16.07.2010
Vikartovce

Vikartovce

Vysoké Tatry z lúk Doštianky

Vysoké Tatry z lúk Doštianky

Kráľova hoľa z Martalúzky

Kráľova hoľa z Martalúzky

Šumiac

Šumiac

Pohľad na Telgárt z Kráľovej skaly

Pohľad na Telgárt z Kráľovej skaly

Martalúzka

Martalúzka

Vysoké Tatry z lúk Doštianky

Vysoké Tatry z lúk Doštianky

Kráľova hoľa, jeden z dominantných slovenských kopcov (1948 m n. m.), pod ktorým pramení Váh, Hnilec i Hron, je obľúbeným cieľom turistov. Najčastejším východiskom je najhornejšia horehronská dedina Telgárt, prípadne jej sused, rovnako rázovitý Šumiac.

My sme sa v jeden letný víkend rozhodli vyjsť na Kráľovu hoľu od severu, z Vikartoviec. Dôvod bol jednoduchý: Zvolenskí turisti si na tú sobotu naplánovali výlet na Kozí kameň. Vyšli sme naň z kúpeľov Lučivná, no výhľad, o ktorom išiel veľký chýr, nás nenadchol, bol obmedzený lesom. Zanechali sme našich turistických kamarátov a vo dvojici s Julom sme z Kozieho kameňa zbehli do Vikartoviec. Na chrbte sme mali „plnú poľnú“ a tak nás neprekvapila ani búrka, ktorá nie je pri letnom putovaní horami ničím nezvyčajným. Keďže sa blížil večer, rýchlo sme v lese za dedinou postavili stan a v ňom sme prečkali dažďový príval. Až ráno sme zistili, že po vari desiatich minútach chôdze sú na okraji lesa a lúk poľovnícke chaty, na ktorých verandách sa dá v pohode prespať.

Nedeľné ráno po nočnej búrke je čisté. Neponáhľame sa. Dôvody si prinajmenšom dva: z lúk Doštianky sa otvára vskutku parádna panoráma Vysokých Tatier a na okrajoch lesa sa na nás usmievali statné a zdravé hríby. Plátenné tašky, ktoré pre tento prípad nosíme so sebou, sa rýchlo naplnili. Zvýšilo to síce váhu nákladu na našich pleciach, ale na to sme už navyknutí. Lúky sú zdravé, plné voňavej a pestrofarebnej horskej kveteny. Vo vysokej tráve podvedome hľadáme správny smer, za hmly by tu mohol byť problém s orientáciou. Zeleno značený chodník pokračuje lesmi do Smrečinského sedla. Skôr, ako sa v ňom zastavíme na malé občerstvenie, míňame silný prameň, vyvieračku, významný zdroj vody pre smädného turistu. Vyvieračka i biele skaly vyčnievajúce z lúk v Smrečinskom sedle nám hovoria, že sme na chvíľu prešli do oblasti s vápencovým podložím.

Z Vikartoviec do Smrečinského sedla sú to 4 ¾ hod. chôdze s prevýšením takmer 700 m.

Zelené značky pokračujú zo sedla strmo do Zadnej doliny, v ktorej je pramenný tok Hnilca, a ktorou sa môžeme za 2 hod. dostať na Pusté Pole, resp. na železničnú zastávku Vernár. Do Smrečinského sedla prichádza aj červená značka z dediny Vernár (2 ¾ hod.) a modrá značka zo Spišského Bystrého (4 hod.).

Kráľova hoľa sa zdá byť už na dosah ruky, ale delia nás od nej ešte 2 ½ hod. zdravej chôdze. Modré značky vedú cez Úplaz (1555 m) a Tri kopce (1506 m) na Martalúzku. Je to jedno z najmalebnejších miest Nízkych Tatier, z kosodreviny sa vynárajú žulové balvany a potvrdzuje sa chýr o tom, že Martalúzka je príťažlivým turistickým cieľom i vďaka bohatej horskej flóre. Po tom, ako sme včera popoludní opustili Vikartovce, stretávame prvé živé duše – vari tucet turistov. Pravda, hovorí sa, že tento kút Tatier je domovom aj iných živých tvorov – nielen statných jeleňov, ale aj mocných medveďov. Zážitok stretnúť sa s nimi vo voľnej prírode nás vôbec neláka. Jeden z okoloidúcich turistov nás zaujme tým, že má vibramy prehodené cez batoh a vykračuje si po chodníku pešo. Tancuje po ostrých skalách, ale asi ho to baví. Pri pomyslení, že je to ideálny biotop vreteníc, ho prinajmenšom nechápem. Na Martalúzku prichádza aj žltý chodník z Pustého Poľa.

Záverečný výstup po vskutku hôľnom chrbte Kráľovej hole dá zabrať. Veď pri vzdialenosti asi 2 km musíme prekonať prevýšenie vyše 400 m. Ešteže nám praje počasie, ešteže je dôvod zastaviť sa a sledovať prekrásne horské panorámy. A keď už ma ťažký batoh na pleciach príliš omína, zhodím ho do trávy a tvárim sa, že fotím kvety.

Konečne vrchol Kráľovej hole. Teraz to už s nami pôjde iba z kopca. Samozrejme, len vtedy, keby sme do Telgártu schádzali po červenej značke (2 ½ hod.). My sme si však pridali ešte vychádzku pomedzi balvany Kráľovej skaly (1690 m), kadiaľ vedú zelené značky, a z nej sme poriadne strmo zostúpili do Telgártu (2 ¾ hod.). Stihli sme to tak akurát, aby sme si telo osviežili litrom piva a po ňom sme mohli pohodlne driemať v autobuse, ktorý nás – zachádzajúc do horehronských dedín – zaviezol až do Banskej Bystrice.

Hodnotenie
1/5 2/5 3/5 4/5 5/5
Počet hodnotení: 0


Náhodné články z aktuálnej sekcie Náhodné videá z aktuálnej sekcie
Komentáre

Páči sa vám autorov štýl písania, stotožňujete sa s jeho názorom alebo si myslíte, že sa na vec pozerá zo zlého uhla a niečo mu uniká? Zapojte sa do diskusie a vyjadrite svoj názor!

nebude uverejnený
Alebo sa prihláste »
Koľko je 1 plus dva?
Položky označené * sú povinné

Prihlásenie
 
 
Reklama