Bez tejto rozprávky si nevieme predstaviť Vianoce. Veľa však nechýbalo, a z príbehu o Popoluške by vôbec nebola „zimná“ klasika. Hobbyportal vás zoznámi s mnohými zaujímavosťami o nakrúcaní tejto divácky úspešnej snímky, o ktorých ste možno ani netušili.

Tajomstvo scenára
Ako sa môže česká rozprávka stať svetovou? Režisér Václav
Vorlíček uvádza veci na pravú mieru: „Českú verziu
Popolušky síce napísala Božena Némcová, no ono to však je všetko trochu
inak. Popoluškin príbeh poznali už dávno v Taliansku, Nemecku, Rusku a
v mnohých iných krajinách a jej ozajstný pôvod nie je známy.
V stredoveku prechádzali Európou mnohí rozprávkari a majitelia bábkových
divadiel, ktorých úlohou bolo zabávať ľudí. Jedným z najúspešnejších
príbehov bol práve ten o zlej macoche a jej chovankyni. Preto je Popoluška
rozprávkou medzinárodnou.“
Pred viac, ako štyridsiatimi rokmi bol ponúknutý Václavovi Vorlíčkovi
scenár, kde bola ako autorka podpísaná pani Bohumila
Zelenková, dramaturgička vtedajšej Československej
televízie. Bol ním viac, ako nadšený a okamžite začal
pripravovať nakrúcanie. Čoskoro sa však dozvedel, že s tým autorstvom nie
je všetko „kóšer“. Pani Zelenková zobrala scenár na seba zo
závažného dôvodu. Ozajstným autorom totiž nebola ona, ale doktor
František Pavlíček. Ten bol síce vynikajúci spisovateľ a
dramaturg, no v roku 1968 sa veľmi silne angažoval proti obrodnému procesu
a vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Film sa mal začať
nakrúcať v roku 1972. Ak by bol v tom čase uvedený, ako autor,
z filmovačky by nič nebolo. O stopnutie by sa postaralo nielen ministerstvo
kultúry, ale aj celý mocenský aparát. Komunistická mašinéria sa totiž
v tom čase pokúšala Františka Pavlíčka existenčne zničiť.

Režisér Václav Vorlíček
Letná, alebo zimná rozprávka?
So scenárom prišiel samozrejme aj takzvaný plán rozpočtu na filmovanie. Režisér Vorlíček od samého začiatku kalkuloval, akú výpravu by si mohol dovoliť. Predstava bola taká, že dej sa má odohrávať v období renesancie. To si samozrejme žiadalo nákladné kostýmy a kulisy. Vorlíčkovi tak nezostávalo nič iné, ako zájsť za vtedajším vedúcim programovej skupiny, ktorá vyrábala filmy pre deti a mládež, Otom Hofmanom. Vedel totiž, že Hofman má celkom dobré väzby na vtedajšiu Nemeckú demokratickú republiku (NDR). Poprosil ho, či by sa nepokúsil zmnožiť financie práve v tejto krajine. Nechcel totiž točiť tak krásnu rozprávku niekde v kúte a zbytočne skromne. Okamžite dali preložiť scenár a bez vedomia vedenia štúdia na Barrandove ho poslali do DEFY (východonemecké filmové štúdio) . Odtiaľ prišla do troch dní odpoveď, že do toho koprodukčne idú a ponúkli milión mariek. To boli v tej dobe tri milióny československých korún. Barrandov prisľúbil tri a pol milióna korún a s takým rozpočtom sa už naozaj dalo pracovať. Tak sa začali dolaďovať detaily. Bolo to v októbri 1972 a rozprávka sa mala nakrúcať na jar a v lete budúceho roku. Generálny riaditeľ DEFY však prišiel s nečakanou prosbou, že potrebuje v decembri a v januári zamestnať ľudí vo svojich ateliéroch. Mal síce v roku 1973 točiť asi 11 filmov, no všetky boli plánované na leto. To znamenalo, že v zime by bolo asi 800 ľudí takmer bez práce. Vorlíček sa rozhodol. Prepíše sa scenár. A tak namiesto toho, aby Popolouška behala po rozkvitnutých lúkach a túlala sa zeleným lesom (ako to bolo v pôvodnom scenári), zavítala do deja rozprávky nádherná zimná atmosféra.
Sneh z rybích kostí
Pre nakrúcanie v exteriéroch bol okrem iného vybratý zámok
Moritzburg v nemeckom Sasku (ak by do koprodukcie nevstúpila
DEFA, nakrúcalo by sa zrejme na niektorom zo slovenských zámkov).
Scény statku, kde bývala Popoluška sa nakrúcali zas v Čechách na vodnom
hrade Švihov pri Klatovách a v jeho
okolí.
Nastali však problémy. Od Baltu, až po Jadran nepadla od decembra až takmer
do februára ani vločka snehu. Točilo sa teda aspoň v ateliéroch. Tie boli
v blízkosti Berlína – v Babelsbergu. Až do dnešných
dní sú jednými z najlepších ateliérov na svete. Vlani sa tam nakrúcal
napríklad film Atlas mrakov s Tomom Hanksom
v hlavnej úlohe, predtým Tarantinovi Nehanební bastardi,
ďalej V ako Vendetta, Bournovo ultimátum a
podobne. V čase nakrúcania Popolušky bol však
Berlín rozdelený na východnú a západnú zónu nielen
Berlínskym múrom, ale aj kontrolnými stanoviskami. Štáb musel denne
obchádzať celé veľkomesto, aby sa do Babelsbergu dostal.
Znamenalo to budíček o tretej ráno, potom presun, filmovanie a návrat pred
polnocou do Berlína. Najväčšia katastrofa však prišla, keď bolo potrebné
točiť okolie Moritzburgu, kde sa mal odohrávať ples. Sneh
vôbec nebol. Český štáb mal pre tento prípad pripravené množstvo
umelého snehu (nadrobeného polystyrénu), Nemci však prišli s niečím
iným, ekologickým. Polystyrén totiž zostával tam, kde sa vysypal a
prakticky ho nebolo možné bezo zvyšku po nakrútení scény zlikvidovať.
Štáb DEFY mal „sneh“, ktorý dovážali zo
severonemeckých konzervární. Tam sa nejakou tajnou technológiou vyrábal
z rozomletých rybích kostí. Na druhý deň sa síce rozplynul, no počas
nakrúcania zimných scén príšerne smrdel. Herci a štáb doslova trpeli
zápachom. Keď sa potom štáb presunul do Československa,
nastal navlas rovnaký problém. Absencia snehu. Nakrúcanie sa hneď na
začiatku na tri dni prerušilo. No a potom, akoby zázrakom ho napadlo
úžasné množstvo. Až príliš veľké množstvo. Celý štáb musel tento
krát naopak vyšľapávať cestičku hlbokým snehom, aby si v ňom
nezmáčali herci už aj tak ťažké kostýmy. Kameraman potom musel umiestniť
kameru tak, aby tie chodníčky nebolo vidno. Do zasnežených hôr prichádzal
raz denne za štábom a hercami vojenský obrnený transportér, lebo iné
vozidlo by sa tam nedostalo. Priviezol im cisternu horúceho čaju, čo bolo ich
jediné „teplé jedlo“ za celý deň. Aj s takýmito problémami bojovali
filmári a herci.
.<>

Záber z nakrúcania rozprávky
Obsadenie
Pôvodne bola jednou z adeptiek na Popolušku herečka Jana Preissová, manželka Viktora Preissa, ktorú si možno pamätáte, ako maminku Tomáša Holého z filmu Ako vytrhnúť veľrybe stoličku. Keď jej však Václav Vorlíček oznámil termín natáčania, musela odstúpiť, nakoľko v tom čase bola tehotná a počas nakrúcania by už mala pekné bruško. Ostatne, tehotná bola pri výrobe filmu Dana Hlaváčová, predstaviteľka macochinej dcéry Dory, v civile sestra slávnej českej herečky Jany Hlaváčovej. Jej tehotenstvo sa však podarilo šikovne zamaskovať širokými sukňami, hoci bola už v šiestom mesiaci. Na hlavnú úlohu bol tak vypísaný konkurz. Štáb vyskúšal asi 40 herečiek, prešiel konzervatóriá, divadlá, no bez väčšieho úspechu. Na pokraji zúfalstva si režisér spomenul na dievča, ktoré v roku 1971 hralo Barunku vo filmovom spracovaní Babičky. Ňou bola Libuše Šafránková, ktorá mala v tom čase 19 rokov a vyrástla z nej krásna mladá dáma, akoby stvorená na úlohy princezien. Bolo rozhodnuté a úloha Popolušky jej bola doslova pridelená. Vorlíček našiel aj predstaviteľa princa. V tom čase robil totiž obhajobu absolventskému filmu svojho študenta Jaroslava Soukupa (dnes známeho režiséra), kde ho zaujal mladý herec z Moravy – dvadsaťdvaročný Pavel Trávníček, študent na JAMU. Po pohovore padlo rozhodnutie, že princ bude práve on. Požiadavky nemeckej strany o obsadenie niektorých úloh museli byť tiež vyslyšané. Za kráľa bol vybratý Rolf Hoppe – herec, známy napríklad z filmov o Winnetouovi, kde hral väčšinou zloduchov. Kráľovnú stvárnila Karin Lesch, pôvodom zo Švajčiarska, ktorá bola divadelnou herečkou a údajne boli Tri oriešky jej prvým a posledným filmom, v ktorom si zahrala. Náhle jej totiž umrel manžel a Karin sa od žiaľu uzatvorila pred celým svetom. V úlohe macochy sa predstavila Carola Braunbock, o ktorej sa až na konci nakrúcania dozvedel štáb, že pochádza z Čiech, narodila sa neďaleko Plzne vo Všeruboch a sem chodila aj do základnej školy. Žiaľ, päť rokov po premiére Troch orieškov umrela vo veku 54 rokov.

Českú stranu zastupovali v ostatných úlohách rozprávky zvučné mená – Vladimír Menšík, Jan Líbíček, Vítězslav Jandák, Helena Růžičková, Míla Myslíková a iní. V českej verzií daboval kráľa Otto Šimánek, kráľovnú Květa Fialová a macochu Jaroslava Adamcová. Navyše sa dabingu nevyhla ani postava princa, ktorú nahovoril Petr Svojtka kvôli silnému brnenskému prízvuku Pavla Trávníčka. Zaujímavú postavu si zahrala Helena Růžičková. Hoci mala v čase nakrúcania už takmer 37 rokov, hrala princovu nápadníčku. V rozprávke si tiež zahral jej syn, vtedy 17 ročný Jirka. Růžičkovej postava sa volala v českej verzií Droběna, v nemeckej Kleinröschen, čo je zhodou okolností v preklade Ružička.

Helena Růžičková bravúrne stvárnila Droběnu

Zľava Vladimír Menšík, Vítězslav Jandák, Pavel Trávníček, Jaroslav Drbohlav a syn Heleny Růžičkovej Jirka
Zaujímavosti a pikošky
V Troch orieškoch sa objavili aj zvieratá. Kôň
Jurášek sa v skutočnosti volal Bonek .
Kvôli prísnym colným predpisom sa cez hranice bez zvláštneho povolenia
nesmeli kone prevážať, preto ho v Nemecku zastupoval náhradník a pozorný
divák si všimne, že ide o dva rozdielne kone.Kopec zábavy si režisér
užil aj so sovou, ktorú musel kvôli tomu, aby v zábere mrkla pichať
odspodu špajdľou.
Úspech rozprávky podčiarkuje aj fakt, že sa dodnes na Vianoce vysiela
v mnohých častiach sveta. 54 – presne toľko krajín už
kúpilo vysielacie na túto rozprávku. Aj po toľkých rokoch je žiadaná.
Veď si predstavte, že na Vianoce 2012 ju len v Nemecku
odvysielali štrnásťkrát na deviatich televíznych
kanáloch. Z toho vyplýva, že vďaka Popoluške chodia
režisérovi Vorlíčkovi každý rok pekné tantiémy. Ako sám priznal, je to
príjemný darček k jeho penzií. A to som ešte nespomenul, že mu tantiémy
budú (teda jeho dedičom) chodiť ešte 50 rokov po jeho smrti.
V Nórsku a Španielsku vysielajú Tri
oriešky vždy 24.12. v dopoludňajších hodinách ( keď ju raz v Nórsku
nezaradili do vianočného programu, demonštrovali nespokojní diváci priamo
pod oknami televízie). Každoročne ju uvádzajú tiež v Spojených
arabských emirátoch. V Nórsku sa vysiela pod názvom Tre
notter til Askepott, v Nemecku ako Drei Haselnüsse für
Aschenbrödel. Stále dorastajú nové a nové generácie detí,
ktorým ich rodičia chcú ukázať rozprávku svojej mladosti. A tak vzniká
reťaz, ktorá sa zrejme tak skoro nepretrhne. Film má dokonca v Nemecku svoj
fanklub a každoročne sa tam na rôznych zámkoch konajú tematické plesy
presne v duchu tejto rozprávky.
Pod skvelý výkon hercov sa podpísal hlavne otcovský prístup režiséra
Vorlíčka k hlavným predstaviteľom. Trpezlivo čakal, kým Pavel
Trávníček pochytí aspoň základy jazdy na koni. Naopak,
s Libušou Šafránkovou také problémy nemal. Ona sa doslova
na koni narodila a v celom filme ju kaskadérka zastúpila len raz –
v scéne pri preskakovaní padnutého stromu. Šafránková sa ukázala, ako
veľmi otužilá – vydržala bez ochorenia záverečnú jazdu na koni, kedy
v mrazivom počasí bola oblečená len do ľahkých svadobných šiat.
Vorlíček tiež neváhal obsadiť do úlohy otca Vladimíra
Menšíka, ktorý mal v tom období vážne problémy s alkoholom.
Vedel, že „na place“ je perfekcionista a svoju úlohu dokáže zahrať tak,
aby si nik nevšimol, že má vypité. Len v jedinej scéne to takmer nevyšlo.
Je to úplne na konci rozprávky, keď princ nájde svoju Popolušku a
dedinčania od radosti začnú vyhadzovať klobúky. Pán Menšík tam len
stojí a kýva sa. Našťastie ho v zábere vidno ani nie dve sekundy a potom
kamera zaberie oblohu.
Samozrejme, rozprávku rozpitvávali aj hľadači
chýb vo filmoch a tak je známe napríklad že:
v zábere, keď Vladimír Menšík píli v sade konáre stromov, sa zjaví
niečo, čo pripomína stožiar elektrického vedenia.

Že keď sa Popoluška chystá na ples a díva sa oknom dovnútra sály,
zotrie z okna námrazu, aby lepšie videla. Lenže po fyzikálnej stránke to
nie je možné, pretože námraza sa vytvára na vnútornej a nie vonkajšej
strane okna, pretože sa vlhkosť v sále zráža na studenom skle.
Vo filme tiež vidno snehovú guľu, ktorú ktosi zo štábu hodil po psovi, aby
v zábere utekal za odchádzajúcou Popoluškou. A tak ďalej. Nič z toho
neuberá rozprávke na kráse a naozaj je výsledkom poctivého filmárskeho
umenia, aké sa dnes už v našich končinách nosí málokedy.
Ozaj, všimli ste si, že napriek rozprávkovým zvyklostiam sa
v tejto rozprávke princ a Popoluška ani raz nepobozkajú ?
Popoluška a súčasnosť
10. novembra 2012 sa zámok v Moritzburgu premenil opäť
na zámok Popolušky. Je v ňom totiž umiestnená výstava
kostýmov a rekvizít z filmu. O tom, že je naozaj čo vidieť svedčí aj
fakt, že v rozprávke bolo použitých vyše 80 originálnych kostýmov,
ktoré pre tieto účely vytvoril legendárny oscarový výtvarník
Theodor Pištěk. Návštevníci si môžu tiež vychutnať
hudbu Karla Svobodu a po prvýkrát tiež zakúpiť povolenie
k fotografovaniu. Výstava sa končí 3. marca 2013 a viac
sa o nej dozviete na stránke zámku Moritzburg. Vstupenky sa dajú zakúpiť v Čechách na
vybraných miestach, alebo priamo v zámockej pokladni.
TU si
môžete pozrieť zaujímavé pozývacie video k tejto výstave.
Ak túžite navštíviť miesta, kde sa rozprávka nakrúcala – či už
v Českej republike, alebo v Nemecku, môže byť pre vás veľkým
pomocníkom stránka o filmových miestach. Nájdete na nej nielen
GPS súradnice, ale aj množstvo fotografií, ako dnes
vyzerajú exteriéry, kde pred štyridsiatimi rokmi pracoval filmový štáb pod
vedením Václava Vorlíčka.

Takto dnes vyzerá Popoluškin statok vo Švihove
Tak plynie čas
Na záver pár záberov, ako vyzerali niektorí predstavitelia hlavných úloh pred štyridsiatimi rokmi a dnes:

Pavel Trávníček

Libuše Šafránková

Dnes už 83 ročný Rolf Hoppe

Vítězslav Jandák
Foto : FS Barrandov, Defa, archiv Heleny Butulové, filmovamista.cz, schloss-moritzburg.de, internet
- Rozhovor s Kleopatrou z ČSFD.cz
- Hľadači chýb vo filmoch
- AVATAR v 4D... šušťaní
- STV túto nedeľu odvysiela špičkový slovenský film !
- Amatérsky film - užitočné rady v skratke
V danej kategórii sa nenachádzajú žiadne videá.
Páči sa vám autorov štýl písania, stotožňujete sa s jeho názorom alebo si myslíte, že sa na vec pozerá zo zlého uhla a niečo mu uniká? Zapojte sa do diskusie a vyjadrite svoj názor!
klobúk dolu
Tak ma napadla jedna vec o herečke, čo stvárnila macochu. Píšete, že ju hrala nemka, ktorá vedela po česky, no nepriznala sa k tomu. ohvie či si z nej neuťahovali napríklad maskéri počas líčenia. Musel to byť pre nich šok, keď sa dozvedeli, že im rozumie
- ináč - skvelý článok. Super
Paráda, tie fakty sú zaujímavé. Niektoré som vedela, ale ostatné stáli za prečítanie