16.09.2013

Rozhovor s Radom Ondřejíčkom som si dohodol už pred pol druha rokom, ale nakoniec z toho zišlo. Našťastie, lebo za ten čas Rado prišiel s náramne úspešným projektom, Cynickou obludou a tento rozhovor by bol o ňu ukrátený. Mňa okrem obludy zaujímali aj jeho začiatky, keď písal na inZine či tvorba jeho úspešnej knihy z prostredia reklamy s názvom Homo asapiens, ale najmä (a čomu sa aj Rado potešil) sme sa rozprávali o Arsenale Londýn, futbalovom klube, ktorého sme obaja fanúšikmi. Bol to rozhovor o arogancii, vážnosti, humore, či talente.

Rado Ondřejíček

Rado Ondřejíček

ZAČIATKY A AROGANCIA

Internetová obec ťa pozná najmä na základe ostrých textov, ktoré si písal na inZine.sk, Station.sk či Humno.sk. Mnoho ľudí ťa vtedy vďaka tej ostrosti považovalo za arogantného. Vadilo ti to?
Ja som to bral tak, že to patrí k tej póze, v ktorej som písal. Považoval som za vtipné a zaujímavé, keď sa píše takýmto spôsobom a z toho písania sa utvoril obraz o samotnom autorovi, ktorý som v niektorých chvíľach rozvíjal aj naschvál, ale nikdy som to nevnímal tak, že písanie musí odrážať mňa samotného. V období inZinu bolo písanie pre mňa prácou a bavilo ma to, ale bral som to tak, že v práci sa tvárim takto a píšem takýmto spôsobom, lebo to ľudí baví čítať a mňa to baví písať.

Nebola to jednoduchá póza, byť takýmto „bad boyom“?
(Smiech) Bolo to prirodzené. Keď ma zavolali do inZinu, aby som išiel pre nich písať, tak som bol úplne v šoku, lebo dovtedy som napísal len pár hudobných recenzií a skúšal som, že akým spôsobom sa dá vôbec písať. Potom som zistil, že v tejto pozícii mi to ide najlepšie a aj to ľudí najviac baví.

Nebolo to nadbiehanie čitateľom?
To si nemyslím, lebo v čase inZinu tých čitateľov nebolo až tak veľa ako dnes. Dodnes viem písať len takýmto spôsobom a nemyslím si, že to je nejaké nadbiehanie. Chcel som, aby tie články bavili predovšetkým mňa.

Mal si aj nejakú negatívnu odozvu od ľudí, ktorých sa tie texty týkali?
(Smiech) Jasné. Kým som sa naučil s tou odozvou žiť a pochopil, že existujú nejaké skupiny ľudí, ktoré neznesú nie že humor, ale čokoľvek na svoju adresu ako napríklad metalisti.

Niektoré texty sa dotýkali osobností ako Eva Máziková.
(smiech) Tam nič nebolo. Ale už keď som sa pustil do niekoho, kto vo verejnom priestore robí viac zlého ako dobrého, tak už som chcel aby to bolo tvrdé a aby to toho človeka urážalo. Ak sa ten človek potom ozval, tak som si povedal: „Áno, podarilo sa“. Skôr som si bral osobne, keď sa normálni ľudia hnevali na tie články, lebo ich napríklad nepochopili. No v momente, keď som písal článok s tým, že chcem uraziť Mázikovú, ktorá bola vtedy odpornou vecou, tak ak by sa vtedy aj ozvala, tak by som to bral, že „Super!“.

Zo strany čitateľov bola pozitívna odozva na tie texty?
Áno, tie texty patrili medzi najčítanejšie na inZine, či na Statione a Humne. Je to cieľová skupina ľudí, ktorí vidia, že niečo nie je v poriadku a nebudú sa z nejakého falošného rešpektu držať strašnej korektnosti, „Preboha, len aby sme niekomu nestúpili na otlak, alebo niekoho neohovorili“. Tých ľudí v čase inZinu boli stovky, možno tisíce, teraz viacej, našli sa pomerne rýchlo, a ja som ako autor s týmito ľuďmi veľmi rýchlo rástol.

Ako mladý človek si začínal pociťovať istú internetovú popularitu?
Nie. Popularita na Slovensku je veľmi obmedzený pojem. V roku 2003 bol internet v úplne inom stave ako dnes. Maximálne mi niekto napísal mail, že sa mu páčia moje články, ale ľudia si odo mňa nepýtali na ulici autogram.

Portál inZine bol v tom čase dotovaný firmou Gratex. Mal by z komerčného hľadiska podobný projekt zmysel aj v dnešnom období?
Nie. V tom čase, keď sa to robilo, tak sa uviedlo, že ak má byť internetový magazín dobrý, tak musí mať podobne ako papierový magazín redakciu profesionálov a tí sú samozrejme strašne drahí a to ani nie tak ja, ako napríklad Peter Pišťanek, ktorý je obrovská hviezda a je samozrejmé, že nebude písať zadarmo. Tento projekt mal také náklady, že by sa ani dnes neuživil. Dnes je už taká konkurencia, lebo píše veľa talentovaných ľudí a najmä na internete, lebo tam majú svoje publikum. Nie je to ako kedysi, že „napíšem niečo na internet, ale radšej píšem do novín, lebo to sa číta“. Dnes číta internet viac ľudí ako noviny.

Humno.sk je nezávislý projekt, ale dnes už tam takmer nikto nepíše. Má takýto nezávislý projekt dnes šancu na úspech? Lebo napr. aj Hobbyportal žije bez externých peňazí (čo si zarobí z reklamy, to sa aj preinvestuje do redaktorov) a tým pádom rastie pomaly.
Tých projektov ako bolo pred piatimi rokmi Humno je už dnes veľa a neviem, čí tí ľudia od toho očakávajú nejaké peniaze. V Humne okrem hostingu nikto nič neplatil. Písanie na tomto webe bolo z mojej strany čisto pre zábavu. Ak niekoho písanie napĺňa a nechce písať pre niekoho, kto vďaka návštevnosti profituje za neho, tak nech si založí vlastnú stránku a píše si tam.

Mohol by sa tento človek nejako komerčne presadiť, alebo dosiahnuť, aby si ho niekto všimol?
Je tu príklad Sama Marca, ktorý začal blogovať, všimli si ho a dnes pracuje v reklame. Ja som tiež v roku 2003 prišiel do reklamy vďaka tomu, že ma poznali z písania. Dnes je to strašne ľahké, človek sa môže stať hviezdou po prvom článku, aspoň na krátko. Keď sa vynorí nejaký talent a začne písať (a je jedno kde), tak tie články sa strašne rýchlo rozšíria. Keď sa chce niekto ukázať a začať dobre písať, tak toto je dobrá cesta.

Bol to príklad aj spomínaného Sama Marca, ktorý napísal článok o Modrom z neba, ktorý mal neskutočnú čítanosť v státisícoch. Neskôr ľutoval, že niečo také napísal kvôli negatívnej odozve.
Samo je momentálne najvyčnievajúcejší zo všetkých, číta ho viac ľudí ako kohokoľvek iného. On sám vie, že napísal oveľa lepšie články ako ten o Modrom z neba, ale aspoň sa naučil, že téma je strašne dôležitá.

Toto bol aj môj prípad. Ja som písal na Hobbyportali o všelijakých vážnych témach, avšak najčítanejšie články boli o Rytmusovi a telenovele Tisíc a jedna noc.
To bolo aj v čase inZinu. Keď sa v titulku objavilo slovo „sex“, alebo niečo podobné, tak to patrilo medzi najčítanejšie veci. Toto funguje stále.

KNIHA HOMO ASAPIENS A VÁŽNOSŤ

Knihu Homo Asapiens si v roku 2011 napísal po 10tich rokoch zvažovania. Prečo ťa lákalo napísať knihu?
Keď si človek myslí, že má talent na písanie, môže si ho odskúšať v článkoch a kratších veciach. Ak chceš pri knihe ten talent dokázať, musíš byť schopný dať dokopy nejaký širší celok a vystavať príbeh a hlavne potom si to celé odsedieť a dať dokopy. Ja som si hovoril, že jedného dňa to dám, už to vyzeralo, že nedám a potom som to dal (smiech).

Predtým si aj mal ten pocit „Ja viem písať a mohlo by to zaujať ľudí aj v takejto forme“?
Áno. Ako niekto, kto rád behá, si povie, že jedného dňa odbehne maratón a trénuje roky, aby ho odbehol. Toto je podobné a chcel som to skúsiť.

Homo asapiens

Homo asapiens

Písane je drina, určite boli potrebné rôzne prepisovania a korekcie. Aký je to pocit – tvoriť a nakoniec tu knihu aj vydať?
Super (smiech). Kvôli tomu pocitu som to robil. Knihu som písal 8 mesiacov. Bol som aj v situácii, keď človek je už fakt ďaleko, má za sebou polovicu a stále nie je ani kúsok od konca. Vtedy to bolo smutné a ubíjajúce, ale keď to človek dokončí, tak je to eufória porovnateľná s tým maratónom.

Kniha sa volá Homo Asapiens, podľa slova „asap“ (as soon as possible). Myslíš si, že to je naozaj taká vážna téma, aby sa ňou zaoberala celá kniha a moralizovalo sa nad ňou?
Z môjho pohľadu hej. Ale to je tým, že ja v takom prostredí žijem. Je to určené ľuďom, ktorí žijú podobným spôsobom a zdá sa, že je ich pomerne veľa. Pre ľudí, ktorí si tú knihu nejakým spôsobom osvojili a našli sa v nej, pre nich to nepochybne je vážna téma.

V úvodníku knihy píšeš, že nie je napísaná podľa skutočných udalostí, ale mne sa zdalo, že sa tam dajú bádať nejaké autobiografické črty, ja sám sa začal nachádzať v hlavnom hrdinovi (nielen preto, že má rovnaké meno ako ja), lebo životné situácie boli autentické.
Ony sú autentické, lebo väčšina z nich je vymyslená tak, že veľakrát sa táto situácia tak stáva, hoci sa nestala tak presne, ale vymyslel som si jej modifikáciu, ktorá podchycuje to, čo majú spoločné situácie tohto druhu. Hlavný hrdina takisto nie je niekto konkrétny, ale takto nejako by to pokojne mohlo byť. Príbeh teda nie je podľa reálnej udalosti, ale je podľa výcucu stoviek reálnych udalostí.

Je ten svet reklamy z knihy reálny, alebo je to prikrášlené? Lebo napríklad keď pozerám seriál Homeland o agentoch CIA, tak sa chytám za hlavu, že tak to určite nemôže byť.
(Smiech) Aj ľudia, ktorí pracujú v reklame a čítali moju knihu nemali pocit, že by to bolo prikrášlené. Niekde je z niečo ubraté, niečo je naopak zas prehnané a niekde je povedané niečo, o čom sa reálne nehovorí, ale je to príbeh, ktorý by mohol reálne stať.

Na základe tvojich textov z internetu mali ľudia očakávania, že tvoja kniha bude vtipná a uštipačná, ale ona bola v skutočnosti vážna. Pripomína mi to príklad Jima Carreyho, ktorý bol na počiatku svojej kariéry známy ako komik, ale neskôr mal vážne úlohy ako Truman show, či Večný svit nepoškvrnenej mysle a ta zmena bola úžasná. Si rád, že sa prejavila aj tvoja vážna stránka?
Ja som vedel, že knihu nemožno napísať ľahkým tónom, lebo to tá téma ani nepripúšťala, ale som rád, že som mohol napísať aj takúto vážnejšiu knihu, lebo po tých desiatich rokoch bohapustého žartovania a uťahovania si som chcel napísať aj niečo vážnejšie. Veľmi ma netrápilo ako na to budú pozerať ľudia, či verejnosť.

Predtým si bol kreatívnym riaditeľom v reklame, avšak aby si mohol napísať knihu, tak si podal výpoveď a osem mesiacov si sa venoval písaniu. Nebol to risk?
Áno, stálo ma to strašnú časť úspor. Z práce by som však odišiel tak či tak, a na konci výpovednej lehoty som sa rozhodol, že sa budem venovať písaniu knihy. Avšak vedel som, že sa potom do nejakej práce vrátim.

Kebyže si v dnešnej dobe začínajúci spisovateľ a nemal by si podobné finančné zdroje, mohol by si preraziť?
Kniha, keď už je napísaná, sa nepýta, či autor písal po večeroch, alebo si na ňu zobral voľno. To je už otázka, ako veľmi chce tú knihu napísať.

Dokáže sa tým autor aj uživiť? Ty sám si písal článok, v ktorom si hovoril, že z knihy, ktorá stojí 10 eur, ide autorovi len 80 centov.
Nie, nedokáže. Ak ide niekto do toho, že napíše super knihu a očakáva, že sa ňou na Slovensku uživí, tak to nie.

Nemôžu byť riešením elektronické knihy ( tzv. ebooky)? Tvoja kniha stála v elektronickej forme okolo 7 eur, v tomto prípade ide koľko autorovi?
Asi dve eurá, ale na Slovensku bola moja kniha ako ebook jednou z najpredávanejších a predalo sa jej možno 120 kusov. Čiže odtiaľ potiaľ. Oproti 5-tisícovemu predaju papierovej knihy sú zisky z ebookov strašne malé.

Čo by bolo teda riešením pre začínajúcich autorov? Ty rôzne formy štátnej pomoci odmietaš…
Rozhodne by to nemal byť systém ako dnes, keď štát, alebo nejaký literárny fond ukradne pod hrozbou väzenia peniaze tým, ktorí normálne píšu a podľa nejakých vlastných kľúčov ich prerozdelí svojim kamarátom. Keď sa chce autor venovať tomu, čo ho baví, teda písaniu, tak nech si na to zoženie peniaze, napríklad nech si na to zarobí, alebo môže poprosiť svojich fanúšikov, aby mu na to prispeli, alebo nech popri písaní knihy má ešte nejaké bokovky, ktoré súvisia s písaním, alebo nech si tú knihu vydá sám a tým pádom bude mať z nej oveľa viac peňazí. Nech urobí maximum v propagácií, aby sa tá kniha niekam dostala, alebo nech ju dostane do zahraničia. Tých možnosti je veľa, najhoršie je natrčiť ruku štátu.

Ty si išiel so svojou knihou na zahraničný trh, do Čiech. Ako sa jej tam darí?
Zatiaľ moc nie. Je tam ešte krátko, má síce veľkého vydavateľa, ale tam nemôžem veľmi ovplyvniť to dianie, napríklad marketing. Uvidíme časom, možno prídu nejaké recenzie, problém je, že sa zatiaľ o nej veľmi nevie. Jedného dňa sa to možno zlomí a vtedy sa dozviem, čo si ľudia v Čechách o tej knihe myslia.

Plánuješ napísať aj ďalšiu knihu?
Tento rok plánujem vydať výberovku z desiatich rokov písania krátkych článkov, ale to už bude len taká best-of-ka. Novú knihu zatiaľ neplánujem napísať.

CYNICKÁ OBLUDA A HUMOR

Pri Cynickej oblude s

Hodnotenie
1/5 2/5 3/5 4/5 5/5
Počet hodnotení: 1


Náhodné články z aktuálnej sekcie Náhodné videá z aktuálnej sekcie

    V danej kategórii sa nenachádzajú žiadne videá.

Komentáre

Páči sa vám autorov štýl písania, stotožňujete sa s jeho názorom alebo si myslíte, že sa na vec pozerá zo zlého uhla a niečo mu uniká? Zapojte sa do diskusie a vyjadrite svoj názor!

nebude uverejnený
Alebo sa prihláste »
Koľko je 1 plus dva?
Položky označené * sú povinné

Mark (Neregistrovaný užívateľ) 18.09.2013 15:16
Mark

K tomu, že Suarez do Arsenalu nepatrí. Nerobil by som zas z Arsenalu sväté mužstvo, kde môžu hrať len dokonalé charaktery. Veď v Arsenale hrali aj hráči, ktorí sedeli vo väzení, napr. Tony Adams, a nikto netvrdí, že tam charakterom nepatrí. Skôr sa radí medzi legendy klubu. Suarez hryzie na ihrisku, Tony sa zasa bil v baroch a s Rayom Parlourom rozbíjali Pizza Huty. Takže Suarez v Arsenale by bol v pohodičke.

pepe (Neregistrovaný užívateľ) 18.09.2013 14:55
pepe

Fandit klubu co ma v nazve arse, ts ts ts

Jakub Nedoba 18.09.2013 11:37
Jakub Nedoba
Topier napísal:

Coming out, nie "comming out".
Hm, a Pišťanek, nie "Pišťánek".
Ináč, Rado, držím Ti palce. Všetko, čo robíš, robíš veľmi dobre.

Ďakujem za upozornenie, opravené.

Topier (Neregistrovaný užívateľ) 18.09.2013 10:40
Topier

Coming out, nie "comming out".
Hm, a Pišťanek, nie "Pišťánek".
Ináč, Rado, držím Ti palce. Všetko, čo robíš, robíš veľmi dobre.

daff (Neregistrovaný užívateľ) 17.09.2013 21:53
daff

tak kloppa by sa vam zachcelo, kommt gar nich infrage

Prihlásenie
 
 
Reklama