15.03.2010

Niekto raz povedal, že každý človek by si mal plniť sny. Tým mojim bolo pozrieť sa do krajiny v ktorej kedysi žili obávaní perzskí králi, prechádzať sa starými bazármi, kde sa vôňa orientálneho korenia mieša s pozdravmi ľudí, popíjať presladený čaj pri pohľade na fantasticky zdobené mešity a na vlastné oči sa utvrdiť, že je to jedna z najkrajších krajín, aké som doteraz poznal. V Istanbule nasadáme na autobus a na jeho konci nás čaká Irán…

Sú to len dva dni čo som sa vrátil z Kyjeva a neprešiel ani celý mesiac odkedy som vybaľoval doma batoh po 5 týždňovej ceste naprieč Blízkym Východom. Cestovanie milujem natoľko, že medzi štyrmi stenami neobsedím. Na to čo sa chystám podniknúť v najbližších dňoch či týždňoch sa teším už príliš dlho. Irán. Sú to len štyri písmenká, ale pri ich vyslovení sa mi rozžiaria oči ako malé ligotavé drahokamy, ktorými boli vykladané paláce v rozprávke Tisíc a jednej noci. A práve v tejto rozprávke z čarovnej Perzie sa o pár dní ocitnem.

Mojim spolu pútnikom bude najbližšie týždne spolužiak Mišo s ktorým sme už čo to pri potulkách týmto svetom zažili. Len my dvaja, dva batohy a tisíce kilometrov pred nami. Ešte pred pár mesiacmi sme zohnali lacné jednosmerné letenky do Istanbulu a tak sa musíme dostať na bratislavské letisko. Colníčka si listuje mojim pasom, zastaví sa na iránskych vízach, zdvihne obočie a s výrazom akoby tam našla niečo strašné sa ma pýta: „A to sa tam nebojíte ísť?“. Mohol som kontrovať proti otázkou „A čoho by som sa mal báť?“, ale keďže som colníčkinu otázku počul už veľakrát z iných úst, viem že by to aj tak nemalo zmysel. Na vtipy o tom či ma omrzel život som si už zvykol a ľuďom aj tak často stačí čo im povedia v správach.

Pomaličky sa blížime na menšie z dvojice istanbulských letísk a v nemom úžase sledujem z okna obrovskú kopu svetiel. To oni vytvárajú nočný Istanbul. Na začiatku vyzerajú ako malé ostrovčeky svetiel rozprestreté na tmavočiernej látke, ale postupne do seba zapadajú a osvetľujú čiernu noc. V zálive spia lode a jachty, ktorých svetielka sa pohnú na vodnej hladine vždy keď sa ich dotkne vlna. Pristávame. Konečne som zase v milovanom Turecku. Za zbytočných 15 dolárov si musíme ísť kúpiť víza. Meníme pár lír a ideme sa prejsť von s plánom nájsť nejakú dopravu do centra. Máme na to veľa času, pretože dokým sa zeme dotknú prvé slnečné lúče, prejde niekoľko hodín. Posedávame na zastávke a čakáme kým príde nejaký autobus. Jeden sa po hodine blíži a na prednom skle mu svieti číslo E10. Ešte lepšie je, že vedľa neho behá nápis Kadiköy, čiže ázijská štvrť, ktorú poznám. Nočnou tmou sa vezieme cez spiace ázijské predmestia a pozerám z okna či uvidím niečo známe. Kráčame okolo zálivu až k Haydarpaşe. Prvý trajekt nám ide až o siedmej a tak sme vymysleli, že tých pár hodín dospíme na schodoch. Nechávam batoh pri Mišovi a túlam sa v okolí stanice. Sedím na chladnej zemi a predo mnou sa z mora vynára európsky breh ozdobený nádherne vysvieteným Sultahmetom. Neuveriteľný pohľad. Na moje počudovanie sme sa na tvrdých schodoch celkom dobre vyspali. Z trajektu si vychutnávame východ slnka nad malou mešitou v Kadiköy.

Nočné svetlá ázijského Kadiköy

Nočné svetlá ázijského Kadiköy

Nábrežie pred stanicou Haydarpaşa

Nábrežie pred stanicou Haydarpaşa

Východ slnka nad Kadiköy

Východ slnka nad Kadiköy

Do centra išla s nami aj jedna vlna

Do centra išla s nami aj jedna vlna

Galatskú vežu osvetľujú prvé ranné lúče

Galatskú vežu osvetľujú prvé ranné lúče

Ideme sa hneď pozrieť či majú v „mojom“ hoteli voľné. Majiteľ ma už vo dverách spoznal a hneď ma víta. O pár minút si vynášame batohy do izby. Na raňajky nám dobre padol börek plnený lahodným syrom. Môj plán ísť sa pozrieť do Diyarbakiru sa Mišovi nepozdáva a tak ho za pochodu meníme. Túlanie juhovýchodným Tureckom si odkladám na neskôr. Z Istanbulu pôjdeme teda autobusom priamo do iránskeho Tabrízu. Musíme si ísť kúpiť lístky, aby sme mali istotu, že sa nám zajtra ujde miesto. Autobusové lístky do Iránu predávajú pred stanicou Aksaray. Cestou sa na nás nalepil predavač voňaviek. Najprv ponúka jedno balenie za 30 YTL, no ako ubiehali minúty, tak padala ich cena. Aj tak nechceme nič kúpiť, ale nedá si povedať, tak s ním chvíľu hráme jeho hru. Dospeli sme k neopakovateľnej akcii, keď nám všetkých 7 balení čo pri sebe má ponúka za 20 YTL. Tomu sa povie výkon. Smejeme sa ako rýchlo padla cena takmer o desať násobok, na čo nás len zahrnie nadávkami a nahnevane odchádza, že stráca čas. Nuž, hovorili sme mu to už na začiatku.

Kancelária s iránskymi lístkami sa nájde jednoducho. Stačí si v spleti všemožných obchodov všimnúť kde postávajú ľudia s cestovnými taškami alebo pútače s názvami iránskych miest. Cesta do Tabrizu vyjde na 35 dolárov.

Cestou späť sa túlame okolím Univerzity. Je tu plno ľudí, stánkov a prospektov. Celkovo mi to pripomína niečo na spôsob veľtrhu vysokých škôl, ale či to bolo naozaj ono sme nezistili. Konečne sme našli malú útulnú čajovňu. Tieto miesta v Istanbule ma vždy priťahovali. Páči sa mi tu dokonca viac ako čajovňa kam som chodieval predtým. Oddychujeme pri pohári jablkového čaju a plní nadšenia preberáme všetky miesta, ktoré chceme vidieť. Na nádvorí Sultahmet Camii sú porozkladané stánky so starými obrazmi, fotografiami či vystavenými knihami. To, že je Ramadán pripomínajú malé drevené domčeky, ktoré obiehajú okolo celého Hippodromu. Večer sa všetky otvoria a mesto ožíva.

V útulnej čajovni

V útulnej čajovni

Stánky na nádvorí Sultanahmet Camii

Stánky na nádvorí Sultanahmet Camii

Na nádvorí Sultanahmet Camii

Na nádvorí Sultanahmet Camii

Krížovka sa najlepšie vypĺňa na čerstvom vzduchu

Krížovka sa najlepšie vypĺňa na čerstvom vzduchu

Ayasofya

Ayasofya

Brána k palácu Topkapi

Brána k palácu Topkapi

Na egyptskom bazári Mišo neodolal sladkým rečiam obchodníka a odnáša si ešte sladšie vrecko plné všemožných koláčikov. Priľahlými uličkami kráčame až k malej mešite Rüstem Paşa. Prvý krát sa konečne idem pozrieť dnu. Je síce malá, ale za to veľmi pekne vyzdobená. Stúpame nahor k Süleymanie Camii. Ešte stále sa jej vnútro rekonštruuje a tak je sprístupnená len malá časť. Vedľa mešity sú príjemné záhrady s hrobkou Süleymana aj jeho manželky Roxelany. Rôznymi uličkami zliezame do parku pri fontánu odkiaľ vychádzajú lode na výlety po Bospore. Ležíme na tráve, ochutnávame sladké turecké koláčiky a je tu tak dobre, že keby som zavrel oči o chvíľu by som zaspal. Výhľad na Galatu si priam pýta, aby sa stala ďalším navštíveným miestom. Na konci Galatského mosta je niekoľko stánkov s rybami. Ach jaj, keby som si ich mal kde ugrilovať, hneď by som si nejakú vybral. Dostali sme takú chuť na ryby, že si priamo na moste vychutnávame balik ekmek.

Na Egyptskom bazáre

Na Egyptskom bazáre

Na Egyptskom bazáre

Na Egyptskom bazáre

Máte chuť na orechy?

Máte chuť na orechy?

Jeden z najkrajších stánkov celého bazáru

Jeden z najkrajších stánkov celého bazáru

Dedko predáva vlašské orechy z mesta Yalova

Dedko predáva vlašské orechy z mesta Yalova

Pod vlajkou Galatasarayu

Pod vlajkou Galatasarayu

Modliaci sa muž v malej mešite Rüstem Paşa

Modliaci sa muž v malej mešite Rüstem Paşa

Pred mešitou

Pred mešitou

Hrobka sultána Süleymana

Hrobka sultána Süleymana

Ruža na cintoríne

Ruža na cintoríne

Na izbe si robíme malú prestávku. Píšem denník a zrazu som precitol že už nedržím pero v ruke a niekto mi posunul hodinky o pol hodinu. Tri hodiny spánku za posledné dva dni robia svoje. Mišo ostáva na izbe dospávať spánkový deficit a ja idem do ulíc. Blíži sa večer a slnko sa nebezpečne blíži k obzoru. Za chvíľu zapadne a na tento moment čaká azda každý. Idem k Sultanahmetu a túlam sa bezcieľne sem a tam. Ľudia posedávajú na trávnikoch s lákavo vyzerajúcim jedlom. Mnohopočetné rodiny, malé rodiny s deťmi, či dvojice alebo skupinky priateľov, tí všetci sa stretli aby sa spolu vonku navečerali. Stánky na Hippodrome sú do jedného otvorené. Len obyčajná prechádzka medzi nimi je nevídaný nápor na chuťové bunky. Hlas z rozhlasu oznámil, že sa dnešný deň chýli ku koncu a to znamená, že je práve teraz ten najlepší čas sa najesť. Tí čo si jedlo nezobrali so sebou si pochutnávajú na pilave v malých, útulných podnikoch. V stánkoch predávajú ovocné šťavy asi všetkých farieb a chutí. Vôňa çorby sa mieša s grilovaným köfte a nakoniec do nosa udrie sladkastá vôňa miestnych cukroviniek. Ako pri každej návšteve aj dnes si sadám na drevené lavičky medzi mešitami a zahryzujem k tomu varenú kukuricu.

Stánky s jedlom sú podvečer otvorené

Stánky s jedlom sú podvečer otvorené

Ľudia si pred západom slnka nájdu svoje miesto

Ľudia si pred západom slnka nájdu svoje miesto

Niektoré ponúkajú aj krásny výhľad

Niektoré ponúkajú aj krásny výhľad

No hlavné je, aby boli všetci spolu

No hlavné je, aby boli všetci spolu

Svoje pikniky rozložili ľudia aj pred Ayasofyou

Svoje pikniky rozložili ľudia aj pred Ayasofyou

Sultanahmet Camii víta v meste Ramadán

Sultanahmet Camii víta v meste Ramadán

Konečne sme sa vyspali. Dnes sa nemáme kam ponáhľať, pretože autobus do Iránu nám odchádza až poobede. Oproti internetovej kaviarni sme zapadli do malej lokanty s domácimi jedlami. Človek si má problém vybrať, pretože všetky tie jedlá vyzerajú až príliš dobre. Dnes to u mňa vyhral baklažán plnený mletým mäsom, kúskami zeleniny a ryža. Po výdatnom raňajko-obede sa len túlame známymi aj neznámymi uličkami a čakáme na autobus. Cestou ku kancelárii sa zastavujeme ešte v novoobjavenej čajovni. Kúsok pred odchodom busu si v blízkom podniku nechávame zabaliť köfte, pretože ani nevieme kedy budeme najbližšie jesť. Pred kanceláriou už nervózne postávajú ľudia s veľkými cestovnými taškami. Väčšina z nich sú Iránci vracajúci sa domov. Už tu sme sa zoznámili s prvými chalanmi, ktorí si prišli za nami pokecať. Natlačili sme sa všetci do mikrobusu a vezieme sa na stanicu. Tu nás už čaká pekný moderný autobus s iránskymi poznávacími značkami.

Baklažán plnený mletým mäsom

Baklažán plnený mletým mäsom

Sedíme úplne vzadu spolu s manželmi z Turkmenistanu. Všetko naokolo sú Iránci, pár Turkménov a my dvaja. Dlho trvá kým sa vymotáme z Istanbulu. Pred nami je vyše 30 hodinová cesta do iránskeho Tabrízu. Som zvedavý, čo zaujímavého nám prinesie. Po prvých kilometroch sa začnú autobusom ozývať perzské pesničky a všetci tlieskame do rytmu. Pár odvážlivcov si z uličky spravili tanečný parket. Doteraz som o takomto niečom len čítal a zrazu som sa ocitol uprostred a všetko sa odohráva predo mnou. Iránci sa veľmi radi bavia. Tancujú, spievajú a všetci do jedného tlieskame. Aj keď je Ramadán, hostia nás tu orieškami, tam zase keksíkmi alebo inou drobnosťou. Dokonca sa už tak rozšantili, že v strede autobusu predvádzajú trik s horiacou cigaretou, ktorú chlapík zahasí vo svojich ústach. Šofér odstavuje autobus na krajnicu aby mohol prísť všetkých vyhrešiť. Pripadalo mi to ako scéna zo školských výletov, kedy učiteľka prišla pokarhať hlučných žiakov. Autobus sa dáva do pohybu a asi 5 minút všetci poslušne sedia na svojich miestach. Po nich sa zase pokračuje v zábave. Z Istanbulu vyštartovali o tom istom čase hneď dva autobusy a tak máme aj spoločné prestávky. V tom druhom sa vezie Sami, chalan, ktorý sa s nami dal do reči ešte v Istanbule pred kanceláriou. Je z Tehránu a dáva nám hneď svoje číslo, keby sme čokoľvek potrebovali. Turecko je obrovská krajina a kým sa stmieva niesme ani v štvrtine cesty. S takouto vynikajúcou atmosférou v autobuse nám cesta aspoň rýchlejšie ubieha. Na večernej prestávke si ideme dať polievku. Majú na výber dve. Prvou je známa polievka ezogelin a druhú nepoznám. Vybrali sme si samozrejme tú druhú, ale už po prvej lyžici som si za to vynadal. S jedlom rád experimentujem, ale táto polievka dostala aj mňa. Je biela a celá akoby mliečna, no skrátka niečo takéto mi nikdy nechutilo. V buse sa smejeme do akých póz sa dokážu poskladať naši turkménski spolucestovatelia. Jeden z nich si svoje miesto dokonca našiel vzadu za našimi sedadlami, kde sa takmer nezmestil ani maličký batoh. Ďalšieho sme dokonca našli pre zmenu pod našimi sedadlami, keď na neho Mišo omylom stúpil.

Zábava v iránskom autobuse

Zábava v iránskom autobuse

Zábava v iránskom autobuse

Zábava v iránskom autobuse

Krajina za oknom sa mení a farby strácajú na intenzite. S každým kilometrom akoby primiešali viac a viac hnedej a šedej farby v podobne pustatiny a zvlnených pahorkov. Dve hodiny stojíme na čerpacej stanici, kde sa všetci ramadán, neramadán napchávajú. Vlastne asi môžu, pretože na cestujúcich sa niekedy prísne pravidlá nevzťahujú. Prechádzame východným Tureckom, ktoré sa už na prvý pohľad od západného diametrálne líši. Sem tam je v krajne zasadená menšia či väčšia kurdská dedinka a vonku sa na suchej tráve pasú ovce. V menšom kurdskom mestečku Pasinler sa nám pokazil autobus. Asi 15 „opravárov“ z autobusu vytvorili hrču okolo motora a spoločne hľadajú chybu. Už na prvý pohľad je jasné, že im to chvíľu potrvá. Ostatní si posadali do tieňa a my sme sa vybrali pozrieť ako to tu vyzerá. Na skalnatom brale leží pevnosť a pri vstupe do mesta nás víta mešita so zdobenými minaretmi. Práve sa ulicou rozlieva hlasité volanie muezzína a pár starších dedkov sa pomalým krokom presúva k mohutným dreveným dverám. Celá ulica na mňa pôsobí príťažlivo orientálne. Všade sú naťahané káble, ulica je plná prachu, malých obchodíkov, ľudí posedávajúcich pred nimi a sem tam sa objaví konský záprah ťahajúci drevený voz. Vraciame sa na dohľad autobusu aby sme videli, keby ho náhodou spojazdnili. Ocitli sme sa v obkľúčení miestnych detí. Trávime s nimi ďalšiu hodinu. Hráme futbal, v rámci možností kecáme a spoločne lúskame slnečnicové semiačka, ktorými nás prišli pohostiť. Sú strašne milí a priateľskí, len ma mrzí tá rečová bariéra. Ľudia z autobusu na nás volajú a môžeme vyraziť. Vedľa nás sedia dvaja noví chalani z Turkmenistanu, tak cestou kecáme. Bavíme sa s nimi po rusky, ale viac ako sa bavíme sa rehoceme, pretože robíme samé blbosti. Jeden z nich nám o sebe rozpráva, že pretože on je „čórny“, tak na neho letia „ďévušky“, Všetci traja sa na tom smejeme a cesta je tak opäť zábavná. Uťahujú si aj sami zo seba a jeden druhého volajú „krasivij snežni muž“. Po vyslovení tohto „kódu“ sa vždy dávajú do smiechu.

Pustá krajina tureckého Kurdistanu

Pustá krajina tureckého Kurdistanu

Mešita v meste Pasinler

Mešita v meste Pasinler

Miestne deti nám kývajú a to sme ešte nevedeli že o hodinu sa s nimi zoznámime

Miestne deti nám kývajú a to sme ešte nevedeli že o hodinu sa s nimi zoznámime

Zdobené minarety

Zdobené minarety

Atmosféra malého kurdského mesta

Atmosféra malého kurdského mesta

Pevnosť nad mestom

Pevnosť nad mestom

Mestská doprava

Mestská doprava

Malý chlapec nám priniesil slnečnicu

Malý chlapec nám priniesil slnečnicu

Opravári hľadajú problém

Opravári hľadajú problém

Nové kamarátky

Nové kamarátky

Pomaly sa blížime k Iránu a z krajiny sa vynára majestátny Ararat. Ani sa nedá opísať aký to je úžasný pohľad. Sedím si v buse a na „dosah ruky“ stojí obrovská hora ozdobená snehovou čiapočkou. Dolu pod ním sa rozkladá mesto Doğubeyazit a v blízkych kopcoch sa skrýva úžasná pevnosť Işak Paşa Sarayi. Hneď za Araratom (Büyük Ağrı Dağı) sa vynoril Malý Ararat (Küçük Ağrı Dağı) a ja som si spomenul na jeden z mojich snov “popíjať čaj pod Araratom”. Konečne sme sa dostali na hranice. Všetko prebieha akosi rýchlo a po chvíli stojíme v rade na výstupnú pečiatku z Turecka. Po nej čakáme niekoľko minút kým sa zdvihne bielo-červeno-zelená závora, za ktorou sa rozkladá dedičstvo Perzie. Akosi mi stále nedochádza, že za minútu budem stáť v Iráne. Veď som sa na to tešil niekoľko mesiacov, keď som spriadal prvé plány v škole na zdrap papiera. Postupne pridával miesta, ktoré by som rád videl, vybavoval víza a teraz ma od Iránu delí len jedna jediná závora. Prvý krát sa zahľadím do očí Ajatolláhovi Chomejnému, ktorý si nás prísnym pohľadom premeriava z veľkého obrazu. Závora sa pomaly dvíha a sme tu. Kecáme s colníkmi, s ľudmi v rade na iránsku pečiatku. Všetci nám chcú povedať, že nás vítajú vo svojej krajine. V zmenárni dostávam za 40 dolárov poriadny balík bankoviek a som zvedavý za ako dlho sa rozkotúľajú. Pred nami je ešte pár hodín cesty do Tabrizu, prvý chello kebab, prvé pozvanie od milých Iráncov, ale o tom už nabudúce…

Pohľad na Ararat ozdobený snehovou čiapočkou

Pohľad na Ararat ozdobený snehovou čiapočkou

foto: Tomáš Kubuš, Istanbul, Pasinler, Turecko 4–5.9.2008

Zdroj: Tomáš Kubuš, http://kubus.blog.sme.sk/

Hodnotenie
1/5 2/5 3/5 4/5 5/5
Počet hodnotení: 0


Náhodné články z aktuálnej sekcie Náhodné videá z aktuálnej sekcie

    V danej kategórii sa nenachádzajú žiadne videá.

Komentáre

Páči sa vám autorov štýl písania, stotožňujete sa s jeho názorom alebo si myslíte, že sa na vec pozerá zo zlého uhla a niečo mu uniká? Zapojte sa do diskusie a vyjadrite svoj názor!

nebude uverejnený
Alebo sa prihláste »
Koľko je 1 plus dva?
Položky označené * sú povinné

Prihlásenie
 
 
Reklama