Veľkonočnú kúpačku máme za sebou, no tú, ktorú vám ponúkame do pozornosti v rámci turistickej aktivity, si môžete vychutnať v hociktorý deň, ak sa vyberiete na Liptov za dedinu Kalameny. Nie je to ďaleko do Bešeňovej, ktorá si už vďaka svojim bazénom s termálnou vodou vydobyla svoje miesto v cestovnom ruchu, a ešte bližšie je z Kalamien do kúpeľov Lúčky.
Najprv však ako sa do Kalamien dostanete.
Najrýchlejšie je to odbočením z diaľnice pri Ivachnovej. Prejdeme na pravý breh Váhu do Bešeňovej, kde sa dáme vľavo do Liptovskej Teplej. Na okraji tejto dediny, kam sa môžeme dostať aj z Ružomberku po vedľajšej ceste popod Mních a cez Liskovú, zabočíme vpravo. Na ďalšom rázcestí sa môžeme rozhodnúť pre Lúčky alebo Kalameny.
V Kalamenoch sa začína žlto značený chodník. Pohodlne po ňom prídeme do ústia Kalamenskej doliny, kde vyvierajú termálne vody. Tie napĺňajú jednoduchý prírodný bazén. V ňom si možno ohriať skrehnuté údy, napríklad aj potom, čo absolvujeme krátku túru na Liptovský hrad. Je to vlastne najvyššie situovaný slovenský hrad vo výške okolo 1 000 m n. m. Výstup naň organizujú turisti z Liptovskej Teplej vždy na Veľkonočný pondelok, takže je spojený s oblievačkou a šibačkou.
Výstup na hrad nepatrí k náročným. Zvládne ho z Kalamien aj menej zdatný turista asi za hodinu a pol. Postupne sa nám otvárajú výhľady na celý Liptov s hladinou Liptovskej Mary. Na druhej strane kotliny sa tiahne hradba Nízkych Tatier, pri pohľade na východ sa belejú zasnežené vysokotatranské štíty a Roháče a pri pohľade na západ sa vyníma najmä blízky Choč. Samozrejme, že tá najdokonalejšia, v podstate kruhová panoráma sa pred nami rozprestrie až vtedy, keď vystúpime na hradné nádvorie.
Pravda, do dnešných dní z Liptovského hradu veľa nezostalo. Napriek tomu patrí vďaka archeológom, že ho nenechali úplne napospas zubu času a zachránili aspoň náznak múrov, takže návštevník, ktorý sa trochu vyzná v stredovekej histórii a v stavbe stredovekých pevností, si môže urobiť predstavu, ako sa tu žilo pred piatimi až ôsmimi storočiami. A možno i skôr, keďže bádatelia tu natrafili i na stopy po ľude doby halštatskej a bronzovej.
Liptovský hrad, nazývaný aj Veľký Liptovský hrad, prípadne Sielnický hrad podľa blízkej dediny Liptovská Sielnica, vďačí sa svoje meno údajne majiteľovi či správcovi, ktorý sa volal Ľubota a od tohto mena býva odvodzovaný aj názov celého kraja – Liptov. V čase, keď hrad postavili, teda pravdepodobne v prvej polovici 13. stor. (prvá písomná zmienka pochádza z r. 1262), bol kráľovským majetkom a patril do Veľkej Zvolenskej župy so sídlom na starom Zvolenskom (dnes Pustom) hrade. Po rozpade tejto veľžupy sa správa kraja pod Tatrami a Chočom presunula práve na Liptovský hrad, ktorý bol zároveň strediskom feudálneho panstva a strážcom dôležitej komunikácie, ktorá popod hrad – zrejme Sestrčskou dolinou – prechádzala z Liptova na Oravu a bola súčasťou diaľkovej trasy Via magna od Dunaja až do Poľska. V roku 1397 sa hradu zmocnili vojská českého kráľa Václava IV., no zrejme nie na dlho, lebo už o dva roky neskôr kráľ Žigmund odmeňuje obrancov hradu za ich zásluhy. Informácie o oprave hradu v r. 1440 – 41 môžu súvisieť so „spanilými jazdami“ husitov. Vtedajší majiteľ Ladislav Rikolfi sa dostal do pozornosti kráľa svojimi lúpežnými výpravami a aby neprišiel o hlavu, musel sa podvoliť kráľovskému rozkazu, ktorý znel: Hrad ako lúpežnícke sídlo musí zbúrať! Hoci noví majitelia žiadali o obnovu hradu, tým, že sa pridali na stranu Poliakov v ich vpáde do Uhorska za čias Mateja Korvína, spečatili osud tejto horskej pevnosti, ktorá odvtedy pustla.
Po prehliadke hradného areálu sa môžeme vrátiť po rovnakej ceste do Kalamien, alebo ideme ďalej po žltej značke dolu do Kalamenskej doliny a ňou do Kalamien. Na tento okruh potrebuje bežný turista 2 ¾ hod. chôdze. Či si do batoha pribalí plavky alebo nie a koľko času venuje polihovaniu v teplej vode kalamenského bazéna, o tom rozhodne len on sám.