13.07.2010
Jozef Cíger – Hronský. Fotografia z archívu Knižnice Ľudovíta Štúra vo Zvolene.

Päťdesiat rokov od úmrtia spisovateľa Jozefa Cígera – Hronského

„Okolo spisovateľa robieva sa mnoho kriku, ale – verte – škoda rečí. Knihu napísať – to je veľmi ľahučká vec. Trochu atramentu, trochu fantázie a trochu trpezlivosti. To je všetko.“ Takto sa vyjadril o spisovateľskom remesle jeden z našich najúspešnejších a najplodnejších autorov Jozef Cíger – Hronský, zvolenský rodák. Jeho životná púť sa skončila 13. júla 1960 v ďalekej Argentíne.

„Krstný list hovorí mi, že narodil som sa vo Zvolene (1896), hoci narodil som sa pod zvolenským zámkom, a to nie je všetko jedno. I dnes vedel by som sa hádať, že Slatina je stokrát hodnejšia ako zvolenský Hron, a vôbec na mojej strane je všetko krajšie ako na druhej: púpava pod zámkom, drevený most na Slatine a Pustý hrad, ten je tiež „u nás“. Samo mesto vlastne nenávidel som. A zvlášť od tých čias, ako zaviedol ma otec do toho veľmi smutného budoviska na námestí a kúpil mi abecedár. Jednako vybudol som medzi tými múrmi štyri roky, a jeden na meštianke.“ Týmito vetami sa Jozef Cíger – Hronský vracia do svojho rodiska vo svojom prvom životopise z mája1922.

Hronského učiteľská a literárna púť

Jozef Cíger – Hronský sa narodil 23. februára 1896. Jeho otec pracoval na píle, matka sa starala o domácnosť, v ktorej mal Jozef jednu staršiu a dve mladšie sestry a troch mladších bratov. Keď mal 11 rokov, Cígerovci sa presťahovali do Krupiny. V rokoch 1910 – 14 študoval na Maďarskom kráľovskom štátnom učiteľskom ústave v Leviciach. V spomenutom životopise uvádza: „V Leviciach bol som už dokonalým Maďarom, ba na povzbudenie riaditeľa ústavu chcel som ponížene prosiť i o nové meno: Csongrádi. Totiž ypsilon bol by som si i bez milosti milostivého ministra prilepil. Písal som otcovi pre dovolenie, že požadovaných 1 K 60 h mi pán profesor F. daruje. Odpoveď bola krátka: p. profesor môže darovať, čo len chce, meno môžeš prevracať, ako chceš, ale – domov sa mi neukáž!“ Tak ako u Hviezdoslava matka, tak u Hronského otec rozhodol, že sa stal literátom slovenským. Lákalo ho však iné umenie: chcel sa stať maliarom, mal talent, no otec rozhodol o serióznejšom povolaní. „Stal som sa učiteľom, aby som sa učil,“ spomína Hronský. Na jeseň 1914 nastúpil na miesto ľudového učiteľa v Horných Mladoniciach, od 1. marca 1916 učil na Senohrade, kam sa vrátil aj po ročnom vojenčení na talianskom fronte. „Všeličo som sa naučil,“ píše Hronský. „Napríklad naučil som sa, že život je nemilosrdnejší a nie taký, za aký si ho osemnásťročný chlapec predstavuje, lebo veľmi málo je šťastlivejších ľudí, ktorí dosiahnu aspoň minimum svojich túžob, mnoho je matematikov, ktorým sa nedostáva naučiť sa ani len krát, mnoho géniov, ktorým nikto nedal príležitosť ani viesť, ani tvoriť, ani kritizovať, že mnoho je hladných ľudí, ktorým osud nedoprial hocikedy sa najesť. Naučil som sa, že jedinec je veľmi malé zrnko piesku pri balvane, ale i to, že sú na svete mocní ľudia i mocné sily, ktorým sa podrobovať je nevyhnutnosťou a že reptať je niekedy cnosťou a niekedy celkom zbytočným hriechom.“
Prvého marca 1919 sa Hronský oženil s Valériou, dcérou tlačiara Antona Ružináka z Krupiny, kde pokračoval vo svojom učiteľskom povolaní. V tom čase vyšli Hronského prvotiny: báseň Sirota a próza Petro. V roku 1923 sa Cígerovci presťahovali do Kremnice, ktorá bola ďalšou Hronského pedagogickou zastávkou. Odtiaľ už nebolo ďaleko do Martina, kam nastúpil v roku 1927 na štátnu meštiansku školu a kde sa mohol v plnej intenzite venovať literárnej tvorbe. V roku 1933 sa stal tajomníkom a v roku 1940 správcom Matice slovenskej.

V emigrácii

Vari každý rešpektuje a váži si literárne dielo, ktoré nám Hronský zanechal. To, čo rozdelilo pohľady na jeho osobnosť, boli jeho politické postoje. Privítal Žilinskú dohodu zo 6. októbra 1938, ktorá viedla k likvidácii politických strán na Slovensku, resp. k vláde jednej strany – HSĽS, hoci – ako sám uvádza – „zmizli partaje, ale nezmizlo partajníctvo.“ Privítal aj vytvorenie slovenského štátu, čo bol podľa neho „najvyšším politickým úspechom slovenského národa“. Ako podporovateľa ľudáckeho režimu ho 1. septembra 1944 zatkli, ale už na druhý deň sa dostal z väzenia. „Zachránilo ho iba to, že partizáni boli smädní a v skladoch martinského pivovaru nabrali toľko piva, že nebolo na aute miesta pre ľudí, nuž odišli so sľubom, že sa vrátia. Našťastie sa už nemohli vrátiť a to Hronského zachránilo pred masovým hrobom…,“ napísal Konštantín Čulen v roku 1960 v poslednom rozhovore so spisovateľom. Hronský sa 11. novembra 1944 vrátil do Martina na správcovskú stoličku, no pred príchodom frontu odišiel v januári 1945 do Bratislavy a z nej do emigrácie. 50. narodeniny oslávil v Ríme, kde ho 25. januára 1948 zatkli, no po dvoch týždňoch sa mu podarilo dostať zo žalára, nastúpil na loď, ktorá ho zaviezla do nového domova, do Argentíny, kde sa usadil v mestečku Luján neďaleko Buenos Aires. Tam uplatnil svoje výtvarné, maliarske nadanie, keď pracoval ako kreslič v textilnej fabrike, a tam aj pokračoval v literárnej, ale i politickej činnosti (bol predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí), a tam ho 13. júla 1960 zastihla smrť. Krátko na to zomrela aj jeho manželka. Telesné pozostatky oboch uložili v r. 1993 na Národnom cintoríne v Martine.

K dielu i pamiatke

Jozef Cíger – Hronský je autor, ktorý sa s rovnakou empatiou dokázal vžiť do kože i duše dospelých i detských hrdinov. Nečudo, že s jeho dielom sme sa mohli stretávať už od mladých liet (Kremnické povesti, Smelý zajko, Budkáčik a Dubkáčik, Sokoliar Tomáš, Tri múdre kozliatka…). Od drobných próz najmä z dedinského prostredia prešiel pomerne rýchlo k románom (Žltý dom v Klokoči, Jozef Mak, Chlieb, Proroctvo doktora Stankovského, Pisár Gráč, Andreas Búr Majster…).
Kritici ho spočiatku prirovnávali ku Kukučínovi. „Nie je to práve najhoršou známkou pre spisovateľa, nuž bol som začas hrdý, i keď som vedel, že táto sláva bude krátka,“ napísal Hronský o svojej literárnej tvorbe. „Ale darmo – keď som sa začal prizerať na slovenskú dedinu, bola celkom inakšia, ako keď sa na ňu díval Martin Kukučín i Gregor – Tajovský, i Timrava, i všetci ostatní autori predvojnoví, ktorí čerpali látku z ľudu!“
Vari najviac kontroverzných reakcií vyvolal Hronského román Svet na Trasovisku. Zachytil v ňom udalosti SNP svojím pohľadom, či skôr pohľadom ľudí, ktorí neboli v centre diania a ku ktorým sa udalosti dostávali s odstupom času a vari i skreslene.
Náš priestor je primalý na to, aby sme mohli dopodrobna rozobrať život a dielo spisovateľa, zvolenského rodáka Jozefa Cígera – Hronského. Chceme len prispieť k tomu, aby sme si spomenuli aspoň pri okrúhlom výročí na tohto významného slovenského literáta. A možno to bude aj impulz k tomu, aby sa jeho busta vrátila na podstavec v Štúrovom parku vo Zvolene, odkiaľ sa pred rokom či dvoma stratila. Ak je ešte – samozrejme – „nažive“. Veríme, že áno. Aj jej osudy boli rovnako komplikované a búrlivé ako osud samotného Hronského.

Hodnotenie
1/5 2/5 3/5 4/5 5/5
Počet hodnotení: 0


Náhodné články z aktuálnej sekcie Náhodné videá z aktuálnej sekcie

    V danej kategórii sa nenachádzajú žiadne videá.

Komentáre

Páči sa vám autorov štýl písania, stotožňujete sa s jeho názorom alebo si myslíte, že sa na vec pozerá zo zlého uhla a niečo mu uniká? Zapojte sa do diskusie a vyjadrite svoj názor!

nebude uverejnený
Alebo sa prihláste »
Koľko je 1 plus dva?
Položky označené * sú povinné

Prihlásenie
 
 
Reklama