24.04.2010

Málokedy sa stalo, žeby som sa vo svojich myšlienkach zatúlal do Ruska. Túžil som sledovať krajinu z transsibírskej magistrály, ale tým sa moje ruské sny začínali aj končili. Človek sa mení a osud ma zavial aj do tejto najväčšej krajiny sveta. Moskva. Je krásne ak človek nemá veľké očakávania a potom kráča s otvorenými ústami a nestíha vnímať všetku tu krásu navôkol. Moskva sa mi za tých pár dní získala…

V Košiciach som nastúpil na vlak s ceduľkou MOCKBA. Dlhú, miestami nekonečnú cestu do hlavného mesta som strávil prechádzkami starým Istanbulom po ktorom ma povodil Orhan Pamuk. Zistil som, že milujem cestu vlakom. Je to akoby bol človek vo svojom byte, pričom sa stále hýbe, stále cíti vzrušenie z toho, že je na ceste a keď vlak zastaví ocitne sa v inom, novom svete. Rád sledujem krajinu z okna a neviem prečo, no práve vo vlaku sa mi najlepšie číta. Už si presne nepamätám či to bolo 30 alebo 40 hodín, kedy som sa ocitol na konci cesty, ktorou bol Kyjevskij Vokzal. Moskva mi prišla obrovská. Videl som už mnohé obrovské mestá, ale aj tak som si nemohol pomôcť a uvažoval som či má vôbec koniec. Túlali sme sa tri dni jej uličkami a snažil sa zapamätať si čo najviac z tohto miesta. Očaril ma Kremeľ so svojimi chrámami. Stoja jeden vedľa druhého a pritom sú tak odlišné. Za mohutnými múrmi ticho tečie rieka v ktorej sa každý večer celé mesto zrkadlí. Bolo krásne stáť na moste a sledovať tisíce svetielok. Moskva v noci má svoje nezabudnuteľné čaro. Čas keď sa slnko stratí a začnú sa objavovať na nebi prvé hviezdy mal vždy v sebe niečo magické. Červené námestie sa ponorí do umelého osvetlenia a ja som stál uprostred neho a nedokázal sa vynadívať na tú krásu.

Chrám Vasilija Blaženého, jeho rozprávkové farby, široká ulica Arbatu s pouličnými umelcami, Puškinove múzeum v ktorom som hľadal trójske poklady, zlaté kupole ozdobené krížmi v Kremli, pohľad na mesto z Vrabčích hôr, hodiny túlania sa neznámymi ulicami, vysvietené Červené námestie, strašná zima, obrovská oslava 7.novembra, ktorej sa mohli zúčastniť len pozvaní, teplý čaj v uzimených rukách, vôňa medových sviečok v malých pravoslávnych chrámoch, odchod do Petrohradu a zistenie, že Moskva stojí za to…

Zdroj: Tomáš Kubuš, http://kubus.blog.sme.sk/

Hodnotenie
1/5 2/5 3/5 4/5 5/5
Počet hodnotení: 1
Fotogaléria


Náhodné články z aktuálnej sekcie Náhodné videá z aktuálnej sekcie
Komentáre

Páči sa vám autorov štýl písania, stotožňujete sa s jeho názorom alebo si myslíte, že sa na vec pozerá zo zlého uhla a niečo mu uniká? Zapojte sa do diskusie a vyjadrite svoj názor!

nebude uverejnený
Alebo sa prihláste »
Koľko je 1 plus dva?
Položky označené * sú povinné

Tatjana Šimanovská 25.04.2010 01:17
Tatjana Šimanovská

Veľmi ma potešil tento príspevok, vyvolal spomienky na mnohé zážitky. Začala som tam študovať na Moskovskej štátnej univerzite, ktorá sa spája aj s mojím menom :-) Cárovná Jelizaveta (Alžbeta) Petrovna podpísala dekrét o založení univerzity 25. januára 1775. Tento deň sa v Rusku oslavuje ako Tatianin deň (deň svätej Tatiany) a deň ruského študentstva. Spomínam si, ako mi miestni odpovedali "minútočka", keď som sa pýtala, ako ďaleko je miesto, kam som sa vybrala a kráčala som a kráčala a cieľ v nedohľadne. Potom mi so smiechom povedali " boľšaja strana, boľšaja minútočka" :-) A to bolo príznačné, všetko bolo veľké, monumentálne - priestory, parky, budovy... Tak som sa radšej vrátila do menších časopriestorových slovenských dimenzií :-) Po prílete do Bratislavy, som na letisku lapala dych, lebo tu je celkom iný vzduch. Treba ísť a vidieť :-)

Prihlásenie
 
 
Reklama