za túto skazu mohla arogancia spoločnosti White Star Line, alebo išlo iba o nešťastnú zhodu náhod, ku ktorej pomohla matka príroda. Avšak aj vďaka týmto nejasnostiam platí stará známa pravda o Titanicu: „Slávny za života, legendárny po smrti“.
BONUS: Film Titanic (1997)
Filmu Titanic z roku 1997, ktorá režíroval slávny James Cameron, je verným stelesnením monumentálnosti pôvodnej lode Titanic. Samotná loď bol najdrahšou, najväčšou a najluxusnejšou loďou svojej doby a Cameronov film bol najdrahším a zároveň najziskovejším filmom 20. storočia. Pritom, aj keď sa o lodi Titanic hovorí „Slávna za života, legendárna po smrti“, nebolo tomu tak stále. Nech si dá každý čitateľ tohto článku ruku na srdce, či o skaze Titanicu vedel pred zhliadnutím tohto slávneho filmu… Keď dal Cameron dokopy vtedy rekordný rozpočet 200 miliónov dolárov, producenti ho odhovárali – veď kto sa bude pozerať na historický film o nejakej lodi, navyše tri hodiny vkuse? Titanic bol legendou, ale nie tak masovou, aby zaručoval úspech filmu. Cameron bol však fanatikom do legendy Titanicu – sám sa v roku 1995 pod vodou zúčastnil nakrúcania na vraku reálnej lode. Strávil tak na jej palube dlhší čas, ako pôvodní pasažieri (ako je známe, potápanie je Cameronovou veľkou vášňou – podmorským svetom sa inšpiroval aj pri nakrúcaní Avatara).Film sa stal nakoniec kasovým trhákom, čo nie je potrebné nikomu pripomínať. Titanic sa stal najvýnosnejším filmom v dejinách a prekonal ho až o 12 rokov Avatar, takisto z dielne Jamesa Camerona. Pre oba filmy je príznačné, že sa nevyznačujú prevratným scenárom (ten je pravdupovediac priemerný), navyše Titanic bol prvým romantickým filmom Jamesa Camerona, režiséra, ktorý sa preslávil Votrelcom, či Temrinátorom. Titanic bol takisto prvým Cameronovým filmom, kde sa nehovorí o atomových zbraniach…
Avšak, Titanic (rovnako ako Avatar) sa vyznačuje najmä prevratným technickým spracovaním (film získal rekordných 11 oscarov, ale ani jeden v hereckej kategórii). Práve scéna potopenia Titanicu bola verejnosťou najviac očakávaná, takže v podstate všetko, čo sa vo filme odohrávalo vopred, bolo nepodstatné. A keďže loď narazila na ľadovec až v druhej polovici filmu, tej prvej polke dominovala fiktívna lovestory Rose a Jacka. Tento príbeh napísal sám Cameron so zámerom priblížiť divákovi osudy ľudí, ktorí skonali na Titanicu. Postava Jacka Dawsona je kompletne vymyslená, Cameron si vybral toto meno spomedzi obetí Titanicu na hrobe v Halifaxe. Postava Rose bola inšpirovaná pani Beatrice Woodovou, ktorá zomrela v roku 1998 vo veku 105 rokov. Do dvoch hlavných rolí boli obsadení vtedy mladí herci Kate Winslet a Leonardo DiCaprio. Hoci oni sami sa teraz, s odstupom času nemôžu na svoje herecké výkony plné začiatočníckych chýb ani len pozrieť, za nasledujúcich 16 rokov sa z nich stali najlepší hollywoodski herci svojej generácie. A môžu za to vďačiť Titanicu a najmä Jamesovi Cameronovi. Avšak najmä DiCaprio sa chcel vyhýbať postavám tradičných romantických hrdinov a James Cameron musel tohto neznámeho herca doslova prehovárať, hoci sa mu ponúkali herecké esá ako Johnny Depp, Brad Pitt, Maculay Culkin (Sám doma), či Christian Bale (Batman). Kate Winslet bola uprednostnená pred Angelinou Jolie, Nicole Kidman, Charlize Theron, či Jennifer Aniston (Rachel z Priateľov).
*** Leo a Kate odštartovali kasovým trhákom svoje úspešné kariéry
Hlavnými hrdinami sa však stali Leo a Kate a ostali tak odsúdení na večnú slávu. Kate Winslet sa postarala o netradičnú vsuvku v prístupe k svojej role. Keď sa dozvedela, že ju bude DiCaprio vo filme maľovať nahú, rozhodla sa, že prelomí ľady tým, keď mu pri ich úplne prvom stretnutí ukáže prsia. V skutočnosti však vo filme nahá Kate (alebo ak chcete Rose) nekreslí Leo, ale samotný Cameron. Ruky v zábere patria jemu a takisto aj všetky ostatné kresby v Jackovom zošite. Totiž, kreslenie je po potápaní ďalšou veľkou vášňou Camerona. Kate Winslet bola jednou z mála osôb v štábe, ktorá pri scéne vo vode nenosila pod šatami neoprén. Avšak, voda pri nakrúcaní nebola tak ľadovo chladná, ako ju zažili (no neprežili) pôvodní pasažieri Titanicu. Teplota vody pri nakrúcaní mala komfortných 27 °C. Scéna s potápaním lode sa totiž nenakrúcala na mori, ale v obrovskom bazéne, ktorý dal pre tento účel Cameron postaviť. Taktiež bola postavená verná maketa Titanicu, ktorá bola len o necelých 30 metrov kratšia, ako pôvodný parník. Napriek vtedy rekordnému rozpočtu musel Cameron šetriť a dal tak postaviť len pravobok lode. Pri úvodnej scéne, keď pasažieri nastupujú do Titanicu však musí byť využitá opačná strana lode. Cameronovi v tomto prípade pomohla moderná technika a celá tak scéna bola otočená digitálne. Z toho dôvodu boli aj nápisy na lodi uvedené zrkadlovo. Avšak, tento grafický trik sa dá odhaliť jednoducho – všimnite si, koľko ľavákov máva z paluby…
Cameron neváhal oprášiť slávu svojho prelomového filmu aj po 15tich rokoch od jeho premiéry a presne na 100.výročie potopenia Titanicu sa rozhodol film znovu uviesť do kín. Pre tento zámer vymyslel aj veľké lákadlo – film prerobil do 3D verzie. Cameron bol známym kritikom konverzie pôvodných dvojrozmerných filmov, ktoré sa dostali do módy po 3D úspechu jeho Avataru. Treba však podotknúť, že drvivá väčšina týchto konverzií vznikala na kolene a preto sa vyznačovala ohromnou nekvalitou (napriek tomu sa tržby zvyšovali). Cameron sa dušoval, že on prevedie Titanic do troch rozmerov kvalitným spôsobom, pričom tieto práce stáli ohromných 18 milónov dolárov a trvali viac než rok. Námaha sa vyplatila, aspoň po komerčnej stránke – Titanic 3D zarobil len v kinách 342 milónov. Avšak, nie všade si mohli diváci vychutnať film v plnej kráse – v Číne podliehal cenzúre, keď museli byť vystrihnuté všetky nahé scény. Podľa čínskych úradov by mohli diváci podľahnúť ilúzii, keď by sa načahovali po nahých prsiach Kate Winslet a mohli tak prepadnúť cez svoje sedačky…
{{adsense}}
*** Nahota Kate Winslet bola v čínskych kinách zakázaná
Film Titanic sa stal fenoménom, podobne, ako rovnomenná loď. Jeho hlavní hereckí predstavitelia sa museli naučiť žiť so slávou, čo bolo náročnou výzvou najmä pre DiCapria. Po celé roky bol považovaný sa „sladkého Lea“, za maznáčika bez talentu. Jeho nasledujúce filmy po Titanicu boli podrobené obrovskej kritike a poslednou kvapkou bol film Pláž z roku 2000. Po tom, ako ho kritici zniesli pod čiernu zem sa DiCaprio stiahol z verejného, aj osobného života. Naopak, Kate Winslet odmietala role v komerčných trhákoch (ako napr. Pán prsteňov) a zamerala sa na nezávislé filmy. Pre túto svoju cestu sa stala uznávanou herečkou, ktorú v roku 2009 ocenili OScarom za hlavnú úlodu vo filme Predčítač. Reštart DiCapriovej kariéry nastal v roku 2002, keď mu dali dôveru režiséri Spielberg a Scorsese. V druhej polovici uplynulého desaťročia sa Leo definitívne vrátil do prvej ligy Hollywoodu, avšak napriek početným nomináciám mu najvzácnejšie akademické ocenenie stále chýba.
Film Titanic sa stal fenoménom, podobne, ako pôvodná stroskotaná loď. Vyslúžil si pozornosť, ako snáď žiadne film pred ním a po ňom (bol premietaný v kinách aj vtedy, keď už bol na videokazetách). Minimálne jednému skvelému režisérovi a dvom mladým fenomenálnym hercom zmenil život. A v neposlednom rade sa zaslúžil o obnovenú popularizáciu tejto historickej udalosti, ktorá bude ľudí fascinovať hádam aj ďalších sto rokov.
Zdroje: Wikipedia, dokumenty: Titanic: Zrození legendy; Titanic: Odhalená tajemství; Titanic: Následky; Titanic: Případ uzavřen