Pred 180 rokmi, 16. októbra 1830, sa v malohontskej dedine Horné Zahorany narodil spisovateľ Ľudovít Kubáni.
Ako naznačuje rok narodenia, Ľudovít Kubáni patril ku generácii mladších štúrovcov. Štúrovskými proslovenskými ideami sa nadchol najmä počas štúdií na levočskom lýceu, kde bol práve v najrušnejších časoch rokov 1847 – 48. Po stíchnutí revolučného vrenia bol úradníkom v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke a Rožňave, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 prišiel o mieste a s manželkou a piatimi deťmi žil v biednych pomeroch v Rimavskej Bani. Až po dvoch rokoch ožili jeho nádeje, keď získal prácu advokátskeho pomocníka. To sa však už blížila chvíľa, ktorá tragicky zavŕšila Kubániho pozemskú púť.
„Na deň 29. listopadu zvolaná bola porada v záležitosti dedinských škôl, dľa nového zákona školského zriadiť sa majúcich – do R. Brezova“, píše Kubániho priateľ Peter Kellner – Hostinský. „Na túto došiel i Lajko náš ako svetský dekan a spolu i notár vyslaného povereníctva. Po skončení úradnej porady ostal na meniny priateľa a kmotra svojho Andreja. Tu pre zábavu hral v karty samoštvrtý. Hneď po polnoci strhla sa škriepka medzi ním a Andrejom Antalíkom, a keď tohoto prítomní upokojiť nevedeli, že Kubánimu patrí výhra, dvaja spoluhráči vstali od stolíka preč, dohádku ale viedol A. ďalej, tak náruživo, že rozzlobený vytiahnuc nožík z vrecka, týmto tak mocne vrazil medzi ľavé rebrá nášmu Ľudovítovi, že sa nôž vyššie palca vryl do srdca jeho – a spevec náš, chlúba Rimavy – hneď hlavou na stôl klesol – a dušu vypustil.“
Takto, rukou vraha, ktorý bol dokonca jeho švagrom a kmotrom, vyhasol v noci na 30. novembra 1869 život Ľudovíta Kubániho.
Do literatúry vstúpil Ľudovít Kubáni subjektívnymi lyrickými básňami. Neskôr svoju poetiku orientoval na vyjadrenie občianskych postojov k súdobej situácii v Uhorsku. Najpozoruhodnejším z básnických diel Ľudovíta Kubániho je veršovaná dráma Traja sokoli (1868). Zachytáva v nej osudy Francisciho, Daxnera a Bakulínyho v plešiveckom väzení, kde len o vlások unikli smrti na šibenici, pričom v tomto diele neváha konfrontovať štúrovské ideály s výsledkami uhorskej revolúcie v rokoch 1848 – 49.
Kubáni však získal výraznejšie úspechy najmä v prozaickej tvorbe. V jeho črtách sa odráža nielen jeho vlastný neľahký osud, ale dokáže do nich vniesť aj kúsok vtipu, čím nám príťažlivejšie popisuje porevolučné pomery na Slovensku. Také sú jeho črty Emigranti, Mendík, Hlad a láska, Suplikant a ďalšie. Najvýznamnejším Kubániho prozaickým dielom je historický román Valgatha, pre ktorý si našiel námet v 15. stor., v čase pôsobenia bratríkov u nás. Na pozadí románu sa odrážajú aj jeho názory na spolužitie národov v Uhorsku.
Ľudovít Kubáni, ktorý bol literárnym druhom i osobným priateľom ďalších význačných Gemerčanov tých čias Pavla Dobšinského a Jána Bottu, zanechal po sebe skromné, no významné literárne dielo, po ktorom by sa patrilo siahnuť aspoň vtedy, keď sa Kubániho meno objaví v historickom kalendári.