Úvodom poprosím všetkých čitateľov, aby si článok prečítali celý a nie len titulok (a nevynášali tak unáhlené súdy). Približne týždeň som premýšľal, či niečo podobné vôbec napíšem, ale primäl ma k tomu výrok Dominika Graňáka, ktorý pred týždňom povedal: *“V našej krajine teraz vypukol boom, keďže v lige (KHL) začal hrať Slovan. Možno 90 % populácie fandí Slovanu. A ďalší ho nenávidia, a preto podporujú každého súpera Slovana“.* Diskusia na internete sa nasledujúcich 7 dní niesla asi v tomto smere: Slovanu musia fandiť všetci Slováci, lebo je to náš jediný zástupca v KHL, reprezentuje celú krajinu a nefandiť mu môže iba sedlač a lúza.
{{adsense}}
Úvodom musím povedať, že zo všetkého najviac si v športe cením klubizmus a teda rivalitu medzi klubmi, ktorá dodáva najmä kolektívnej hre šťavu. Avšak vďaka môjmu zmiešanému pôvodu – mama pochádza z Košíc, otec z Bratislavy a ja som vyrastal v Senici – som bol od malička nad vecou, čo sa regionálnej rivality týka. To proste na mňa nefungovalo, lebo sám som tak trochu „odvšadiaľ“. Avšak nikdy som si nezamieňal športovú rivalitu s regionálnou nenávisťou a doslovným primitivizmom. Vždy mi vadilo, keď sa pri hokejových, či futbalových zápasoch v Bratislave, či na Záhorí nadávalo na Východ a v Košiciach zas na Bratislavu. Vždy som to bral ako útok na kus zo mňa. Avšak, športovú rivalitu som vnímal (a doteraz vnímam) ako čosi zdravé a tradičné – čo sa budovalo desaťročia. Vo futbale máme tradičnú rivalitu medzi Trnavou a Slovanom, v hokeji zas medzi Slovanom a Trenčínom, resp. Košicami. Je to prostredie, v ktorom sa považuje za normálne držať palce každému inému, len nie úhlavnému rivalovi. Ak by ostal Real Madrid jediným španielským tímom v Lige majstrov, očakával by niekto od fanúšikov Barcelony, že budú Realu fandiť ako správni Španieli, lebo Real v tejto situácii reprezentuje celú krajinu?
Apropo, Slovan Bratislava sa nestal jediným slovenským zástupcom v KHL preto, že by si svoju účasť vybojoval v akejsi pomyselnej slovenskej kvalifikácii (na spôsob Ligy majstrov vo futbale). Slovan je našim jediným zástupcom preto, lebo nikto iný nedokázal získať potrebné financie na účasť v lige (renomé klubu nepridáva ani fakt, že ho financuje aj človek ako Juraj Široký) . Chudobnosť našej krajiny teda nemôže byť argumentom v prospech toho, aby všetci Slováci brali Slovan za svoj tím (a neprispieva k tomu ani fakt, že na jeho nový predražený štadión sa museli zložiť naozaj všetci Slováci – pre objektivitu dodávam, že takisto aj na nový štadión v Košiciach). Na začiatku aktuálnej sezóny mali mnohí novinári naivné predstavy, že keď v Slovane budú hrať hráči z Košíc, Trenčína a v podstate z celej krajiny, tak ľudia budú považovať Slovan nie za bratislavský, ale za slovenský klub. Fakt, že sa tak nestalo nehovorí o závistlivosti „CP-čkárov“, či o sedláckosti Nebratislavčanov. Hovorí to len o ignorovaní faktoru klubovej a regionálnej rivality zo strany médií. Na reprezentovanie našej krajiny máme legitímnu reprezentáciu Slovenskej republiky. Tam sú naši najlepší hráči naprieč celým Slovenskom kamaráti, avšak hrajúc za svoje kluby sú to nekompromisní súperi (viz Chára vs. Šatan).
*** Miro Šatan po strete so Zdenom Chárom
{{adsense}}
A teda, prečo nie som fanúšikom Slovana ja? Musím priznať, že práve v túto sezónu ma to naozaj zamrzelo. Nakoľko Slovanu sa celú sezónu relatívne darí, má plný štadión a v meste je ošiaľ, rozhodol som sa aj ja nasať trochu z tej atmosféry. Zúčastnil som sa teda jediného zápasu – proti Dynamu Moskva. Hoci celý štadión horlivo fandil domácemu tímu, ja som to nemohol precítiť. V tomto prípade neplatilo, že držím palce druhému tímu – len nech nevyhrá Slovan. Naozaj som to Slovanu prial (je mi sympatickejší, ako ktorýkoľvek iný tím z KHL), avšak za celé 2,5 hodiny som nenadobudol pocit, že naozaj patrím k ostatným fanúšikom Slovana. Celý svoj život som fanúšikom rodných Košíc a Slovan som v našej extralige považoval za úhlavného rivala. Stále je vo mne nazbieraná tá nechuť voči arogantnému správaniu fanklubu, pod heslom „Blava tá je jediná, ostatné je dedina“, či ešte horšie správanie sa fanúšikov futbalového Slovanu – hraničiace nielen s vandalizmom, ale aj rasizmom a antisemitizmom. A to všetko opäť pod arogantným názvom Belasá šľachta. Nehovorím, že niečo také neexistuje aj pri iných tímoch (práve naopak – antisemitizmus je prítomný u fanúšikov všetkých klubov, ktoré majú ultras). Avšak, keď sa niečo také deje pri fanklube úhlavného rivala, máte k tomu dvojitý odpor.
*** Fašistické motívy fanúšikov Slovana
Na záver: V médiách som zachytil ohlasy mnohých známych osobností z iných miest, ako je Bratislava, typu: „Som Košičan, celý život som neznášal Slovan, ale teraz, keď hrá v KHL, tak mu držím palce. Sám tomu neverím“. Nikomu to neberiem, ale pri väčšine fanúšikov takýto prerod nenastal. A teda, ak sa budú nabudúce pohoršovať intelektuáli z fanúšikovskej obce Slovana, napr. redaktori časopisu .týždeň, že ako je možné, keď niekto z východu nefandí Slovanu… Prosím, uvedomte si, že vynucovať si fanúšikovskú náklonnosť je podobne zúfalé ako vynucovať si lásku…