Keby som v auguste na svoj výmenný pobyt neodišiel, pravdepodobne by som už nikdy nemal možnosť dostať sa do tak vzdialenej krajiny ako je Brazília. Nemal by som možnosť uzrieť slávne Rio de Janeiro, naučiť sa portugalský jazyk ale tiež by som nezmenil názor na mnoho vecí, ktoré mi teraz otvorili oči…Vďaka, že som odišiel…
Prišiel som do Curitiby, tretieho najväčšieho mesta Brazílie ležacieho na juhovýchode tejto krajiny, blízko ku hraniciam s Argentínou a Paraguajom, začiatkom augusta 2009 bez akýchkoľvek znalostí portugalčiny, bez skúseností s niečím podobným, popravde povedané aj s plnými gaťami ale zároveň som pred sebou videl veľkú výzvu v prekonaní samého seba. Predsa len pár rokov dozadu bolo slovné spojenie desať mesiacov bez rodiny, domova, priateľov a všetkého, čo k tomu patrí pre mňa takmer nepredstaviteľné. Napriek tomu som sa k tomuto kroku odhodlal a doteraz som ho neoľutoval.
Určite to tu nebolo vždy ružové, najmä prvý mesiac, keď som po portugalsky nevedel ani zaťať a moja prvá hosťovská rodina nemala o angličtine ani páru, takže bežne som na banálnu otázku „Nie si hladný?“ reagoval pohľadom vyjadrujúcim asi „Teta, ja ti nerozumiem.“ S postupom času sa to však rozbehlo, po troch mesiacoch som začal rozumieť, po štyroch rozprávať a momentálne som schopný bez väčších ťažkostí pozerať televízor alebo čítať noviny. Každodenných starostí a radostí som mal neúrekom, o tom by som mohol písať hodiny a hodiny.
Začiatok januára bol pre mňa akousi prvou métou, ktorú som tu chcel dosiahnuť. Po prvé som sa dostal do polovice svojho pobytu, a po druhé som sa chystal na svoj prvý veľký výlet po celom severovýchode Brazílie (čaká ma ešte výlet do Amazónie). Tento zážitok bol pre mňa určite jeden z najsilnejších v živote a nielen preto lebo som sa postavil vedľa slávnej sochy Krista alebo na trávnik štadióna Maracana, ale hlavne preto, lebo som videl v akých podmienkach žijú ľudia v tejto krajine. Juh, kde bývam, je veľmi podobný niektorým európskym štátom (Curitiba bola dokonca osídlovaná Poliakmi), ale na severe a severovýchode je ten život naozaj neuveriteľne rozdielny a pre ľudí náročný, a to z dôvodu nikdy nekončiaceho suchého tepla, nedostatočnému dopravném spojeniu menších miest a dedín s veľkými, ale hlavne kvôli chudobe miestneho obyvateľstva. A vždy, keď som videl tie deti, ktoré žijú z toho, že predávajú kokosovú vodu na ulici deň čo deň (napriek tomu sa na Vás usmievajú), tak som sa poďakoval, že som sa narodil tam, kde som sa narodil.
Samozrejme, nemal som iba takéto depresívne myšlienky, tieto veci sa mi vybavovali postupne. Mal som mnoho aj veselých príhod. Za spomenutie stojí hlavne jedna, pri ktorej môj poľský priateľ vybehol nahý zo sprchy so strašným krikom a strachom v tvári, že v sprche je had. Pozrel som sa na neho, či mu náhodou neharaší z nedostatku Zubrowki, ale vážne, nakukol som cez dvere a tam sa na sprche hompáľal asi dvojmetrový čierny plaz so zlovestným výrazom. To už Poliak vytáčal číslo na recepciu ,odkiaľ dofrčal ujo s kýblikom, šupol do neho hada, vyprášil ho asi päť metrov od dverí do trávy, usmial sa na nás a odišiel. A my ešte stále v šoku sme spustili boj o hornú poschodovú posteľ…
Takisto neuveriteľný zážitok bol výhlad od Kristovej sochy na celé Rio De Janeiro, hlavné mesto Brazílie, pláže v štáte Bahia…ale ako som už spomenul, o tomto by som mohol písať ešte dlho predlho…
Čo mi to však skutočne dalo ? Začal som si podstatne viac vážiť to, čo som mal na Slovensku, čo pre mňa robili (a stále robia) moji rodičia ale hlavne sa už konečne nehanbím vypýtať si v reštaurácii kolu alebo si zistiť odchod autobusu…
[* salvador.jpg .(Salvador) <] *** Salvador [* riodejaneiro.jpg .(Rio De Janeiro) <] *** Rio De Janeiro