Rozhovor s Radom Ondřejíčkom som si dohodol už pred pol druha rokom, ale nakoniec z toho zišlo. Našťastie, lebo za ten čas Rado prišiel s náramne úspešným projektom, Cynickou obludou a tento rozhovor by bol o ňu ukrátený. Mňa okrem obludy zaujímali aj jeho začiatky, keď písal na inZine či tvorba jeho úspešnej knihy z prostredia reklamy s názvom Homo asapiens, ale najmä (a čomu sa aj Rado potešil) sme sa rozprávali o Arsenale Londýn, futbalovom klube, ktorého sme obaja fanúšikmi. Bol to rozhovor o arogancii, vážnosti, humore, či talente.
*** Rado Ondřejíček
ZAČIATKY A AROGANCIA
Internetová obec ťa pozná najmä na základe ostrých textov, ktoré si písal na inZine.sk, Station.sk či Humno.sk. Mnoho ľudí ťa vtedy vďaka tej ostrosti považovalo za arogantného. Vadilo ti to?
Ja som to bral tak, že to patrí k tej póze, v ktorej som písal. Považoval som za vtipné a zaujímavé, keď sa píše takýmto spôsobom a z toho písania sa utvoril obraz o samotnom autorovi, ktorý som v niektorých chvíľach rozvíjal aj naschvál, ale nikdy som to nevnímal tak, že písanie musí odrážať mňa samotného. V období inZinu bolo písanie pre mňa prácou a bavilo ma to, ale bral som to tak, že v práci sa tvárim takto a píšem takýmto spôsobom, lebo to ľudí baví čítať a mňa to baví písať.
Nebola to jednoduchá póza, byť takýmto „bad boyom“?
(Smiech) Bolo to prirodzené. Keď ma zavolali do inZinu, aby som išiel pre nich písať, tak som bol úplne v šoku, lebo dovtedy som napísal len pár hudobných recenzií a skúšal som, že akým spôsobom sa dá vôbec písať. Potom som zistil, že v tejto pozícii mi to ide najlepšie a aj to ľudí najviac baví.
Nebolo to nadbiehanie čitateľom?
To si nemyslím, lebo v čase inZinu tých čitateľov nebolo až tak veľa ako dnes. Dodnes viem písať len takýmto spôsobom a nemyslím si, že to je nejaké nadbiehanie. Chcel som, aby tie články bavili predovšetkým mňa.
Mal si aj nejakú negatívnu odozvu od ľudí, ktorých sa tie texty týkali?
(Smiech) Jasné. Kým som sa naučil s tou odozvou žiť a pochopil, že existujú nejaké skupiny ľudí, ktoré neznesú nie že humor, ale čokoľvek na svoju adresu ako napríklad metalisti.
Niektoré texty sa dotýkali osobností ako Eva Máziková.
(smiech) Tam nič nebolo. Ale už keď som sa pustil do niekoho, kto vo verejnom priestore robí viac zlého ako dobrého, tak už som chcel aby to bolo tvrdé a aby to toho človeka urážalo. Ak sa ten človek potom ozval, tak som si povedal: „Áno, podarilo sa“. Skôr som si bral osobne, keď sa normálni ľudia hnevali na tie články, lebo ich napríklad nepochopili. No v momente, keď som písal článok s tým, že chcem uraziť Mázikovú, ktorá bola vtedy odpornou vecou, tak ak by sa vtedy aj ozvala, tak by som to bral, že „Super!“.
Zo strany čitateľov bola pozitívna odozva na tie texty?
Áno, tie texty patrili medzi najčítanejšie na inZine, či na Statione a Humne. Je to cieľová skupina ľudí, ktorí vidia, že niečo nie je v poriadku a nebudú sa z nejakého falošného rešpektu držať strašnej korektnosti, „Preboha, len aby sme niekomu nestúpili na otlak, alebo niekoho neohovorili“. Tých ľudí v čase inZinu boli stovky, možno tisíce, teraz viacej, našli sa pomerne rýchlo, a ja som ako autor s týmito ľuďmi veľmi rýchlo rástol.
Ako mladý človek si začínal pociťovať istú internetovú popularitu?
Nie. Popularita na Slovensku je veľmi obmedzený pojem. V roku 2003 bol internet v úplne inom stave ako dnes. Maximálne mi niekto napísal mail, že sa mu páčia moje články, ale ľudia si odo mňa nepýtali na ulici autogram.
Portál inZine bol v tom čase dotovaný firmou Gratex. Mal by z komerčného hľadiska podobný projekt zmysel aj v dnešnom období?
Nie. V tom čase, keď sa to robilo, tak sa uviedlo, že ak má byť internetový magazín dobrý, tak musí mať podobne ako papierový magazín redakciu profesionálov a tí sú samozrejme strašne drahí a to ani nie tak ja, ako napríklad Peter Pišťanek, ktorý je obrovská hviezda a je samozrejmé, že nebude písať zadarmo. Tento projekt mal také náklady, že by sa ani dnes neuživil. Dnes je už taká konkurencia, lebo píše veľa talentovaných ľudí a najmä na internete, lebo tam majú svoje publikum. Nie je to ako kedysi, že „napíšem niečo na internet, ale radšej píšem do novín, lebo to sa číta“. Dnes číta internet viac ľudí ako noviny.
Humno.sk je nezávislý projekt, ale dnes už tam takmer nikto nepíše. Má takýto nezávislý projekt dnes šancu na úspech? Lebo napr. aj Hobbyportal žije bez externých peňazí (čo si zarobí z reklamy, to sa aj preinvestuje do redaktorov) a tým pádom rastie pomaly.
Tých projektov ako bolo pred piatimi rokmi Humno je už dnes veľa a neviem, čí tí ľudia od toho očakávajú nejaké peniaze. V Humne okrem hostingu nikto nič neplatil. Písanie na tomto webe bolo z mojej strany čisto pre zábavu. Ak niekoho písanie napĺňa a nechce písať pre niekoho, kto vďaka návštevnosti profituje za neho, tak nech si založí vlastnú stránku a píše si tam.
Mohol by sa tento človek nejako komerčne presadiť, alebo dosiahnuť, aby si ho niekto všimol?
Je tu príklad Sama Marca, ktorý začal blogovať, všimli si ho a dnes pracuje v reklame. Ja som tiež v roku 2003 prišiel do reklamy vďaka tomu, že ma poznali z písania. Dnes je to strašne ľahké, človek sa môže stať hviezdou po prvom článku, aspoň na krátko. Keď sa vynorí nejaký talent a začne písať (a je jedno kde), tak tie články sa strašne rýchlo rozšíria. Keď sa chce niekto ukázať a začať dobre písať, tak toto je dobrá cesta.
Bol to príklad aj spomínaného Sama Marca, ktorý napísal článok o Modrom z neba, ktorý mal neskutočnú čítanosť v státisícoch. Neskôr ľutoval, že niečo také napísal kvôli negatívnej odozve.
Samo je momentálne najvyčnievajúcejší zo všetkých, číta ho viac ľudí ako kohokoľvek iného. On sám vie, že napísal oveľa lepšie články ako ten o Modrom z neba, ale aspoň sa naučil, že téma je strašne dôležitá.
Toto bol aj môj prípad. Ja som písal na Hobbyportali o všelijakých vážnych témach, avšak najčítanejšie články boli o Rytmusovi a telenovele Tisíc a jedna noc.
To bolo aj v čase inZinu. Keď sa v titulku objavilo slovo „sex“, alebo niečo podobné, tak to patrilo medzi najčítanejšie veci. Toto funguje stále.
KNIHA HOMO ASAPIENS A VÁŽNOSŤ
Knihu Homo Asapiens si v roku 2011 napísal po 10tich rokoch zvažovania. Prečo ťa lákalo napísať knihu?
Keď si človek myslí, že má talent na písanie, môže si ho odskúšať v článkoch a kratších veciach. Ak chceš pri knihe ten talent dokázať, musíš byť schopný dať dokopy nejaký širší celok a vystavať príbeh a hlavne potom si to celé odsedieť a dať dokopy. Ja som si hovoril, že jedného dňa to dám, už to vyzeralo, že nedám a potom som to dal (smiech).
Predtým si aj mal ten pocit „Ja viem písať a mohlo by to zaujať ľudí aj v takejto forme“?
Áno. Ako niekto, kto rád behá, si povie, že jedného dňa odbehne maratón a trénuje roky, aby ho odbehol. Toto je podobné a chcel som to skúsiť.
*** Homo asapiens
Písane je drina, určite boli potrebné rôzne prepisovania a korekcie. Aký je to pocit – tvoriť a nakoniec tu knihu aj vydať?
Super (smiech). Kvôli tomu pocitu som to robil. Knihu som písal 8 mesiacov. Bol som aj v situácii, keď človek je už fakt ďaleko, má za sebou polovicu a stále nie je ani kúsok od konca. Vtedy to bolo smutné a ubíjajúce, ale keď to človek dokončí, tak je to eufória porovnateľná s tým maratónom.
Kniha sa volá Homo Asapiens, podľa slova „asap“ (as soon as possible). Myslíš si, že to je naozaj taká vážna téma, aby sa ňou zaoberala celá kniha a moralizovalo sa nad ňou?
Z môjho pohľadu hej. Ale to je tým, že ja v takom prostredí žijem. Je to určené ľuďom, ktorí žijú podobným spôsobom a zdá sa, že je ich pomerne veľa. Pre ľudí, ktorí si tú knihu nejakým spôsobom osvojili a našli sa v nej, pre nich to nepochybne je vážna téma.
V úvodníku knihy píšeš, že nie je napísaná podľa skutočných udalostí, ale mne sa zdalo, že sa tam dajú bádať nejaké autobiografické črty, ja sám sa začal nachádzať v hlavnom hrdinovi (nielen preto, že má rovnaké meno ako ja), lebo životné situácie boli autentické.
Ony sú autentické, lebo väčšina z nich je vymyslená tak, že veľakrát sa táto situácia tak stáva, hoci sa nestala tak presne, ale vymyslel som si jej modifikáciu, ktorá podchycuje to, čo majú spoločné situácie tohto druhu. Hlavný hrdina takisto nie je niekto konkrétny, ale takto nejako by to pokojne mohlo byť. Príbeh teda nie je podľa reálnej udalosti, ale je podľa výcucu stoviek reálnych udalostí.
Je ten svet reklamy z knihy reálny, alebo je to prikrášlené? Lebo napríklad keď pozerám seriál Homeland o agentoch CIA, tak sa chytám za hlavu, že tak to určite nemôže byť.
(Smiech) Aj ľudia, ktorí pracujú v reklame a čítali moju knihu nemali pocit, že by to bolo prikrášlené. Niekde je z niečo ubraté, niečo je naopak zas prehnané a niekde je povedané niečo, o čom sa reálne nehovorí, ale je to príbeh, ktorý by mohol reálne stať.
Na základe tvojich textov z internetu mali ľudia očakávania, že tvoja kniha bude vtipná a uštipačná, ale ona bola v skutočnosti vážna. Pripomína mi to príklad Jima Carreyho, ktorý bol na počiatku svojej kariéry známy ako komik, ale neskôr mal vážne úlohy ako Truman show, či Večný svit nepoškvrnenej mysle a ta zmena bola úžasná. Si rád, že sa prejavila aj tvoja vážna stránka?
Ja som vedel, že knihu nemožno napísať ľahkým tónom, lebo to tá téma ani nepripúšťala, ale som rád, že som mohol napísať aj takúto vážnejšiu knihu, lebo po tých desiatich rokoch bohapustého žartovania a uťahovania si som chcel napísať aj niečo vážnejšie. Veľmi ma netrápilo ako na to budú pozerať ľudia, či verejnosť.
Predtým si bol kreatívnym riaditeľom v reklame, avšak aby si mohol napísať knihu, tak si podal výpoveď a osem mesiacov si sa venoval písaniu. Nebol to risk?
Áno, stálo ma to strašnú časť úspor. Z práce by som však odišiel tak či tak, a na konci výpovednej lehoty som sa rozhodol, že sa budem venovať písaniu knihy. Avšak vedel som, že sa potom do nejakej práce vrátim.
Kebyže si v dnešnej dobe začínajúci spisovateľ a nemal by si podobné finančné zdroje, mohol by si preraziť?
Kniha, keď už je napísaná, sa nepýta, či autor písal po večeroch, alebo si na ňu zobral voľno. To je už otázka, ako veľmi chce tú knihu napísať.
Dokáže sa tým autor aj uživiť? Ty sám si písal článok, v ktorom si hovoril, že z knihy, ktorá stojí 10 eur, ide autorovi len 80 centov.
Nie, nedokáže. Ak ide niekto do toho, že napíše super knihu a očakáva, že sa ňou na Slovensku uživí, tak to nie.
Nemôžu byť riešením elektronické knihy ( tzv. ebooky)? Tvoja kniha stála v elektronickej forme okolo 7 eur, v tomto prípade ide koľko autorovi?
Asi dve eurá, ale na Slovensku bola moja kniha ako ebook jednou z najpredávanejších a predalo sa jej možno 120 kusov. Čiže odtiaľ potiaľ. Oproti 5-tisícovemu predaju papierovej knihy sú zisky z ebookov strašne malé.
Čo by bolo teda riešením pre začínajúcich autorov? Ty rôzne formy štátnej pomoci odmietaš…
Rozhodne by to nemal byť systém ako dnes, keď štát, alebo nejaký literárny fond ukradne pod hrozbou väzenia peniaze tým, ktorí normálne píšu a podľa nejakých vlastných kľúčov ich prerozdelí svojim kamarátom. Keď sa chce autor venovať tomu, čo ho baví, teda písaniu, tak nech si na to zoženie peniaze, napríklad nech si na to zarobí, alebo môže poprosiť svojich fanúšikov, aby mu na to prispeli, alebo nech popri písaní knihy má ešte nejaké bokovky, ktoré súvisia s písaním, alebo nech si tú knihu vydá sám a tým pádom bude mať z nej oveľa viac peňazí. Nech urobí maximum v propagácií, aby sa tá kniha niekam dostala, alebo nech ju dostane do zahraničia. Tých možnosti je veľa, najhoršie je natrčiť ruku štátu.
Ty si išiel so svojou knihou na zahraničný trh, do Čiech. Ako sa jej tam darí?
Zatiaľ moc nie. Je tam ešte krátko, má síce veľkého vydavateľa, ale tam nemôžem veľmi ovplyvniť to dianie, napríklad marketing. Uvidíme časom, možno prídu nejaké recenzie, problém je, že sa zatiaľ o nej veľmi nevie. Jedného dňa sa to možno zlomí a vtedy sa dozviem, čo si ľudia v Čechách o tej knihe myslia.
Plánuješ napísať aj ďalšiu knihu?
Tento rok plánujem vydať výberovku z desiatich rokov písania krátkych článkov, ale to už bude len taká best-of-ka. Novú knihu zatiaľ neplánujem napísať.
CYNICKÁ OBLUDA A HUMOR
Pri Cynickej oblude sa objavila tvoja humorná stránka. Ty sám sa považuješ za vtipného človeka?
(Smiech) Asi hej. Znie to neskromne, ale áno.
Zabávaš aj ľudí v súkromí, napríklad známych či rodinu?
Áno, ale netvrdím, že každý má pre môj humor pochopenie. Keď sa bavím s niekým v súkromí, alebo v práci, tak podľa mňa viem pôsobiť celkom vtipne.
*** Cynická obluda ako ju poznáme z Facebooku
Tvoj humor je „trochu“ ostrejší. Čo formovalo tvoj humor v mladosti? Napríklad v Amerike zastupuje podobný nekorektný humor seriál South Park, ale na Slovensku sme niečo podobné dlho nepoznali.
(Smiech) To si ma teraz zaskočil, vôbec neviem, čo ma formovalo. Do 18tich rokov som žil v inom svete a také veci som neriešil. Neskôr som si obľúbil Monty Pythona, Českú sodu, veľmi rád som mal filmy ako Tajemství hradu v Karpatech, Limonádovy Joe, Adéla ještě nevečeřela. Toto boli skvelé veci, ale či ma niečo z toho ovplyvňovalo, tak to neviem.
V Cynickej oblude si často uťahuješ z Cirkvi. Nemyslíš si, že to je na Slovensku ešte stále spoločensky nebezpečné?
Dúfam, že nie, už žijeme v 21. storočí, hovorí sa, že máme slobodu slova, takže si môžem uťahovať aj z Cirkvi.
Z tvojej tvorby som pochopil, že veriaci asi nie si. Prejavuje sa to teda aj v samotnej tvorbe?
Nie som veriaci. Avšak, z viery si srandu nerobím. Občas si robím srandu z nejakých popkultúrnych fenoménov nabalených na viere a vznikajú z toho vtipy, ktorým neviem odolať. Ale nikdy si nerobím srandu z viery, či normálnych veriacich. Robím si srandu z Cirkvi ako prehnitej, polomafiánskej inštitúcie a to vnímam ako jediný dôvod existencie ľubovoľných cirkví – aby sa z nich dala robiť sranda.
Tvojim terčom sú často aj politické témy, ktoré kresťanskí politici presadzujú ako napríklad tradičná rodina a podobne…
Keď sa Cirkvi na konci stredoveku nepodarilo vyhrať hádku o ich modeli vesmíru, keď sa im neskôr nepodarilo vyhrať hádku o tom, že ženy sú menejcenné, keď neskôr prehrali hádku, že černosi sú menejcenní, tak teraz strašne bojujú, že homosexuáli sú menejcenní a iba aká rodina má byť. Pre mňa je to inšpiratívne, pokiaľ ide o vtipy, lebo je to taká strašná absurdnosť, že to stačí občas postaviť do kontextu a tie vtipy z toho vznikajú samé.
Cynická obluda je predovšetkým politická satira a tvojim terčom sú politici zo všetkých táborov. Je to zámer?
Ja to nevnímam cez tábory, mne ide čisto o tie vtipy. Mne nejde o nejaký politický statement, alebo niečo zmeniť či formovať mienku. To mi je jedno a nemyslím si, že sa to dá robiť vtipnými obrázkami.
Na Cynickú obludu teda prispievaš len ty sám? Viacerí mi vraveli, že tam cítia rukopis Sama Trnku a spol., že to je ich štýl humoru.
Nie, prispievam iba ja sám. Ľudia mi posielajú svoje vlastné námety na vtipy, ale ja ich odmietam, lebo robím len vlastné vtipy.
Dá sa to časovo ustáť, keď sú tam dva a niekedy aj tri vtipy za deň?
Ono je to tak, že idem pracovať, alebo spať, či som vo vani a tie vtipy mi napadajú viac menej spontánne. Vyrobiť ten vtip trvá päť minút. Napríklad dostanem nejaký nápad, alebo si prečítam niečo v novinách, ten vtip sa nejako vykryštalizuje a ja ho potom uťapkávam, aby dával lepší zmysel. Tie dva vtipy denne mi zaberajú niečo medzi desiatimi minútami a polhodinou.
Stalo sa už v niektorý deň, že ti nenapadlo nič vtipné?
Keď mi nič nenapadne, tak tam ten vtip nebude, ja nie som nikomu zaviazaný, aby som tam tie vtipy dával. Teraz to beriem tak, že chcem pridať dva vtipy denne, lebo je to dobrý tréning pre mozog.Keď sa človek veľmi venuje práci a nemá čas na nejaké kreatívne uvažovanie, tak je to dobrý tréning, aby mozog úplne nezakrnel. Väčšinou ten vtip príde, ešte sa nestalo, že by neprišiel. Jedného dňa možno nepríde a potom tam nebude. Ale nemám žiadne normy, ktoré musím plniť.
Cynická obluda je teraz úžasným hitom internetu, pozná ju snáď každý, kto je na Facebooku. Očakával si vopred taký úspech?
Vôbec, ani trocha by mi to nenapadlo. Preto bola tá aféra, že najprv to bolo anonymné, ale moji kamaráti vedeli, kto za tým bol, lebo vedia, že „cynická obluda“ je moja obľúbená hláška. Pôvodne to boli vtipy určené mojim kamarátom, ale potom sa to vymklo z rúk.
V propagácii veľmi pomohol aj portál SME.sk. Bola tá pomoc nezištná, alebo to bola vopred dohodnutá spolupráca?
Nie, nebolo to dohodnuté. Jedného dňa ma oslovili, či by mohli tie vtipy prebrať na svoj facebook a ja som súhlasil.
Teraz už tie obrázky preberajú na titulnú stránku SME.sk a majú tak podobný priestor ako Shooty.
Áno, keď mal Shooty dovolenku, tak to bolo dokonca aj v papierovom vydaní SME.
Začiatkom 90tych rokov vyzerala tá politická satira inak, bola veľmi obľúbená a zastúpená aj v televízií. V súčasnosti ju však reprezentuješ už iba ty, Shooty a možno ďalší karikaturisti – nie je to tak trošku škoda, že to je len taký internetový underground?
Vôbec nie, ťažko už možno označiť za underground niečo, čo má milión klikov za mesiac, alebo si to pozri 250 tis. unikátnych užívateľov za mesiac, to je teda 8 % národa.To už určite nie je underground. Vôbec teda nie je škoda, že to nie je v televízií, lebo aj tak by to bolo na nejakej STV 2 a Cynická obluda má oveľa väčšiu sledovanosť ako STV2.
V inom rozhovore si povedal, že cieľom Obludy nie je zarobiť. Avšak keď už má takú sledovanosť a nachádza sa tam aj internetová reklama, nedá sa to slušne speňažiť?
Iste, že dá. Tie reklamy zvyšujú kvalitu môjho života a možno ma jedného dňa tá Obluda bude živiť. To je hudba budúcnosti, ale ja teraz nejdem tú Obludu mediálne predávať. Ozvali sa mi mediálne agentúry, ktoré agregujú internetovú reklamu a oslovili ma, či môžu mať u mňa bannery a budú mi posielať peniaze. Je s tým nula roboty, tak prečo nie.
Ktorý vtip z Cynickej obludy máš najradšej?
(Smiech) To ti neviem povedať. Mám také obľúbené, ktoré mali oveľa menší ohlas u ľudí,ale viac fungovali na mňa. Mám kopu obľúbených vtipov, ale nemusia to byť nevyhnutne tie, ktoré boli najúspešnejšie.
ARSENAL
Čo si predstavíš, keď sa povie slovo Arsenal?
V prvom rade futbal. A Wengera, ktorý je pre mňa najviac „Arsenal“ z toho celého a zároveň je to z môjho pohľadu prístup k životu, nechcem používať v tomto kontexte slovo filozofia, ale spôsob robenia vecí, ktorého sa snažím aj ja vo svojich vlastných veciach v mnohom držať.
Majú fanúšikovia Arsenalu nejakú spoločnú charakterovú vlastnosť?
Ja až tak veľmi fanúšikov Arsenalu nepoznám. Poznám pár ľudí, ktorých som poznal aj predtým, ako sme spolu chodili pozerať Arsenal. Okrem toho, že majú radi ten Klub, ktorý ich spája, tak sú rovnako rozdielni – určite je medzi nimi kopa idiotov a kopa dobrých ľudí. Ja svoje fandenie vnímam ako dosť individuálnu záležitosť. Ako keď je niekto veriaci, tak to vníma ako svoju individuálnu vec a nemusí sa nevyhnutne stotožniť s ostatnými veriacimi na svete. Ja svojím spôsobom fandím individuálne a rád pokecám s fanúšikmi Arsenalu, ktorí však musia byť aj moji priatelia, alebo aspoň mne sympatickí.
*** Klub, ktorý stava na talente
Sleduješ aj nejaké fanúšikovské stránky o Arsenale?
Sledujem Arseblog, lebo ten človek, ktorý to píše je strašne vtipný a vynikajúco píše, číže už len kvôli pôžitku z čítania ho sledujem a veci, ktoré on odporučí. A potom ešte Gunners.cz a Gunners.sk. Najmä, keď je prestupové obdobie, tak aby som nemusel refreshovať 200 stránok, tak refreshujem iba tu jednu. Občas si chodím po zápasoch prečítať názory, že čo si ľudia o tom myslia a porovnám s tým, čo si myslím ja, ale nie je tých médií, ktoré by som pozeral, až tak veľa.
Práve na Gunners.sk si písal, že Arsenalu fandíš približne 5 rokov. Kedy nastal ten tvoj „coming out“, keď si si povedal, že si fanúšikom Arsenalu?
Teraz už je to viac, možno 7-8 rokov. Nestal som sa fanúšikom Arsenalu zo dňa na deň, ale začal som si ho sledovať v období The Invincibles ( po slov. Neporaziteľní – Arsenal v sezóne 2003-04 neprehral jediný zápas, dokopy bol neporazený 49 zápasov, pozn. red.) a postupne sa zrodila tá moja priazeň k tomu Klubu a postupne som to začal sledovať a zaujímať sa o to a pozerať sa do histórie, že čo to vlastne predstavuje. Neskôr som napísal článok o Arsenale, tuším na Humne, čo bol taký verejný coming out, že „rachitický intelektuál Ondřejíček má rád futbal ako taký, ale ešte má rád aj Arsenal“. Odvtedy som bol rád, keď som sa mohol porozprávať o Arsenale a aj som spoznal pár príjemných ľudí, s ktorými sme zdieľali práve ten Arsenal a dodnes sa s nimi rád bavím o týchto veciach.
*** Invincibles
Arsenal už dlho nezaznamenal úspech, teraz začala už deviata sezóna bez trofeje. Nemôže to byť pre teba svojim spôsobom sympatické, že keď tá trofej príde, tak na Arsenal zanevrieš?
Nie. Mne sa práve páči, že sa neženú za tými trofejami a že neredukujú futbal len na ne. Ja sa rád pozerám ako hrajú, rád vnímam ako uvažujú a ako robia veci. Je jasné, že sa teším, keď vyhrajú a som smutný, keď prehrajú. Pre mňa by však bolo oveľa väčším sklamaním, keby naozaj kúpili toho Suaréza ako keď nevyhrajú trofej.
Tým, že kúpili Özila za drahé peniaze, tak neustúpil Wenger z tej svojej nákupnej politiky?
Nie, lebo Wenger vždy hovoril – a ľudia sa mu za to smiali, že si vymýšľa – že dá veľa peňazí za špičkového hráča a to proste spravil. Konečne takého špičkového hráča našiel a ukázalo sa, že celé tie roky neklamal.
Suaréz by nebol tým špičkovým hráčom?
Suaréz je možno možno dobrý hráč, ale zlý charakter. Do Arsenalu nepatrí.
Vravíš, že takmer výlučne sleduješ anglickú ligu. Páči sa ti teda viac ten herný štýl v anglickej lige ako napríklad v španielskej?
Neviem až tak veľa o španielskej lige, aby som to vedel takto porovnávať. Páči sa mi herný štýl Arsenalu, alebo ostatných špičkových anglických tímov a najmä keď sa im darí vyhrávať nad takým drevorubačskými tímami, ktoré hrajú v Anglicku, ale neviem to porovnať s nejakou inou ligou.
Čím ti je najviac sympatický Arséne Wenger?
Tým, ako robí veci a ako premýšľa. Nenechá sa zatlačiť neustále sa meniacou verejnou mienkou do kúta a robiť nejaké zúfalé veci. Má svoje zásady, ktoré sa snaží neporušovať a očividne to vie robiť, aj keď dlho nevyhral trofej, ale tých 16 sezón po sebe v Lige majstrov je niečo, čo by priemerný tréner nedokázal nikdy v živote. Ja ho nevnímam ani ako trénera, ale ako človeka ktorý symbolizuje filozofiu Arsenalu.
Kedysi si napísal článok, v ktorom si prial každému, aby našiel svoj Arsenal. Tu si Klub prirovnal k niektorým projektom na ktorých si v minulosti pracoval, keďže Arsenal dáva príležitosť mladým talentom. Je ti aj táto stránka sympatická?
Áno, veľmi. Lebo systém Manchesteru City – poskupujeme, preplatíme, prepustíme a aj tak nič nevyhráme – mi je nesympatický, ale my dávame šancu ľuďom, ktorých si iní ani len nevšimnú, lebo ešte nič veľké nedokázali, ale Wenger proste vidí potenciál. To mi príde dôležitejšie, ako si len tak kúpiť hotových hráčov.
Wenger je aj lojálny voči svojim hráčom, lebo napr. Aaron Ramsey bol po tom svojom strašnom zranení dlho z formy a mnohí fanúšikovia na neho dlho nadávali.
(Smiech) Priznám sa, že aj ja som mal Ramseyho tiež niekedy plné zuby ako mu nešlo v úvode minulej sezóny a potom sa to zlomilo.
Nedávno sa podobne nadávalo aj na Wengera, keď mnohí fanúšikovia chceli aby odstúpil, vzniklo slovné spojenie „Wenger out“, vďaka tomu, že dlho nezískal trofej a nepriviedol drahú posilu. Niektoírí blázni mu dokonca priali aj smrť.
Vnímal som to aj ja, ale do toho Wenger our hnutia som nespadol. Vždy mi to prišlo, že ten človek vie, čo robí. A takisto, jeho nemusí zaujímať názor fanúšikov, lebo oni nemajú tie informácie, čo má on. Ak by Wengera teraz vyhodili, určite by to nejako poznačilo môj vzťah k Arsenalu, lebo by sa mohla zmeniť filozofia toho Klubu. Avšak, keby prišiel nejaký iný tréner ako napríklad Klopp, tak by to pokračovalo a bol by som rád. Ja som však začal mať rád Arsenal cez Wengera a ďalej mu verím a veril som mu aj vtedy, keď bolo 3 dni pre koncom posledného prestupového obdobia a my sme nemali minuté tie peniaze na posily.
Wenger má však už 63 rokov a Arsenal tak bude trénovať ďalších max. 5 rokov. Chcel by si za jeho nástupcu práve toho Kloppa?
Ja sa nevyznám až tak v iných tréneroch, ale ten spôsob, akým Klopp vybudoval tú Borussiu mi príde dosť wengerovský. Určite by som chcel niekoho, kto by rešpektoval tú tímovú filozofiu ako k nej pristupuje Wenger.
Pre túto filozofiu sú dôležití hráči ako Jack Wilshere, ktorý je veľký srdciar a odchovanec Klubu a svoju lojalitu preukazuje všade, kde len môže. Myslíš, že naozaj nikdy neodíde z Arsenalu, ako o sebe vyhlasuje?
Neviem. Môžem si povedať, že chcel by som, ale neviem. Nepýtal som sa ho (smiech).
Bude naozaj takým dobrým hráčom ako sa od neho čakáva?
To je dobrá otázka. Bol rok zranený a odvtedy sa ešte úplne nerozbehol. Je jasné, že to je obrovský talent, ale Fabregas mi prišiel ako ešte väčší talent, ale nebol až taký veľký srdciar a poslednú sezónu v Arsenale už na to dosť dlabal.
Vráti sa niekedy do Arsenalu?
Chcel by som to. Ak bude mať už hlavu len pre Arsenal a nebude sa mu cnieť za rodnou Barcelonou a nebude na to dlabať, tak je jasné, že to je skvelý hráč. Ak niekedy odíde z Barcelony, tak si myslím, že sa vráti do Arsenalu.
Aký prínos bude mať podľa teba Özil hneď v tejto sezóne?
Dúfam, že zásadný. Dúfam, že mu teraz hneď v sobotu nejaký drevorubač nezlomí nohy a strašne sa z toho teším, lebo teraz je zranený Rosický a tá záloha by musela ísť na nejaký núdzový režim, keby on neprišiel a konečne máme hráča, ktorý vie odcentrovať.
Už dávno nikto prestúpil k Arsenalu s takým hviezdnym statusom, naposledy možno Bergkamp (lebo aj Henry prišiel ako mladý chalan a Wenger ho vychoval). Myslíš, že by to mohol byť impulz, že to Klub myslí vážne?
Minuli strašne veľa peňazí, čiže nutne to museli myslieť vážne. A keď už má Arsenal toho Özila, tak bude môcť napríklad v januári oveľa ľahšie prilákať niekoho ďalšieho. Napríklad aj Tottenham prilákal množstvo hráčov, lebo Villas-Boas je dobrý tréner a hráči uverili tej jeho vízií a mali obrovskú smolu, že minulú sezónu skončili až piati. Čiže keby Arsenal ukázal, že to myslí fakt vážne, tak by mohol prilákať ďalších skvelých hráčov.
Ako vnímaš tú odvekú rivalitu medzi Arsenalom a Tottenhamom, keď je tam často aj nenávisť?
Tým, že som v tom prostredí nevyrastal a že som sa so spolužiakmi od základnej školy neprekáral medzi Arsenalo ma Tottenhamom, tak nemám tú rivalitu v sebe. Samozrejme mám radosť, keď porazíme Tottenham, ale keď sa ma opýtaš, ktorý tým mi je ešte z anglickej ligy sympatický, tak je to práve Tottenham. Za Redknappa to bola bieda, ale táto Villasovska éra sa mi pozdáva, nie že by som im fandil, ale páči sa mi ako hrajú.
Máš aj nejaký pamätný moment z nejakého zápasu Arsenalu?
Určite, najpamätnejší moment je, keď sme pred dvoma rokmi dali na 2:1 proti Barcelone v Lige majstrov, tak som vtedy napísal celý článok len o tom jednom góle. To bola absolúna genialita. To je video, ktoré si môžem aj teraz pustiť a mám z neho zimomriavky. Je tam všetko, čo očakávam od futbalu. Bola to krásna akcia. Barcelona tlačila a tlačila a za 5 sekúnd dostala gól.
[* youtube:uv2mxzmVvdg *]
Kde bude Arsenal tak o 5 rokov? Podarí sa vybudovať tým z tých mladých hráčov, ktorí tam sú, alebo sa rozutekajú ako tí predtým?
Podľa mňa aj vďaka tomu Özilovi, ak sa nestane nič zlé, tak sa ten tím nerozuteká. Už toto leto neodišiel nikto z kľúčových hráčov a tá éra odchodu kľúčových hráčov ako Fabregas, či van Persie je preč. Dúfam, že Arsenal bude len posilňovať a že to jadro ako Gibbs, Walcott, Wilshere, to „Brittish core“ (britské jadro) ostane pokope. Taký Wilshere, alebo Jenkinson budú oveľa viac zvažovať ponuku iného klubu ako nejaký iný hráč. Myslím, že to jadro sa tak skoro nerozíde a tým pádom sa budú naň nabaľovať dobrí hráči.
Mnohé hlasy najväčších spravodajských portálov na Slovensku hovoria, že je nelogické, ak slovenskí fanúšikovia fandia zahraničným veľkoklubom, pričom by mali držať palce najmä nášmu futbalu a klubu zo svojho mesta.
Mňa slovenský futbal a ani slovenská reprezentácia nezaujíma. Nebudem sa pozerať na futbal škaredý, skorumpovaný, mafiami ovládaný a nie že by som veril, že futbal napríklad v Premier league je čístý a nie sú tam špinavé peniaze, určite sú. Takisto, je mi úplne fuk, keď čítam knihu slovenskú, alebo anglickú a nedelím to na literatúru našu a cudziu, tak proste pozerám aj futbal, lebo sa mi páči. A keď sa hrá na Slovensku hnusná okopávaná, tak nemám dôvod to pozerať a už vôbec nie tomu fandiť.