Je to už dávno, čo som napísal poslednú úvahu pre náš Hobbyportal. Možno bola moja odmlka zavinená tým, že niektoré moje úvahy sa veľmi nepáčili a niektoré sa páčili až príliš. Avšak k ďalšiemu zamysleniu sa (čo je základným pilierom úvahy) som dostal inšpiráciu mojou cestou vlakom, čo je pre mňa veľkým prekvapením, azda preto, že vlakové prostredie som až doteraz považoval za absolútne neinšpirujúce. Teda, inšpirácia by aj bola, ale vždy ma tu pri písaní vyrušovali vonkajšie vnemy, keďže vo vlaku je obyčajne veľa hluku a ľudí. A možno som si v minulosti iba hľadal zámienku, keďže som si dával do plánu písanie akademického textu (seminárky na VŠ a pod.) a tie si vždy rád odložím na neskôr. Ale tento raz sa pokúšam o text trochu sofistikovanejší, ba by som povedal až umelecký!
*** Vlak kedysi
V súčasnosti si cestovanie vlakom vyberám predovšetkým pri cestách naprieč Slovenskom. V minulosti som však tieto cesty rád nemal. Za zmenou môjho postoja nie je vek, ale zlepšujúce sa služby slovenských železníc (nerobím si srandu). Teda, pri ceste štandardným rýchlikom tu zmenu za ostatných 15 rokov nevidieť – tam akoby sa čas zastavil, avšak, existuje alternatíva aj kvalitnejšieho cestovania vlakom, za ktorú sa oplatí podľa môjho názoru priplatiť, najmä pri dlhších cestách. Ide len o 20-percentné navýšenie ceny oproti štandardnému cestovanie (hovorím o IC-čkách), avšak rozdiel v komforte je badateľný. Mojim najzákladnejším nárokom pri štyristokilometrovej vzdialenosti je funkčné WC. V štandardných vlakoch je podľa toto sociálne zariadenie nepoužiteľné (hygienou, smradom, údržbou). Ďalšou vymoženosťou IC-čiek je reštauračný vozeň. V ňom sú síce ceny „mierne“ navýšené, ale najmä pri ceste smerom na východ sú tieto vozne zaujímavým folklórom…
Pri vymenovávaní nových vymožeností nadštandardných vlakov začnem pri elektrických zásuvkách. Oproti minulosti naozaj pokrok, hlavne v čase notebookov. Ale nič vám nebráni zapojiť si do zásuviek aj iné spotrebiče, napr. žehličku (teda okrem pocitu spoločenského znemožnenia). Pri reštauračných vozňoch som zabudol spomenúť zamestnancov s pojazdnými vozíkmi, ktorí ponuku vlakového cateringu dostávajú do mobilnej polohy. Komu však nestačí štandard len za mierne navýšenú cenu, môže si za raz takú pálku zaplatiť cestu 1. triedou. Zmena v komforte je minimálna, ale zaujímavé je pre mňa pozorovať zmenu správania cestujúcich v tejto „extra class“. Tí sa správajú akosi spoločenskejšie, viac nóbl. Raz sa rozhodoll môj spolucestujúci z 1. triedy (áno, aj ja si občas vyhodím z kopýtka) ísť do reštauračného vozňa (ako inak) a mal na mňa prosbu: „Prosím vás, ostanete tu? Viete, aby som vedel, či si tu môžem nechať veci. Vám dôverujem, v jednotke cestujú slušní ľudia“. To ma dojalo. Keď som dovtedy nebadal veľké výhody v cestovaní 1. triedou, konečne sa jedno objavilo – spoločenské uznanie.
*** Súčasný reštauračný vozeň
Oproti štandardným vlakom sa mi zdajú aj sprievodcovia milší, trpezlivejší a profesionálnejší. Určite tomu pomáha aj rovnošata, ktorá im na rozdiel od kolegov z rýchlikov, či osobákov dodáva na vážnosti. Rád by som opísal aj ďalšiu novú vymoženosť cestovania vlakom – hudobné vagóny. Avšak, zatiaľ s nimi nemám skúsenosť. Ale príde mi to ako úžasná vec – preniesť na koľaje pojazdnú diskotéku (samozrejme v odzvučnenom vozni). Až začínam mať pocit, že na Slovensku sa konečne začínajú robiť veci pre zákazníkov, pre ľudí, že sa dopracovávame k profesionalite. Škoda, že to tak nie je vo všetkých sférach života – stačí vystúpiť z IC-čka na stanici a následne ísť do najbližšieho supermarketu – tam vás vrátia predavačky pri pokladni do reality. Avšak, nebudem sa hrať na fajnšmekra a vymenúvať len samé výhody nadštandardného cestovania.
Pri ceste naprieč Slovenskom môžeme z okna sledovať krásy našej krajiny (nedá mi nezahrať na národnú nôtu). Avšak, ja ako fajnšmeker, si to opäť vychutnám najlepšie v reštauračnom vozni, pri tekutom chlebe národa nášho, s nejakým dobrým čítaničkom v ruke. Tento text síce vzniká vo večerných hodinách, keď je vonku tma a práve obíduvšie Vysoké Tatry nevidno, avšak aj tak dobre, keďže v mojom vozni sa nachádza málo ľudí (a teda aj málo hluku). Ozaj, typ vozňa tiež ovplyvňuje nažívanie so spolucestujúcimi. V minulosti, v čase neexistencie IC-čiek, som radšej cestoval rýchlikmi, ako osobákmi, keďže tam sa nachádzali kupéčka. V nich je obmedzenejší počet spolucestujúcich a teda aj komornejšia atmosféra. A aby som nezabudol – menší smrad. Avšak, IC-čka prišli so zaujímavou inováciou – hovorím jej lietadlové vozne, za tie im nie som veľmi vďačný. Ide o vozne, kde sú sedadlá usporiadané po dvoch, resp. po štyroch v rade za sebou, občas sa nájdu dva rady otočené oproti sebe, ako v kupé. Tieto vozne opäť zgrupujú väčší počet cestujúcich, čo ja nemám veľmi v láske. Najviac ma dokáže zneistiť, keď sa vraciam z WC a spolucestujúci z celého vozňa na mňa uprene hľadia. Vtedy som nervózny a kontrolujem sa, či som si zapol rázporok, resp. hľadám na sebe iné podivnosti.
Viem, že by sa dal napísať text o negatívnych stránkach slovenských železníc, ale ja som sa dnes rozhodol si všímať len to pekné. Možno nabudúce …