Cestovanie plné prekvapení, alebo ak má vodič problém trafiť do Michaloviec
.=
Niekoľko mesačná pravidelná linka Košice – Užhorod a vidina trochu spoznať prvé mesto za oponou EÚ je lákavá. Vzhľadom na to, že hranice s Ukrajinou nie sú obyvateľom východu Slovenska aspoň geograficky vzdialené, váhame s kamarátom už len s výberom voľného dňa v týždni. Niekedy až hrôzostrašné historky a fámy o „bezpečnosti“ u našich východných susedov nás neodrádzajú. Päť minút pred raňajším odchodom autobusu si na nástupišti košickej autobusovej stanice robíme spoločnosť len my dvaja. Rozpaky nad tým, či vôbec nejaký spoj pôjde, nám rozptyľuje starší manželský pár, podľa vlastných slov jazdiaci do Užhorodu za rodinou tak dva razy do roka. Desať minút po plánovanom odchode prichádza k nástupišťu autobus. Vodičovi, zjavne rozrušenému kam to vôbec ide, ukazujeme chrbát. Nie preto, že by sme chceli odísť, ale preto, že je zvedavý na veľkosť batožiny, okrem príručnej sa platí totiž jeden dolár za kus. Zjavne spokojní s tým, že sa netlačíme ako ľudia vo vedľajších autobusoch, vyrážame. Po krátkom čase už vodičovi robíme spoločnosť sediac na predných sedadlách, čo ak by ho premohol v rannej hmle na Dargove mikrospánok. Prezrádza, že je nový a že si s kolegom vymenil službu a na dôkaz toho máva pasom. Vidiac, že to ešte dnes bude zaujímavé vchádzame do Michaloviec, avšak na železničnú stanicu. Vodič lamentujúc, že ešte v metropole Zemplína nebol, vybehuje z autobusu za kolegom s otázkou na umiestnenie autobusovej stanice, ktorý jasnej ale nepochopiteľnej otázke nerozumie. Na základe našich nasmerovaní nachádzame po štvrťhodine autobusovú stanicu, vlastne plechové ošarpané prístrešky a špinavé okolie, ktoré stanicu dotvára. Našu linku si vyberá hŕstka ľudí, ktorí by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. A už sme na ceste do Sobraniec, kde je obligátna zastávka. Vraj tam nikdy nikto nepristupuje… Už sa Michalovcami si všímame každé auto. Nie že by ich toľko bolo, skôr naopak. Dojem z množstva opustených príbytkov, lemovaných úzkou prázdnou cestou na počudovanie v lepšom stave ako väčšina v Bratislave, vyvoláva až desivé pocity.
Colný priestor – nekonečné rady, s pozdravom nepočítajte
.=
Za pár okamihov zbadáme na rázcestí neprehliadnuteľných colníkov stojacich pri aute v autoritatívnych pózach. To asi vyčkávajú na nelegálnych migrantov, alebo kamión s cigaretami. Ale aspoň nemáme problém podľa tohto majáku zahnúť na hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom. Rady mercedesov, a fajčiace dobre živené postavy bez vlasov dávajú tušiť, že tu asi kontrolóri nelegálnej práce nechodia. Rad áut je neskutočne dlhý, pripomína fronty kúpychtivých našincov smerujúcich začiatkom deväťdesiatych rokov do Noweho Targu. Problémom je, že pruh pre autobusy má byť voľný. Má byť, vodiči lepších áut s ukrajinskou značkou majú iný názor. Neostáva nič iné, len sa preštrikovať v nervóznej atmosfére až ku búdke, kde je cesta zahradená reťazou. Vodič ide zistiť stav. Vracia sa so slovami, že máme sedieť a čakať, po desiatich minútach vstupuje colníčka. Dojem z prvého kontaktu je razom preč, keď namiesto pozdravu vychŕli slová: „Prečo nemáte pripravené pasy?!“. Pre nezasvätených: Pripravený pas znamená otvorený doklad na mieste s osobnými údajmi v predpaženej ruke. Po náročnej polhodinovej práci s ôsmymi pasmi ich vracia vodičovi. Prejdeme desať metrov, keď predtým si vodič dáva retiazku spred vozidla sám preč, nás zastavuje ďalší colník a čuduj sa svete kvôli rovnakej kontrole, lebo „on nás nekontroloval“. Samozrejme už sme si všimli, že pozdrav v týchto končinách neplatí. Po rovnakom procese, iba s tým rozdielom že pasy sa vracajú do autobusu po človeku v civile, zjavne pešom turistovi, sa posúvame opäť ďalej k zablokovanému vyhradeného pruhu. Spolucestujúci mladík z Čiech tváriaci sa, že pozná pomery na colnici radí vodičovi koľko mu bude treba pečiatok, ten ho rázne zahriakne vystupujúc pritom z autobusu, že je na Slovensku a nie doma. Od Českého turistu sa dozvedáme, že má namierené do Záporožia a potom k Volge – chytať ryby. Ukrajinský vojačik podáva vodičovi kôpku papierikov. Musíme vypísať „talončik“ ozýva sa zo zadných radov. Význam „imigračného dokladu“ je racionálnym spôsobom nevysvetliteľný, ale na kolene už svorne vypisujeme. O chvíľočku vstupuje príjemnejšia ukrajinská colníčka, čuduj sa svete s pozdravom. Pýta od nás pasy a talončiki, nezabudnúc na potvrdenie vlastnej autority zvyšuje hlas pred párom dôchodcov, ktorí nestihli talončiki vypísať. Za okamih sa začína asi hodinová štafeta vodiča, ktorý odhliadnuc od toho, že ruštinu sa učil ešte na základnej, poctivo vybeháva pečiatky a stojí vo frontách. Stále zdôrazňuje, že nesmieme vystupovať, lebo „to tu radi nemajú“. My sa zatiaľ kocháme výhľadom na colný priestor a na obrovský pamätník stojaci na ukrajinskej strane. Čudujeme sa nad tým množstvom druhov ukrajinských uniforiem, ktorých je všade dosť. Od čiernej, cez modrú, svetlo zelenú, tmavo zelenú až po sivé odtiene. A osoby v nich zväčša fajčiace marlborky. Vodič s úsmevom a slovami „Máme to!“ pokračuje na koniec colnice, kde je klasický obraz – naštvane sa tváriaca uniforma s rukou na závore. Hľadí natoľko zúrivo, že fotoaparát rýchlo odkladám z jeho dohľadu. Musíme sa vracať po potvrdenie od veterinára. Komické, ale všetci sa tvária dôležito.
Konečne za našou východnou hranicou, precitnutie v inom svete
.=
Po vyše dvoch hodinách, ktoré predstavujú všade proklamovaný skrátený colný režim vychádzame od hraníc. Prvé reklamy, prvé staručké autá, prvé väčšie hlúčky ľudí. Tabuľa Užhorod nás víta. Nastáva však blúdenie, vlastne hľadanie autobusovej stanice, pričom zájdeme do vedľajšej ulice. Ulica v Užhorode je vedľajšia dokonale – úzka a preplnená, našťastie asfaltová. Väčšina vedľajších ulíc, či prístupových ciest k obytným domom, ktoré vidíme nemá asfaltový povrch. Na trávniku sa skúšame otáčať a na požiadanie vodiča vystupujeme, stojíme na ceste z oboch strán a snažíme sa kvôli bezpečnosti zastaviť premávku. Slušným vodičom patrí vďaka, išlo to aj bez zbytočného nadávania a nervozity. Stanice stoja hneď oproti, tak s úľavou vystupujeme a ešte vodiča prosíme aby nám o tých niekoľko hodín neušiel. Nevidíme žiadne otravovanie ani žiadnych avizovaných žobrákov. Len taxikár stojaci pred zánovnou volgou nám slušne ponúka svoje služby. Prechádzame však peši, po „prospekte Slobody“, veľkej rušnej ulici. No a predsa nás zastavujú, tentoraz roztomilé anketárky známe aj z našich ulíc, ktorým sa žiaľ pre krátkosť času nevenujeme. Miestny pôsobia veľmi priateľsky i pohostinne. Ideme smerom k frekventovanému mostu, kocháme sa pohľadom na Uh a peknú frekventovanú kolonádu na obidvoch brehoch. Cestou do centra prechádzame okolo interesantných pamiatok, skanzenu, pravdepodobne známeho múzea architektúry Zakarpatska. Veľmi ľutujeme, že máme málo času na prehliadku. Prechádzame okolo budov miestnych štátnych orgánov, veľkej pošty a už sme v centre mesta. Všade sa niečo stavia, opravuje, všade plné chodníky i cesty ľudí, hustá premávka trocha zvláštnych predpisov, prenikavý zápach z výfukov nákladiakov spaľujúcich namiesto nafty benzín. Prezeráme si prostredie, atmosféra je iná ako v krajinách EÚ a predsa tak blízka.
Slovenské koruny sú v bankách na rozdiel od českých korún, forintov i zlotých nežiaduce
.=
Po pozoruhodných návštevách miestnych obchodov skúšame zmeniť slovenské koruny v banke. Zisťujeme, že riadiť sa radami českých cestovateľov na východ sa nedá doslovne. České koruny, maďarské forinty i poľské zloté vymeníte prakticky v každej banke. Slovenské koruny nechcú. Do niektorých nás navyše nepustia ani s menšou taškou na pleci. Nakoniec objavujeme asi jedinú banku, ktorá sa ich neštíti. Problémom je, že od 13,00 do 14,00 je v bankách obedňajšia prestávka. V centre nachádzame konečne „našu“ banku. Meníme peniaze, nemusíte nič podpisovať, v byrokratickom prostredí niečo nevídané. Za tisícku stotridsať, úradníčka, ako aj veľa tunajších, vie trocha po slovensky, nepríjemný pocit sa zmierňuje.
Obchody kde vás s taškou dnu nepustia, alebo cigarety za osem a litrovka za sto
.=
Konečne nachádzame supermarket, pozrieme, čo majú radi Ukrajinci. Cez ochrankára v civile sa do supermakretu nedostaneme, ruksaky sme nútení odložiť do odkladacích skriniek. Pomerne malý obchod vás prekvapí množstvom tovaru, stopercentne zahanbí, akýkoľvek z potravinových reťazcov pôsobiacich na Slovensku. Sortiment je bohatý a pestrý a nielen o dovozové veci. Povedal som si, kúpim z každého rožka troška, sladkosti, drogéria, konzervy, maslo i modely ruských áut. Vyvaľujeme oči na regál s tvrdým alkoholom, neuveriteľný výber za neskutočne nízke ceny podobné tunajším cenám vína či dokonca piva! Doma zisťujeme, že je kvalitný, mnoho ráz originálne jemné destiláty za cenu našej „V30“. Ako Slovák, by som mal chváliť domáce pivo, po ochutnaní doneckej dvanástky „Dnipro“, takmer osempercentného piva „Chernigyvske“ alebo licenčného ruského zlatého moku „Baltika“ konštatujeme, že na východ od nás sa varí ozaj dobré pivo a pritom v tom nemajú dlhú tradíciu. A pozitívny názor mám doma aj z ostatných potravín. Menšie nedorozumenie musíme riešiť pri platení, za alkohol sa totiž platí oddelene, doklad vám potom pri normálnej pokladni vezmú za účelom kontroly. Predavačky sú však milé a tu ozaj platí, že s úsmevom veľa vyriešite. V stánku si ešte kupujem rôzne cigarety domácich značiek po šialených osem korún. Kolega, ktorý na rozdiel odo mňa fajčí si ich neskôr vcelku pochvaľuje. Škoda, že sme nestihli návštevu trhoviska.
Rozhovory s domácimi, názory na Slovensko sú ozaj prekvapivé
.=
Nasleduje ďalšia prechádzka a obdivovanie tunajších miest. Pri inej ceste späť sa pýtame na smer cesty miestnej dievčiny. Na podiv, keď začuje slovenčinu odpovedá nám slovensky. Študuje na univerzite v Užhorode (kto z vás vie, že v Užhorode majú univerzitu?), odprevádza nás k stanici a zveruje sa, že by chcela študovať v Banskej Bystrici a hádam sa jej to za pomoci priateľa a rodiny podarí. Najhoršia je krátkosťou času, ktorý nestačí ani na desať percent toho, čo sme chceli stihnúť. To, aký majú na Slovensko miestny obyvatelia názor nás zaskočilo, dokonca sme mali aj pocit, že sme im občas na smiech alebo nerozumejú, čo sa u nás deje. Na rozbiehajúci sa konzumný spôsob života, alebo časté kauzy nie sú zvyknutí. Ak sa človek vráti na zaspatý východ, kde prvým živým mestom sú až Košice, skoro pochopí o čom hovorili. Ale na prvú Československú republiku majú pozitívny názor, spomínajú ju v dobrom a často.
Cesta späť trvá vždy kratšie, nebyť nepríjemnej colnej kontroly
.=
Pri autobuse čakáme na vodiča, ten nám z diaľky máva, aby sme rýchlo nastúpili. Vysvetľuje, že lístky sa tu kupujú pri okienku ako u nás na železnici. A že bábuška biletárka vymýšľa, špekuluje na kurzoch, chce na všetkom zarobiť. Cestujúci z Česka smerujúci domov nám to potvrdzujú. Zaplatili o 120 korún viac, pri cene 150 korún za bežný lístok je to dosť. Za chvíľočku vyrážame späť, Autobus je plnší, sme unavení ale nie sklamaní. Na Ukrajinskej colnici je tentoraz procedúra kratšia, talončiki nám už nevracajú. Žiadna kontrola, keby to záležalo iba na nich, vyveziete aj polovicu Ukrajiny. Na slovenskej opäť jeden bonmot namiesto pozdravu od slovenského colníka: „Koľko veziete cigariet?!“. Pozdrav sme nečakali ani sme sa nedočkali. Po zozbieraní pasov a klasickej polhodine musíme so všetkou batožinou vystúpiť a vchádzame do haly. Colník sa pozerá do každej druhej tašky a do väčšej každej, takmer každého sa pýta na cigarety. Doma zisťujem, že som vlastne pre vlastnú potrebu pašoval alkohol, bol som nad limitom, ale zlý pocit z toho nemám.
Lepšie raz vidieť, ako sto ráz počuť – visit Ukraina
.=
Už viem, že celé medializované vystúpenia o colných únikoch sú vlastne tiež obchodom. A keď cigaretové a liehovarnícke kartely a obchodníci ovplyvňujú legislatívu tak ako u nás, vzídu z toho len imaginárne daňové úniky a mafiáni, ktorých obrovské zisky a adrenalín pašovania živí. Osem korún za cigarety, päťdesiat za pol litra nie najhoršieho alkoholu a prijateľné ceny pohonných hmôt i potravín nenechávajú na pochybách že tu niečo nesedí. A vyššia kvalita cenovo porovnateľných potravín je aj bežnému konzumentovi skoro jasná. Do Košíc sme dorazili za vyše hodinu, vodič nezaváhal a pre istotu už nikde nestál. Na záver Vám môžem len odporúčať, nebojte sa, ak máte platný pas pozrite si aspoň Užhorod.
.>
*cesta sa uskutočnila na jar roku 2007*