*Zolná, dedina, ktorá je od roku 1977 administratívne súčasťou Zvolena, sa prvýkrát listinne spomína v rokoch 1265 a 1311. Hoci nepochybne existovala už v 13. stor., niektorí historici pokladajú za hodnovernejšiu listinu ostrihomského arcibiskupstva, od ktorej vydania uplynulo práve 700 rokov. To bolo pre nás impulzom, aby sme sa do Zolnej podívali.*
Už v dobe kamennej
Výrazný kopec Hrádok (362 m) južne od dediny upútal už človeka doby kamennej. Archeológovia tu našli paleolitické silicitové úštepy a jadrá a bohatý keramický materiál z konca doby kamennej (z eneolitu, 4 200 – 2 200 rokov pred n. l.). Misy, amfory, zásobnice, džbánky, cedidlá a iné keramické výrobky zdobené väčšinou žliabkovaním (kanelovaním) svedčia o vysokom majstrovstve hrnčiarov z 5. – 3. tisícročí pred n. l. Na Hrádku objavili aj laténsku keramiku z 2. – 1. stor. pred n. l. Najhodnotnejším nálezom je amfora pochádzajúca z rímskej provincie Panónia. Zatiaľ čo Hrádok bol zrejme najmä útočište pri nájazdoch nepriateľa, pod kopcom sa rozvíjala roľnícka osada, a to už v eneolite, ako aj v dobe bronzovej a rímskej. Pomenovanie Hrádok – presnejšie Haraduk – sa objavuje aj v listine kráľa Bela IV. z r. 1263.
*Hrádok medzi Lieskovcom a Zolnou bol osídlený už v dobe kamennej*
Prvé správy o Zolnej
Prvé písomné zmienky o Zolnej pochádzajú z rokov 1265 a 1311. Údolím rovnomennej riečky viedla významná komunikačná tepna z Hontu cez Zvolenský (Pustý) hrad s pokračovaním údolím Zolnej cez Čerín a Poniky do Slovenskej Ľupče a ďalej cez Liptov a Oravu do Poľska. Zrejme bola schodnejšia či zjazdnejšia ako cesta mokrinami povedľa Hrona. K povinnostiam vtedajších poddaných patrila aj údržba tejto dôležitej komunikácie a stavebné práce na župnom Zvolenskom hrade. Keďže za chotárom dediny sa šíril rozsiahly Zvolenský les, či skôr prales, ktorý bol kráľovským poľovným revírom, obyvateľstvo pomáhalo pri kráľovských poľovačkách, podieľalo sa na love kožušinových zvierat a staralo sa nielen o zver, ale aj o dnes už neexistujúci rybník Rebenek. Kráľovskí služobníci so špecifickými právami sa stali prvými obyvateľmi viacerých pohronských a podpolianskych obcí (Hrochoť, Hájniky, Rybáre a iné).
Na počiatku bol trubač
Prví šľachtici, do ktorých majetku sa dostala Zolná, pochádzali z rodu Oszlár, ktorý neskôr prevzal priezvisko Kürtös (Trubač). Je symbolickým vyjadrením toho, že zakladateľ rodu Raduan Kürtös bol členom kráľovskej družiny Ondreja II. i Belu IV., v ktorej zastával významný post trubača. Bohaté informácie o minulosti Zolnej sa dozvedáme z knihy, ktorú napísal zolniansky rodák Ján Halaj a ktorá vyšla v roku 1994. Podľa tejto publikácie Raduanovi synovia Tomáš, Madáč, Tobiáš, Volkan a Miko sa vo vojsku Bela IV. zúčastnili bojov s Tatármi, ktorí po bitke na rieke Slanej (11. apríla 1241) vyplienili aj okolie Zvolena. Mená naznačujú, že išlo o rod, ktorý mal slovenské korene, i to, že boli pri zrode niektorých pohronských dedín, v ktorých názve sa odrazili ich mená (Raduan – Radvaň, Miko – Mičiná, Volkan – Vlkanová).
*Významný zolniansky rodák Ján Halaj (1914 – 2000), vysokoškolský pedagóg a dlhoročný dirigent Zvolenského speváckeho zboru (vtedy Robotníckeho speváckeho zboru) vo Zvolene. Je autorom viacerých kníh o obci i o SNP.*
Súčasť Vígľašského panstva
V 13. stor. bol chotár Zolnej rozsiahlejší, ako je tomu dnes. Kráľovskou donáciou ho dostali Bichor a Zubrata, vnuci zakladateľa rodu. Vtedy vyrástol nad dedinou ranogotický kostol, ktorý dali obaja bratia postaviť. Najskôr ho zasvätili sv. Štefanovi, neskôr sv. Matúšovi. Obaja dali postaviť aj kostoly v Čeríne, Ponikách a v Hornej Mičinej. Začiatkom 14. stor., keď sa veľkej časti Slovenska zmocnil oligarcha Matúš Čák Trenčiansky, bol jeho prívržencom aj ľupčiansky kapitán Tomáš z rodu Radvanských, ktorý dal v roku 1313 zavraždiť Bichora. Odplata nedala na seba dlho čakať a Bichorovi príbuzní vyplienili majetky Radvanských. Všetko sa skončilo tzv. očisťujúcou prísahou, keď Tomáš pred sto svedkami prehlásil, že s vraždou nemá nič spoločné. Keďže Bichor ani Zubrata nemali synov, po ich smrti sa stal zolnianskym zemepánom ich bratranec Tomáš Zolnai. V druhej polovici 14. stor., keď kráľ Ľudovít I. Veľký dal postaviť zámky vo Zvolene a Vígľaši sa Zolná dostala do Vígľašského feudálneho panstva.
Keď rabovali Turci…
Obyvatelia najviac trpeli vyčíňaním tzv. „malých kráľov“, medzi ktorých patril aj Jodok Juszt na Vígľaši, a ktorí sa riadili vlastnými zákonmi, i využívali boje o trón. Aj Zolňania sa kvôli nim vybral so sťažnosťou až pred samého kráľa. Vladislav II. napokon v r. 1496 z Vígľaša vyhnal syna Jodoka Juszta Ondreja a hrad dal do rúk budínskemu kapitánovi Blažejovi Rákšaimu. Po ňom boli vígľašskými pánmi Balassovci a „turkobijec” Štefan Dobó. Prichádzala doba, ktorú poznačila bezprostredná blízkosť tureckého impéria. Dedinské kostoly sa menili na malé pevnosti, na Vígľašskom i Zvolenskom zámku pribudlo vojakov, ktorých vydržiavanie zvyšovalo poddanské dávky a povinnosti. Tureckému plieneniu sa nevyhla ani Zolná. Väčšia skupina Turkov pod vedením zradcu Laurinca Palotaiho prepadla obec 19. marca 1578. Niekoľko domov zhorelo, do zajatia sa dostalo 20 občanov a aby sa obec nestala obeťou ďalšieho prepadu, musela platiť Osmanom daň, ktorú môžeme označiť za turecké „výpalné”. Turecká hrozba sa definitívne skončila až po víťazstve Jána Sobieskeho pri Viedni v roku 1683.
Život nezastavila cholera, ani vojny, ani bitka o horu
Začiatkom 18. stor. mala Zolná okolo 300 obyvateľov. Za dve storočia sa ich počet zdvojnásobil a podľa sčítania v roku 1920 mala dedina 668 obyvateľov, pritom negatívny vplyv na rast mali epidémie cholery i prvá svetová vojna, v ktorej zahynulo 20 vojakov zo Zolnej. Obyvatelia sa venovali najmä roľníčeniu, chovu hovädzieho dobytka a oviec, ale boli známi aj ako dobrí furmani, ktorí vozili drevo z očovskej píly nielen do Banskej Bystrice a Zvolena, ale aj do severomaďarských miest.
Po vybudovaní železničnej trate z Budapešti do Zvolena a Vrútok našli mnohí Zolňania prácu ako železničiari, ako pracovníci opravárenských dielní i v továrni Union vo Zvolene. Napriek tomu i naďalej odchádzali za robotou na Dolnú zem, kde sa usadili. V medzivojnovom období sa zvýšilo vysťahovalectvo najmä do USA a Kanady. Významným zdrojom príjmov boli urbárske lesy. Ich súčasťou bola aj hora Vícherec, ktorú Zolná kúpila od Samporčanov. Tí ju však mali aj ďalej v prenájme, ba neváhali využívať „svoju” horu ani potom, čo sa im prenájom skončil. V roku 1926 zolniansky hájnik zajal Samporčanom niekoľko kusov dobytka, čo bolo iskrou k bitke s viacerými vážnymi zraneniami. Bili sa vraj aj ženy. Spory pretrvali až do 2. svetovej vojny a skončili sa zoštátnením lesov a rekultiváciou pastvín v rámci Jednotného roľníckeho družstva v roku 1978.
Na lúke pristáli „lavočky“
Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939 sa aj napriek vojnovým udalostiam žilo v dedine pomerne pokojne. Práve v tom čase Zolnú elektrifikovali, prvá žiarovka sa rozsvietila 22. októbra 1942. Rušno tu však bolo na konci leta 1944, keď na lúkach južne od dediny Vojenské velenie SNP zriadilo poľné letisko. Naň 17. septembra 1944 dosadli bojové lietadlá 1. československého stíhacieho pluku, ktorý dostal prívlastok „Zvolenský”. Velil mu kpt. František Fajtl. Už na druhý deň osem „lavočiek” prekvapivo zaútočilo na piešťanské letisko, ktoré bolo základňou nemeckých letiek.
*Veliteľ 1. československého stíhacie pluku kpt. František Fajtl*
Kráľovská návšteva
Cez Zolnú určite prešlo veľa korunovaných hláv, či už po slávnej ceste Magna via alebo pri výpravách za zverou Zvolenského lesa. Obyvatelia splácali kráľovi daňové povinnosti lesnými robotami, strážením lesov a vôd, účasťou na kráľovských poľovačkách, kŕmením zveri a výstavbou poľovníckych zariadení. Kráľ Ľudovít I. Veľký patril k náruživým poľovníkom, čo sa mu stalo 26. novembra 1353 takmer osudným. V lesoch neďaleko Zolnej ho napadol medveď a nebyť sprievodcu, ktorý rozzúrenú šelmu zabil mečom, stal by sa kráľ obeťou medvedích pazúrov a tesákov. Do Zvolenského lesa rád chodieval aj Ľudovítov nástupca, jeho zať Žigmund Luxemburský, ktorý – podobne ako neskôr legendárny Matej Korvín – svojimi listinami potvrdzuje oslobodenie obyvateľov Zolnej od „lucrum camerae” – kráľovského poplatku.
Tým posledným človekom s „modrou“ krvou, ktorý prišiel do Zolnej, bol princ Charles. Stalo sa tak v jeden sychravý deň začiatkom novembra 2000, keď následník britského trónu ocenil najmä rekonštrukčné práce na záchrane zolnianskeho kostola sv. Matúša, ktorý patrí medzi najpozoruhodnejšie pamiatky v okolí Zvolena. Okrem Zolnej navštívil Charles aj Čerín, Poniky a Badínsky prales.
Kostol so vzácnymi freskami
Najvýznamnejšou pamiatkou obce je ranogotický kostol na vŕšku Vápenica na hornom konci dediny. Postavili ho koncom 13. stor. (známy je z roku 1292). Bol zasvätený sv. Štefanovi, neskôr sv. Matúšovi. V 14. stor. neznámi umelci vyzdobili jeho steny freskami, ktorých podstatná časť sa vďaka citlivým reštaurátorským rukám dostala znova na svetlo sveta. V čase tureckého nebezpečenstva kostol obohnali múrom, za ktorým hľadali obyvatelia dediny útočište pri nájazdoch osmanských hôrd. V roku 1773 ho zbarokizovali, no až do dnešných čias sa zachovali niektoré stavebné prvky z pôvodného chrámu. Pri prechode frontu v zime 1945 sa stal kostol významným obranným bodom, ktorý zasypali delostreleckými granátmi. K oprave sa pristúpilo až v posledných rokoch a výsledky ocenil aj princ Charles pri návšteve v roku 2000.
(Kľúč od kostola je v dome rodiny Púpalovcov pri autobusovej zastávke oproti predajni potravín).
Svätyňa kostola má ranogotické rebrá, štvorhranná kazateľňa má mníšsku kružbu, aj sakristia má dvere a klenbu v duchu gotického staviteľstva. V tvare okien ešte doznieva románske umenie. Loď chrámu je z čias barokovej prestavby. Najcennejšou časťou interiéru sú však nástenné maľby, ktoré pochádzajú z rokov 1370 – 80 a ktoré prekryli vápenným náterom v polovici 16. stor., keď sa kostol stal evanjelickým (až do roku 1709). Podľa názoru umeleckých historikov zolnianske fresky majú svoje korene v Taliansku, ale prejavuje sa v nich aj rukopis domácich majstrov, ktorých mená nepoznáme. (Podľa čiastočne rekonštruovaného nápisu niektorí odborníci sa prikláňajú k názoru, že autori pochádzali z maliarskeho rodu Maso vo Florencii). Nadviazali pritom na staré tradície, ktoré sa k nám dostali niekoľko storočí predtým z byzantskej oblasti. Ide o tradičné výjavy Ukrižovanie, Uloženie do hrobu, Zmŕtvychvstanie a Posledný súd. Na taliansky pôvod poukazuje aj štít, ktorý drží v ľavej ruke sv. Juraj. Ide o tzv. normandský typ štítu, ktorý sa dlho udržal práve na Apeninskom polostrove. Zaujímavý je aj dvojkríž na tomto štíte. Z rovnakého obdobia pochádza aj erb mesta Zvolen s dvojkrížom. Na oltári sa údajne nachádzali aj štyri sošky z dielne majstra Pavla z Levoče, ktorých osud je neznámy. V 70. rokoch zrekonštruovali vonkajší múr z obdobia protitureckých bojov. Pri prieskume v roku 1992 odkryli v kostole hrob so štyrmi kostrami (dvaja dospelí a dve deti). Otázkou zostáva, či išlo o hrob zakladateľov, ako sa traduje, alebo ide o iné osoby. Našli sa aj dve mince: strieborná z roku 1582 a medená z roku 1703.
Kaštieľ dostal novú strechu
V susedstve kostola je kaštieľ Zolnayovcov postavený zrejme na starších základoch v 17. stor. v renesančnom slohu, upravený v roku 1760 a v 19. stor. Nad vchodom boli dva erby: z roku 1760 pochádzal erb rodiny Zolnay s tromi zástavami, šesťcípou hviezdou a polmesiacom. Vedľa neho bol erb rodiny Zmeškalovcov s býkom, keďže sa traduje, že divoký býk zahnal na útek zbojníkov, ktorí chceli vyrabovať Zmeškalovo sídlo v oravských Leštinách. Pod erbmi bol nápis z roku 1800. Tieto artefakty sa stratili. V záhrade pred kaštieľom bola fontána. V súčasnosti je objekt v súkromných rukách, urobili sa na ňom základné rekonštrukčné práce, dostal novú strechu, aby tak stavba odolala zubu času a dočkala sa svojho vzkriesenia.
*Zolniansky kaštieľ*
V strede obce pri bývalej škole, v ktorej v septembri a októbri 1944 sídlilo velenie 1. československého stíhacieho pluku, rastie 20 metrov vysoký dub letný. Zasadil ho miestny učiteľ Ján Solovič 18. septembra 1898 na pamiatku populárnej cisárovnej Sisi.
*Bývalá škola, pred ktorou je 113-ročný 20 m vysoký dub letný*
Unikátny granodiorit i lahar
Dedina a jej chotár sa rozkladajú na dne Zvolenskej kotliny, ktorú budujú najmä neogénne íly a pieskovce s vložkami sopečných zlepencov a tufov, na ktorých sú mladšie riečne nánosy. Vrch Hrádok nie je zaujímavý len z historického hľadiska, ale aj z pohľadu geológa. Budujú ho totiž granodiority, ktoré pochádzajú už z prvohôr a až následné sily erózie a denudácie ich vyniesli na povrch ako ostrov uprostred podstatne mladších hornín.
*Kopec Hrádok budujú granodiority*
Sopka Poľana, ktorá bola aktívna v mladších treťohorách – neogéne, pokryla svojím eruptívnym materiálom aj Zvolenskú kotlinu, ktorá mala v tom čase zväčša jazernatý vzhľad. Pozoruhodnou pamiatkou na vulkanizmus spred 12 – 14 miliónov rokov, keď bola sopečná činnosť na Poľane najbúrlivejšia (druhá andezitová fáza neogénneho vulkanizmu), je lahar. Toto slovo pochádza až z ďalekej Indonézie, kde sa ním označujú bahenné prúdy, ktoré vznikajú pri sopečnej činnosti. Slovo vošlo aj do geologického názvoslovia. Jeden z takýchto prúdov, pravda dnes už v skamenenej podobe, odkryli pri ťažbe ľahko opracovateľného tufu na stráni kopca Lipová severne od Zolnej. Celková dĺžka prúdu je okolo 18 km s prevýšením viac ako 800 metrov. O tom, že ide o bahenný prúd, svedčia aj zakonzervované zvyšky vtedajšieho rastlinstva, odtlačky vavrínov, trstiny i borovicových šišiek. Hojný je aj tzv. drevný opál, ktorý vznikol skamenením tisov, brestov alebo gaštanov. Zolniansky lahar je chráneným prírodným výtvorom.
*Lahar a jeho detaily*
Tipy na nenáročné vychádzky
Zolná je z centra Zvolena vzdialená asi 9 km pri ceste na Očovú. Zo Zvolena (modrá, sponad Sliača zelená značka) alebo z kúpeľov Sliač (zelená značka) sa tam však môžeme vybrať aj pešo po turistických chodníkoch. Keďže ide asi o trojhodinovú prechádzku, dá sa zvládnuť aj v kratších jesenných a zimných dňoch, pravda, miestami si musíme dať pozor na orientáciu, keďže v otvorených priestoroch sú značky pomerne ďaleko od seba, inde zasa chodníky zarastajú krovím a burinou. V lese si všimneme chránený hrab obyčajný s výškou 22 m, s obvodom koruny 15 m a kmeňa 288 cm, jeho vek odhadujú na 100 – 150 rokov. Skôr ako pri rómskej osade prejdeme môstikom ponad vody Zolnej, vyjdeme na zalesnený svah s odkrytým laharom.
*V lesoch medzi Zolnou a Samporom rastie chránený vyše storočný hrab.*
Zelené značky pokračujú do Očovej (1 ½ h). Nenáročná prechádzka ponúka pekné pohľady na Poľanu, Javorie, Kremnické vrchy, Veľkú Fatru i Nízke Tatry. Z blízkych kopcov sa vyníma ospievaná hrochotská Chochuľka, ktorej polohu využil na výšinné opevnenie už ľud lužickej kultúry v dobe bronzovej.
*Zvolenská kotlina s Chochuľkou*
Nenáročná je aj prechádzka z dolného konca dediny k pamätníku povstaleckým letcom pri lúkach, ktoré boli na jeseň 1944 poľným letiskom, prípadne ďalej ponad riečku Hučavu na zalesnený vrch Hrádok.
*Lúky južne od Zolnej boli na jeseň 1944 povstaleckým poľným letiskom. Dnes je tu pamätník padlým letcom.*
Praktické informácie
Cez Zolnú premávajú autobusové spoje zo Zvolena na Čerín, ako aj niektoré spoje do Očovej. Ubytovanie a stravovanie nájdete v susednom Lieskovci, vo Zvolene a v Sliači. Viac informácií poskytne Informačné centrum mesta Zvolen, Nám. SNP 31, T: 045 – 542 92 68, 530 34 05, www.zvolen.sk, ic@zvolen.sk.
*Cez Zolnú vedú aj cyklotrasy*
*Zvolenská kotlina s dominantnou Poľanou*