Legendárne “Tři oříšky pro Popelku“ oslavujú 40 rokov

Bez tejto rozprávky si nevieme predstaviť Vianoce. Veľa však nechýbalo, a z príbehu o Popoluške by vôbec nebola „zimná“ klasika. Hobbyportal vás zoznámi s mnohými zaujímavosťami o nakrúcaní tejto divácky úspešnej snímky, o ktorých ste možno ani netušili.

Tajomstvo scenára

Ako sa môže česká rozprávka stať svetovou? Režisér Václav Vorlíček uvádza veci na pravú mieru: „Českú verziu Popolušky síce napísala Božena Némcová, no ono to však je všetko trochu inak. Popoluškin príbeh poznali už dávno v Taliansku, Nemecku, Rusku a v mnohých iných krajinách a jej ozajstný pôvod nie je známy. V stredoveku prechádzali Európou mnohí rozprávkari a majitelia bábkových divadiel, ktorých úlohou bolo zabávať ľudí. Jedným z najúspešnejších príbehov bol práve ten o zlej macoche a jej chovankyni. Preto je Popoluška rozprávkou medzinárodnou.“
Pred viac, ako štyridsiatimi rokmi bol ponúknutý Václavovi Vorlíčkovi scenár, kde bola ako autorka podpísaná pani Bohumila Zelenková, dramaturgička vtedajšej Československej televízie. Bol ním viac, ako nadšený a okamžite začal pripravovať nakrúcanie. Čoskoro sa však dozvedel, že s tým autorstvom nie je všetko „kóšer“. Pani Zelenková zobrala scenár na seba zo závažného dôvodu. Ozajstným autorom totiž nebola ona, ale doktor František Pavlíček. Ten bol síce vynikajúci spisovateľ a dramaturg, no v roku 1968 sa veľmi silne angažoval proti obrodnému procesu a vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Film sa mal začať nakrúcať v roku 1972. Ak by bol v tom čase uvedený, ako autor, z filmovačky by nič nebolo. O stopnutie by sa postaralo nielen ministerstvo kultúry, ale aj celý mocenský aparát. Komunistická mašinéria sa totiž v tom čase pokúšala Františka Pavlíčka existenčne zničiť.

Režisér Václav Vorlíček

Letná, alebo zimná rozprávka?

So scenárom prišiel samozrejme aj takzvaný plán rozpočtu na filmovanie. Režisér Vorlíček od samého začiatku kalkuloval, akú výpravu by si mohol dovoliť. Predstava bola taká, že dej sa má odohrávať v období renesancie. To si samozrejme žiadalo nákladné kostýmy a kulisy. Vorlíčkovi tak nezostávalo nič iné, ako zájsť za vtedajším vedúcim programovej skupiny, ktorá vyrábala filmy pre deti a mládež, Otom Hofmanom. Vedel totiž, že Hofman má celkom dobré väzby na vtedajšiu Nemeckú demokratickú republiku (NDR). Poprosil ho, či by sa nepokúsil zmnožiť financie práve v tejto krajine. Nechcel totiž točiť tak krásnu rozprávku niekde v kúte a zbytočne skromne. Okamžite dali preložiť scenár a bez vedomia vedenia štúdia na Barrandove ho poslali do DEFY (východonemecké filmové štúdio) . Odtiaľ prišla do troch dní odpoveď, že do toho koprodukčne idú a ponúkli milión mariek. To boli v tej dobe tri milióny československých korún. Barrandov prisľúbil tri a pol milióna korún a s takým rozpočtom sa už naozaj dalo pracovať. Tak sa začali dolaďovať detaily. Bolo to v októbri 1972 a rozprávka sa mala nakrúcať na jar a v lete budúceho roku. Generálny riaditeľ DEFY však prišiel s nečakanou prosbou, že potrebuje v decembri a v januári zamestnať ľudí vo svojich ateliéroch. Mal síce v roku 1973 točiť asi 11 filmov, no všetky boli plánované na leto. To znamenalo, že v zime by bolo asi 800 ľudí takmer bez práce. Vorlíček sa rozhodol. Prepíše sa scenár. A tak namiesto toho, aby Popolouška behala po rozkvitnutých lúkach a túlala sa zeleným lesom (ako to bolo v pôvodnom scenári), zavítala do deja rozprávky nádherná zimná atmosféra.

Sneh z rybích kostí

Pre nakrúcanie v exteriéroch bol okrem iného vybratý zámok Moritzburg v nemeckom Sasku (ak by do koprodukcie nevstúpila DEFA, nakrúcalo by sa zrejme na niektorom zo slovenských zámkov).
Scény statku, kde bývala Popoluška sa nakrúcali zas v Čechách na vodnom hrade Švihov pri Klatovách a v jeho okolí.
Nastali však problémy. Od Baltu, až po Jadran nepadla od decembra až takmer do februára ani vločka snehu. Točilo sa teda aspoň v ateliéroch. Tie boli v blízkosti Berlína – v Babelsbergu. Až do dnešných dní sú jednými z najlepších ateliérov na svete. Vlani sa tam nakrúcal napríklad film Atlas mrakov s Tomom Hanksom v hlavnej úlohe, predtým Tarantinovi Nehanební bastardi, ďalej V ako Vendetta, Bournovo ultimátum a podobne. V čase nakrúcania Popolušky bol však Berlín rozdelený na východnú a západnú zónu nielen Berlínskym múrom, ale aj kontrolnými stanoviskami. Štáb musel denne obchádzať celé veľkomesto, aby sa do Babelsbergu dostal. Znamenalo to budíček o tretej ráno, potom presun, filmovanie a návrat pred polnocou do Berlína. Najväčšia katastrofa však prišla, keď bolo potrebné točiť okolie Moritzburgu, kde sa mal odohrávať ples. Sneh vôbec nebol. Český štáb mal pre tento prípad pripravené množstvo umelého snehu (nadrobeného polystyrénu), Nemci však prišli s niečím iným, ekologickým. Polystyrén totiž zostával tam, kde sa vysypal a prakticky ho nebolo možné bezo zvyšku po nakrútení scény zlikvidovať. Štáb DEFY mal „sneh“, ktorý dovážali zo severonemeckých konzervární. Tam sa nejakou tajnou technológiou vyrábal z rozomletých rybích kostí. Na druhý deň sa síce rozplynul, no počas nakrúcania zimných scén príšerne smrdel. Herci a štáb doslova trpeli zápachom. Keď sa potom štáb presunul do Československa, nastal navlas rovnaký problém. Absencia snehu. Nakrúcanie sa hneď na začiatku na tri dni prerušilo. No a potom, akoby zázrakom ho napadlo úžasné množstvo. Až príliš veľké množstvo. Celý štáb musel tento krát naopak vyšľapávať cestičku hlbokým snehom, aby si v ňom nezmáčali herci už aj tak ťažké kostýmy. Kameraman potom musel umiestniť kameru tak, aby tie chodníčky nebolo vidno. Do zasnežených hôr prichádzal raz denne za štábom a hercami vojenský obrnený transportér, lebo iné vozidlo by sa tam nedostalo. Priviezol im cisternu horúceho čaju, čo bolo ich jediné „teplé jedlo“ za celý deň. Aj s takýmito problémami bojovali filmári a herci.
.<>

Záber z nakrúcania rozprávky

Obsadenie

Pôvodne bola jednou z adeptiek na Popolušku herečka Jana Preissová, manželka Viktora Preissa, ktorú si možno pamätáte, ako maminku Tomáša Holého z filmu Ako vytrhnúť veľrybe stoličku. Keď jej však Václav Vorlíček oznámil termín natáčania, musela odstúpiť, nakoľko v tom čase bola tehotná a počas nakrúcania by už mala pekné bruško. Ostatne, tehotná bola pri výrobe filmu Dana Hlaváčová, predstaviteľka macochinej dcéry Dory, v civile sestra slávnej českej herečky Jany Hlaváčovej. Jej tehotenstvo sa však podarilo šikovne zamaskovať širokými sukňami, hoci bola už v šiestom mesiaci. Na hlavnú úlohu bol tak vypísaný konkurz. Štáb vyskúšal asi 40 herečiek, prešiel konzervatóriá, divadlá, no bez väčšieho úspechu. Na pokraji zúfalstva si režisér spomenul na dievča, ktoré v roku 1971 hralo Barunku vo filmovom spracovaní Babičky. Ňou bola Libuše Šafránková, ktorá mala v tom čase 19 rokov a vyrástla z nej krásna mladá dáma, akoby stvorená na úlohy princezien. Bolo rozhodnuté a úloha Popolušky jej bola doslova pridelená. Vorlíček našiel aj predstaviteľa princa. V tom čase robil totiž obhajobu absolventskému filmu svojho študenta Jaroslava Soukupa (dnes známeho režiséra), kde ho zaujal mladý herec z Moravy – dvadsaťdvaročný Pavel Trávníček, študent na JAMU. Po pohovore padlo rozhodnutie, že princ bude práve on. Požiadavky nemeckej strany o obsadenie niektorých úloh museli byť tiež vyslyšané. Za kráľa bol vybratý Rolf Hoppe – herec, známy napríklad z filmov o Winnetouovi, kde hral väčšinou zloduchov. Kráľovnú stvárnila Karin Lesch, pôvodom zo Švajčiarska, ktorá bola divadelnou herečkou a údajne boli Tri oriešky jej prvým a posledným filmom, v ktorom si zahrala. Náhle jej totiž umrel manžel a Karin sa od žiaľu uzatvorila pred celým svetom. V úlohe macochy sa predstavila Carola Braunbock, o ktorej sa až na konci nakrúcania dozvedel štáb, že pochádza z Čiech, narodila sa neďaleko Plzne vo Všeruboch a sem chodila aj do základnej školy. Žiaľ, päť rokov po premiére Troch orieškov umrela vo veku 54 rokov.

Českú stranu zastupovali v ostatných úlohách rozprávky zvučné mená – Vladimír Menšík, Jan Líbíček, Vítězslav Jandák, Helena Růžičková, Míla Myslíková a iní. V českej verzií daboval kráľa Otto Šimánek, kráľovnú Květa Fialová a macochu Jaroslava Adamcová. Navyše sa dabingu nevyhla ani postava princa, ktorú nahovoril Petr Svojtka kvôli silnému brnenskému prízvuku Pavla Trávníčka. Zaujímavú postavu si zahrala Helena Růžičková. Hoci mala v čase nakrúcania už takmer 37 rokov, hrala princovu nápadníčku. V rozprávke si tiež zahral jej syn, vtedy 17 ročný Jirka. Růžičkovej postava sa volala v českej verzií Droběna, v nemeckej Kleinröschen, čo je zhodou okolností v preklade Ružička.

Helena Růžičková bravúrne stvárnila Droběnu

Zľava Vladimír Menšík, Vítězslav Jandák, Pavel Trávníček, Jaroslav Drbohlav a syn Heleny Růžičkovej Jirka

Zaujímavosti a pikošky

V Troch orieškoch sa objavili aj zvieratá. Kôň Jurášek sa v skutočnosti volal Bonek . Kvôli prísnym colným predpisom sa cez hranice bez zvláštneho povolenia nesmeli kone prevážať, preto ho v Nemecku zastupoval náhradník a pozorný divák si všimne, že ide o dva rozdielne kone.Kopec zábavy si režisér užil aj so sovou, ktorú musel kvôli tomu, aby v zábere mrkla pichať odspodu špajdľou.
Úspech rozprávky podčiarkuje aj fakt, že sa dodnes na Vianoce vysiela v mnohých častiach sveta. 54 – presne toľko krajín už kúpilo vysielacie na túto rozprávku. Aj po toľkých rokoch je žiadaná. Veď si predstavte, že na Vianoce 2012 ju len v Nemecku odvysielali štrnásťkrát na deviatich televíznych kanáloch. Z toho vyplýva, že vďaka Popoluške chodia režisérovi Vorlíčkovi každý rok pekné tantiémy. Ako sám priznal, je to príjemný darček k jeho penzií. A to som ešte nespomenul, že mu tantiémy budú (teda jeho dedičom) chodiť ešte 50 rokov po jeho smrti.
V Nórsku a Španielsku vysielajú Tri oriešky vždy 24.12. v dopo­ludňajších hodinách ( keď ju raz v Nórsku nezaradili do vianočného programu, demonštrovali nespokojní diváci priamo pod oknami televízie). Každoročne ju uvádzajú tiež v Spojených arabských emirátoch. V Nórsku sa vysiela pod názvom Tre notter til Askepott, v Nemecku ako Drei Haselnüsse für Aschenbrödel. Stále dorastajú nové a nové generácie detí, ktorým ich rodičia chcú ukázať rozprávku svojej mladosti. A tak vzniká reťaz, ktorá sa zrejme tak skoro nepretrhne. Film má dokonca v Nemecku svoj fanklub a každoročne sa tam na rôznych zámkoch konajú tematické plesy presne v duchu tejto rozprávky.
Pod skvelý výkon hercov sa podpísal hlavne otcovský prístup režiséra Vorlíčka k hlavným predstaviteľom. Trpezlivo čakal, kým Pavel Trávníček pochytí aspoň základy jazdy na koni. Naopak, s Libušou Šafránkovou také problémy nemal. Ona sa doslova na koni narodila a v celom filme ju kaskadérka zastúpila len raz – v scéne pri preskakovaní padnutého stromu. Šafránková sa ukázala, ako veľmi otužilá – vydržala bez ochorenia záverečnú jazdu na koni, kedy v mrazivom počasí bola oblečená len do ľahkých svadobných šiat. Vorlíček tiež neváhal obsadiť do úlohy otca Vladimíra Menšíka, ktorý mal v tom období vážne problémy s alkoholom. Vedel, že „na place“ je perfekcionista a svoju úlohu dokáže zahrať tak, aby si nik nevšimol, že má vypité. Len v jedinej scéne to takmer nevyšlo. Je to úplne na konci rozprávky, keď princ nájde svoju Popolušku a dedinčania od radosti začnú vyhadzovať klobúky. Pán Menšík tam len stojí a kýva sa. Našťastie ho v zábere vidno ani nie dve sekundy a potom kamera zaberie oblohu.
Samozrejme, rozprávku rozpitvávali aj hľadači chýb vo filmoch a tak je známe napríklad že:
v zábere, keď Vladimír Menšík píli v sade konáre stromov, sa zjaví niečo, čo pripomína stožiar elektrického vedenia.

Že keď sa Popoluška chystá na ples a díva sa oknom dovnútra sály, zotrie z okna námrazu, aby lepšie videla. Lenže po fyzikálnej stránke to nie je možné, pretože námraza sa vytvára na vnútornej a nie vonkajšej strane okna, pretože sa vlhkosť v sále zráža na studenom skle.
Vo filme tiež vidno snehovú guľu, ktorú ktosi zo štábu hodil po psovi, aby v zábere utekal za odchádzajúcou Popoluškou. A tak ďalej. Nič z toho neuberá rozprávke na kráse a naozaj je výsledkom poctivého filmárskeho umenia, aké sa dnes už v našich končinách nosí málokedy.
Ozaj, všimli ste si, že napriek rozprávkovým zvyklostiam sa v tejto rozprávke princ a Popoluška ani raz nepobozkajú ?

Popoluška a súčasnosť

10. novembra 2012 sa zámok v Moritzburgu premenil opäť na zámok Popolušky. Je v ňom totiž umiestnená výstava kostýmov a rekvizít z filmu. O tom, že je naozaj čo vidieť svedčí aj fakt, že v rozprávke bolo použitých vyše 80 originálnych kostýmov, ktoré pre tieto účely vytvoril legendárny oscarový výtvarník Theodor Pištěk. Návštevníci si môžu tiež vychutnať hudbu Karla Svobodu a po prvýkrát tiež zakúpiť povolenie k fotografovaniu. Výstava sa končí 3. marca 2013 a viac sa o nej dozviete na stránke zámku Moritzburg. Vstupenky sa dajú zakúpiť v Čechách na vybraných miestach, alebo priamo v zámockej pokladni.
TU si môžete pozrieť zaujímavé pozývacie video k tejto výstave.

Ak túžite navštíviť miesta, kde sa rozprávka nakrúcala – či už v Českej republike, alebo v Nemecku, môže byť pre vás veľkým pomocníkom stránka o filmových miestach. Nájdete na nej nielen GPS súradnice, ale aj množstvo fotografií, ako dnes vyzerajú exteriéry, kde pred štyridsiatimi rokmi pracoval filmový štáb pod vedením Václava Vorlíčka.

Takto dnes vyzerá Popoluškin statok vo Švihove

Tak plynie čas

Na záver pár záberov, ako vyzerali niektorí predstavitelia hlavných úloh pred štyridsiatimi rokmi a dnes:

Pavel Trávníček

Libuše Šafránková

Dnes už 83 ročný Rolf Hoppe

Vítězslav Jandák

Foto : FS Barrandov, Defa, archiv Heleny Butulové, filmovamista.cz, schloss-moritzburg.de, internet