Pravdepodobne v nijakom inom meste sveta nie je vedomie blízkej smrti natoľko prítomné. Pre hinduistov je to najsvätejšie miesto na celej zemeguli, umrieť tu znamená priamu cestu k okamžitej spáse. Mŕtvoly sa spaľujú na ulici, zápach spáleného mäsa sa vznáša nad mestom ako tichý, fascinujúci prízrak. Váránasí je mesto ako žiadne iné.
Hinduisti veria, že mesto založil samotný boh Šiva. Či už tomu veríte, alebo nie, isté je, že ide o jedno z najstarších miest sveta, ak nie vôbec najstaršie. Vraví sa, že už roky neprešla minúta, počas ktorej by tu nehorelo nejaké telo. Ľudské telo. Do Váránasí prichádzajú ľudia z celej Indie, aby tu pochovali svojich blízkych, starší ľudia sem chodia dožiť posledné dni života. Najdôležitejším miestom, životodarnou energiou či veľkou matkou, ktorá dáva život celému Váránasí, je posvätná rieka Ganga. Práve na jej brehoch sa odohrávajú v nezmenenej podobe výjavy staré tisíce rokov. Nemožno sa tomu ani veľmi čudovať, v horúcej Indii boli rieky od nepamäti zdrojom života. A Ganga je jednoducho obrovská. Dunaj vyzerá v porovnaní s ňou ako neškodný potôčik.
Mŕtvoly na hladine:
V okolí Gangy dnes žije vyše štyristo miliónov ľudí, čo je takmer pätnástina sveta. A je to aj vidieť. To najdôležitejšie sa odohráva na ľavom brehu rieky, v takzvaných ghátoch. Gháty, v doslovnom preklade prístaviská, sú stupňovité schodiská ústiace do rieky pod majestátnymi chrámami. Práve na nich sa v posvätných rituáloch pália mŕtvoly, sem sa chodia milióny Indov ponoriť do očistného kúpeľa. Len vo Váránasí Gangu lemuje vyše sto, rokmi ich význam raz stúpa, inokedy klesá. Drvivá väčšina z nich slúži na všemožné činnosti, tých, na ktorých spaľujú pred zvedavým publikom mŕtvoly, je len pár. Na ghátoch sa odohráva všetok život. Ľudia sem chodia meditovať, cvičia jogu, žobrú, predávajú, dokonca na úzkych schodoch hrajú kriket.
Každý deň sa tu odohráva život aj smrť, svadba aj pohreb. Najdôležitejší je však posvätný kúpeľ, ktorým sa telo očisťuje od hriechov. Podľa hinduistov má totiž Ganga zázračné účinky. Dokonca aj anglickí vojaci z koloniálnych čias si pochvaľovali, že voda z Gangy vydrží dlhú cestu do Anglicka bez toho, aby sa pokazila. Dnes je však situácia trošku iná. Za tie roky muselo byť hriechov naozaj veľa, pretože dnes je Ganga, a špeciálne časť pretekajúca Váránasí, bezkonkurenčne najšpinavším tokom sveta. Do vody totiž odchádza nielen odpad z mesta.
To by bolo najmenej. Posvätná rieka slúži ako posledné miesto odpočinku nielen spopolnených ľudí alebo zvierat, ale aj mŕtvol, ktoré z náboženských dôvodov spopolnené neboli. Hinduisti nepochovávajú svätých mužov – sadhuov, tehotné ženy, deti, ľudí s leprou, ľudí poštípaných hadom a ľudí trpiacich kiahňami. Títo sú podľa hinduizmu čistí, takže ich už očisťovať netreba. Takýchto ľudí priviažu o kameň, odvezú ich do stredu rieky a vhodia do vody. Problémom je, že nafúknuté mŕtvoly sa niekedy od kameňov uvoľnia a za neustáleho obžierania krkavcami potom plávajú na hladine. Človek ani nemusí mať veľkú fantáziu na to, aby si dokázal predstaviť hysterické reakcie šokovaných turistov, keď ich čln zrazu narazí do plávajúcej mŕtvoly alebo sa pred ich loďkou vynorí obžratá hlava.
Ganga stredom vesmíru:
Samostatnú kapitolu tvoria plávajúci odvážlivci. Stretnúť pod hladinou priviazané mŕtvoly, akých je tam, mimochodom, požehnane, to už naozaj nie je pre bežných smrteľníkov. Indom takéto výjavy nielenže neprekážajú. Prečo by mali, keď aj nestranný pozorovateľ rýchlo pozná, že Ganga je stredom ich vesmíru. Považujú ju za elixír života, ktorý „očisťuje všetko živé a prináša spásu mŕtvym“. Preto sa v nej nielen kúpu a plávajú, ale si v nej napríklad čistia zuby, perú šatstvo alebo jej vodu používajú pri varení.
Pre citlivé žalúdky turistov to nemusí byť najpríjemnejšie zistenie. Bežne sa stáva, že cudzinci si v príjemnej atmosfére dajú spraviť masáž a popritom si usrkujú z čaju či kávy. Lahodný nápoj im prestane chutiť až vo chvíli, keď zbadajú, ako masér zbehne k rieke a veselo si doplní kanvicu. Aj hotely majú na brehu svojich ľudí, ktorí pre nich perú. No a načo by sa plytvalo vodou, keď je jej v Gange dostatok? Indovia to berú s humorom, voda z Gangy im ani náhodou neprekáža. Skôr vedú siahodlhé rozpravy o tom, či má voda moc zmývať hriechy, aj keď je očistená.
Podľa najnovších hypotéz vraj voda ostáva posvätná aj po prevarení, chemická úprava však jej zázračné účinky ničí. Dôvodom na takéto diskusie nie je len znečistenie, ktoré rieke spôsobuje pochovávanie mŕtvych alebo odpad z mesta. Oveľa viac Gangu znečisťujú stovky tovární vyššie nad mestom. Znepokojenie priniesli aj posledné výskumy, ktoré ukázali, že vo vode je jeden a pol milióna fekálnych koliformných baktérií na jeden deciliter vody. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby norma povolená na bezpečné kúpanie nebola tritisíckrát nižšia, rovných päťsto baktérií.
Domáci si veľmi pomôcť nevedia a vláda s tým robí niečo iba veľmi pomaly. V rokoch 1986 až 1993 sa našla dostatočná loby, aby vláda investovala 25 miliónov amerických dolárov na stavbu troch čističiek a vybudovanie elektrického krematória. Továrne sú však veľmi citlivé na odstávky elektrického prúdu.
Tie sú nielen vo Váránasí, ale v celej Indii na dennom poriadku. Ich prevádzka navyše paradoxne znečisťuje okolité dediny. Počas devätnásťročného projektu na záchranu znečistenej rieky Gangy Action Plan sa minuli stovky miliónov, projekt však nebol úspešný. Nový projekt National River Conservation Directorate bude stáť približne 700 miliónov korún. Japonská agentúra pripravujúca projekt na jeho realizáciu vybrala šiestich „expertov“. Ide o tých istých ľudí, ktorí sú zodpovední za neúspech predchádzajúceho projektu… Je teda vysoká pravdepodobnosť, že aj tento plán bude neúspešný. Rovnako je to aj s kremáciou. Spaľovanie mŕtvych tradičným spôsobom má tisícročnú tradíciu a nie je jednoduché to zmeniť zo dňa na deň. Niektorí brahmanskí kňazi síce apelujú na veriacich, aby pochovávali ľudí pri rieke do zeme namiesto toho, aby ich spálili, zatiaľ však ich snaha neprináša viditeľné výsledky.
Pohreb je drahý špás:
Čo sa týka samotného spaľovania, ide o jedinečný a neuveriteľný zážitok, určite sa však neodporúča pre slabé povahy. Všetko sa odohráva pred očami stoviek prizerajúcich sa divákov. To, že sa v meste deje niečo neobvyklé, oznamuje už podozrivý zápach a tiché škvrčanie, ktoré sa okolo ghátov šíri.
Zápach sa vznáša nad celým mestom a v podstate nie je vôbec nepríjemný. Akokoľvek morbídne to znie, pripomína skôr letnú grilovačku než horiace ľudské telo. O čo naozaj ide, si človek uvedomí, až keď zbadá ohniská. Spaľovanie má prísne pravidlá, vo Váránasí by mal byť mŕtvy pochovaný do troch hodín. Sú na to dva dôvody. Tým prvým je čo najrýchlejšia cesta k nirváne. Druhým dôvodom je vysoká teplota prostredia a nedostatok chladiacich zariadení schopných uskladniť mŕtvolu na dlhší čas. Ľudia z celej Indie sem chodia aspoň rozhodiť popol svojich blízkych, keď už nemali to šťastie a nezomreli práve tu. Pohrebná procedúra nie je až taká zložitá, ako sa na prvý pohľad zdá. Rodina si vypýta povolenie na pohreb a až potom sa nakúpi drevo. Napriek tomu, že ide o posvätné miesto, pre veľkú časť Indov to nie je práve lacná záležitosť. Na spálenie jednej mŕtvoly treba 360 kilogramov dreva, ktoré stojí v prepočte deväťsto až tisíc korún. V chudobnej Indii takúto sumu veľa ľudí jednoducho nemá. Aj tu však existuje riešenie. Chudobnejším sa dáva menej dreva, navyše dostanú aj drevo, ktoré ešte úplne nezhorelo. Ak by nebodaj ľudia nemali ani na to, vždy sa nájde dostatok dobrých ľudí, ktorí na kremáciu prispejú. Často sa tak deje v prípade tých, ktorí svoje kosti zložili priamo na ulici. Nejaký dobrák si sadne k mŕtvole a prosí ľudí o peniaze na pohreb. Vo Váránasí sú ľudia voči žobrákom a chudobným štedrí, dať im nejakú tú rupiu sa považuje za jednu z ciest na zlepšenie osobnej karmy. Do večera sú tak peniaze väčšinou vyzbierané. Zaujímavosťou je, že na pohrebe nikto neplače. Je to jednak zo strachu, že by duša mŕtveho nedosiahla nirvánu, ale aj preto, že na pohrebe nie sú prítomné ženy, pretože sa považujú za citlivejšie. A potom, je tu ešte jeden dôvod. Kto pozná indickú históriu, vie, čo znamená hrôzostrašné slovo satí. Označuje sa ním dobrovoľná samovražda žien, ktoré sa v minulosti hádzali do ohňa za svojím manželom. Ak tak neurobili ony, do ohňa ich hodila rodina. Bolo to často jediné riešenie, ako uniknúť pred ťažkým životom vyplývajúcim z postavenia vdovy. V Indii obzvlášť. Tento tragický rituál stopli až Angličania spolu s Mahátmá Gándhím. Satí sa však vykonávalo ešte dlho potom. Napriek tomu, že ho dnes zakazuje zákon, vraví sa, že na niektorých miestach sa ešte stále praktizuje. Je síce vysoko nepravdepodobné, že by sa aj vo Váránasí niektorá zo žien hodila do rozpálených plameňov, osud sa však radšej nepokúša.
Fotenie je nebezpečné:
Ešte pred tým, ako muž začne pohrebný rituál, oholí si vlasy a ochlpenie na celom tele. Potom prinesie oheň z neďalekého Šivovho chrámu, ktorý v ňom horí nepretržite už od minulého storočia. Ostatní pozostalí sa prizerajú. Mŕtve telo sa najskôr umyje a potom na znak piatich elementov urobí muž päť koliesok okolo mŕtveho a telo zapáli.
Po troch hodinách, čo je približný čas, za ktorý ľudské telo zhorí, pozbiera to, čo z tela zostalo, a hodí to do rieky rybám. Ak torzo ryba zje, v ďalšom živote sa premení na človeka. Na záver sa všetci členovia rodiny okúpu. Na celý rituál sa pozerajú desiatky osôb, nielen pre turistov je to veľmi silný zážitok. Okolo spaľovacích ghátov sú lavičky, na ktorých sedia zvedavci a sledujú posledné chvíle zosnulého.
Ako v divadle. Na pohrebnú ceremóniu sa dá bežne pozerať aj z množstva hotelov, ktoré lemujú gháty. V niektorých ghátoch horí naraz aj dvanásť tiel, a to priamo pod oknami hotelov. Raňajkujúcim či obedujúcim hosťom tak stačí letmý pohľad z okna, aby sa z nich navždy stali vegetariáni. Mimochodom, fotenie pohrebu je prísne zakázané. Pre Indov je to jeden z najposvätnejších okamihov v živote a podľa toho k nemu aj pristupujú. Dostať sa do problémov s rozhnevaným davom sa veľmi neodporúča, dav je schopný zlynčovať previnilca za nerešpektovanie posvätnej tradície.
Turisti a cestovatelia tak nenápadne fotografujú pohreby zo striech hotelov alebo z lodiek, väčšinou s tichým súhlasom ich majiteľa. Kto videl východ slnka nad Váránasí, určite uzná, že je to jedno z najkrajších divadiel, aké tento svet ponúka. Okolo pol siedmej hodiny ráno sa k pokojným brehom majestátnej Gangy začnú valiť davy turistov, na ktorých už čakajú pripravení prievozníci. Ráno sa považuje za najlepší čas na očistný kúpeľ, preto sú aj veriacich celé mračná. V meste, kde je inak hladina hluku mimoriadne vysoká, je ráno v okolí ghátov posvätné ticho.
Napriek tomu, že k vode v tomto okamihu schádza asi 60 000 ľudí, majestátne ticho narúša len žblnkanie vody a špliechanie kúpajúcich sa ľudí. Na jednej strane sú polonahé telá kúpajúcich sa Indov a sem-tam aj odvážnych cudzincov, na druhej strane na nich zo stovák lodí mieria v rovnakom tichu dlhočizné objektívy turistov. Slnko pomaly vychádza, objektívy cvakajú, ľudia z celej Indie sa kúpu vo vode, do ktorej by sa nikto z tých na lodi neodvážil za nič na svete. Ide o jeden z najkrajších stretov dvoch úplne rozdielnych svetov, ktoré na seba pozerajú v nemom úžase.
Zdroj: Ladislav Serenča