23.08.2010

Do zimy 1945 to bol parádny zámok! Najstarší Vígľašania mi to určite potvrdia a svedčia o tom aj dobové fotografie. Prechod frontu zmenil honosné šľachtické sídlo na kopu ruín, ktorá sa stala lacným zdrojom stavebného kameňa. Až v poslednom desaťročí sa rázne prikročilo k jeho obnove.

Podľa povestí na skale nad vodami Slatiny stál hrad už v 13. stor. a vraj ho postavili križiaci navrátivší sa zo Svätej zeme. S určitosťou môžeme povedať, že hrad dal postaviť uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký v druhej polovici 14. stor. (prvá zmienka je z r. 1393), a to ako svoje poľovnícke sídlo na okraji rozsiahleho Zvolenského lesa, či vtedy skôr pralesa. K založeniu Vígľašského zámku viedli teda panovníka zrejme rovnaké alebo podobné dôvody, ako je tomu v prípade neďalekého Zvolenského zámku.

Vígľašský hrad bol strediskom feudálneho panstva, ktoré spolu s hradom prešlo do rúk uhorských kráľovien a od nich ho mali v nájme alebo ako dar za také či onaké služby rôzne rody. Nájomcovia sa často striedali, veď koniec stredoveku, ale i začiatok novoveku nebol práve idylickou dobou. A tak osud pánov sa odvíjal, či sa v čase bojov o moc pridali na tú „správnu“ stranu. Samozrejme, ani vtedy nebolo ničím nezvyčajným, že najlepšie sa mali tí, ktorí hrali na obe strany. Tak v roku 1441 dostal Vígľaš do zálohu Jodok Juszt a vykľul sa z neho jeden z „malých kráľov“, ktorí sa na svojich panstvách riadili vlastnými zákonmi a snažila sa využiť zmätky v bojoch o nástupnické práva na uhorskom tróne. V roku 1455 odovzdal hrad Jánovi Hunyadymu, ale vzápätí sa zaplietol do popravy Ladislava Hunyadyho, keď však zistil, že si kráľ Matej Korvín upevňuje svoju pozíciu, prezliekol kabát, hoci mu nebolo po chuti kráľovo potvrdenie slobodníckych práv časti obyvateľov vígľašského panstva. V násilnostiach pokračoval aj Jodokov syn Ondrej, čím sa dostal do konfliktu so zvolenským županom. Po sťažnostiach poddaných Vladislav II. v r. 1496 Vígľaš zobral a dal ho budínskemu kapitánovi Blažejovi Rákšaimu. Po ňom boli vígľašskými pánmi Balassovci a „turkobijec“ Štefan Dobó. To sa už nebezpečne priblížili turecké vojská, ktoré dokonca v roku 1575 dobyli susedný hrad Divín a mali ho v moci takmer 18 rokov. Osmanské nebezpečenstvo definitívne pominulo po porážke Turkov pri Viedni v septembri 1683.

Noví majitelia Eszterházyovci prebudovali starý hrad na honosný zámok a v takom stave (s menšími úpravami v 19. stor.) stál tu ešte pred 65 rokmi. Vo februári 1945 sa v ňom opevnili nemecké jednotky, ktoré útočiaca Červená armáda zasypala granátmi z kaťuší. Tvrdé boje stáli desiatky životov, pri ústupe Nemci zámok vyhodili do vzduchu a vypálili. Na obnovu sa v povojnových rokoch akosi „pozabudlo“, zámok sa stal nielen ľahkým sústom zubu času, ale aj lacným zdrojom stavebného kameňa.

Obec Vígľaš nemala dosť financií na dokonalú renováciu významnej historickej pamiatky. Aj ako zrúcanina bola síce zaujímavým turistickým cieľom a dokonca na nádvoriach sa konali aj kultúrne podujatia, ale keďže návštevníkom hrozilo nebezpečenstvo úrazu, museli ich zakázať. S prispením z eurofondov sa obci podarilo opraviť vstupnú bránu a severozápadnú baštu, čo vyšlo na takmer pol milióna eur. Niekoľkoročná snaha predať zámok solventnému záujemcovi dospela k úspešnému koncu pred dvoma rokmi. Spoločnosť Zámok Vígľaš síce získala zámok za symbolickú korunu, ale zaviazala sa, že do desiatich rokov preinvestuje najmenej 10 mil. Sk, inak by prišla nielen o zámok, ale aj o preinvestované peniaze. Už dnes túto základnú podmienku splnila a je predpoklad, že aj s pomocou Európskeho fondu regionálneho rozvoja sa do konca októbra 2012 zaskvie Vígľašský zámok vo svojej staronovej podobe. Bude tu reštaurácia, hotel a kongresová sála pre 250 návštevníkov. Celé si vyžiada viac ako 12 miliónov eur.

Samozrejme, že počas rekonštrukčných prác je zámok oplotený a vstup doňho nie je možný. Ale aj pohľad spoza plota je zaujímavý a navyše sa na vlastné oči môžeme presvedčiť, aký čulý stavebný ruch tu panuje.

Pod zámkom uprostred dediny si môžeme prehliadnuť úzkorozchodnú vlakovú súpravu, aká takmer sedem desaťročí premávala z Vígľaša poza Očovú a hore malebnou Hrochotskou dolinou do hĺbok Poľany. V 70. rokoch úzkokoľajka ustúpila asfaltovej ceste a tým aj turisti stratili možnosť romantického výletu. A hoci sa ozývajú hlasy o opätovné obnovenie železničky aspoň po Hrochotský mlyn, v súčasnej dobe je to zrejme priveľká idea. Ale ktovie, keď sa podarilo vyriešiť problém zrúcanín zámku, možno sa časom podarí napraviť aj hlúposť, ktorá ide na vrub socialistických ekonómov v čase, keď bola nafta „za babku“.

Hodnotenie
1/5 2/5 3/5 4/5 5/5
Počet hodnotení: 0


Náhodné články z aktuálnej sekcie Náhodné videá z aktuálnej sekcie

    V danej kategórii sa nenachádzajú žiadne videá.

Komentáre

Páči sa vám autorov štýl písania, stotožňujete sa s jeho názorom alebo si myslíte, že sa na vec pozerá zo zlého uhla a niečo mu uniká? Zapojte sa do diskusie a vyjadrite svoj názor!

nebude uverejnený
Alebo sa prihláste »
Koľko je 1 plus dva?
Položky označené * sú povinné

Prihlásenie
 
 
Reklama