„Si detinský.“ kričala som.
„No to určite, celá táto fraška je tvoja vina…“ zúril.
Plesla som pár krát rukou po stole, všetky veci sa na ňom chveli ako pri zemetrasení. Pohľad sa mi zvláštne rozmazával, zúrila som aj ja…nedokázala som už povedať ani slovo.
„Vypadni!“ zvreskla som naposledy. On len letmo zdvihol zrak, rýchlo sa postavil a mieril k dverám. Potom mi venoval ešte jeden pohľad a tresol dverami.
Dýchala som rýchlo a plytko, nemala som slová, srdce mi bilo ako o život…čo sa to stalo? Pomaly som si sadla a uvedomila som si, že svet má zrazu inú farbu…
„Možno by si mala vyhľadať psychológa, možno zmeniť okruh priateľov…“ hovoril hlas kdesi v pozadí. Na slovo priateľ moje podvedomie akosi automaticky reagovalo zbystrením pozornosti.
„Priateľov? Veď ja žiadnych nemám…tak ich nemôžem ani zmeniť, to dáva logiku nie?“ odpovedala som trpko.
„A možno to je všetko aj tým, Ela, proste sa mi nepáčia tvoje výsledky v škole…ak to takto bude pokračovať zavolám si na poradu rodičov.“
Ach no jasné, už viem komu patrí ten hlas. Moja triedna profka sa mi zase snaží vysvetliť niečo zmysluplné.
„Budem sa snažiť…“ vzala som si tašku a podišla k dverám, „každopádne vám ďakujem!“ odpovedala som nacvičeným milým hlasom a ponáhľala som sa preč. Ako keby ešte nikdy nikto nedostal 5 z matiky, len ja… ako keby som sa aj ja nemohla zmeniť na niečo zlé a nepochopiteľné. Do pekla!
Vyšla som do chladného jesenného počasia. Listy na stromoch sa už pomaly sfarbujú, fúka studený vietor, ale slnko stále svieti a je ešte teplé. Jediná pekná vec na tomto otrasnom svete…Ale načo mi to je, cesta domov zo školy mi trvá asi tak 15 minút. 15 minút budem prežívať niečo pekné…Potom sa zase ocitnem medzi nenávideným štyrmi stenami, budem sa premáhať aby som neprestala dýchať, aby som ostala žiť…Aké absurdné.
Možno by som mala zmeniť život, možno niečo podniknúť. Pôjdem v piatok na diskotéku? Sama? Vysmejú ma…tínedžeri sú krutí…nenávidia mňa, ja nenávidím ich. Kam pôjdem? Dám sa ostrihať, možno si ma niekto všimne…zmením farbu vlasov? Možno nejaké nové oblečenie…Všetko je len povrchné a trápne…Prečo nenosím na chrbte nápis, mám dobrú dušu, rozumiem vám, som tiež mladá…chcem ŽIŤ!
„Ela…ty máš iné vlasy že?“ ozvalo sa spoza mňa. Tak dlho sa so mnou nik nerozprával, že ani neviem kto to je. Ah…Ivka, spolužiačka, kedysi kamoška. Potom začala o mne šíriť, že som divná…Čo povedať? Nezabudla som hovoriť? Mám sa jej poďakovať a pokloniť sa ako v Číne aby som ju neurazila?
„Hej mám…“ stručne jasne…
„Hodí sa ti to, teda to je fakt!“ usmiala sa na mňa a ostatné baby veselo pritakávali. Sliepky, pomyslela som si.
„Ďakujem Ivka!“ silila som úsmev. Nepríjemný pocit.
„Inak Ela… čo robíš v piatok? Už sme dlho nikde neboli spolu.“ zase sa usmiala a ostatné zase pritakávali.
„No, tak tento piatok náhodou nemám nič…“ zabiť sa plánujem až na budúci týždeň, pomyslela som si trpko.
„Nepôjdeš s nami do mesta…trošku si vyhodiť s kopýtka.“ pokračovala.
„Ak tým myslíš diskotéku, tak nie…niečo také mi proste nesedí.“ usmiala som sa na ňu a ona sa na mňa čudne pozrela.
„Nie, v klube je koncert, veď vieš, Marek a spol…nepridáš sa?“
„Marek? No… ja neviem.“ do pekla prečo práve teraz.
„Ela, veď to už bolo dávno, poď tam kvôli nám, nie kvôli nemu, veď si tam predtým bola každý týždeň…“
„Ľudia sa menia Ivka… ale, vieš čo, premyslím si to, ozvem sa…“ povedala som, nie nepremyslím!
„Budem rada Ela…“ usmiala sa na mňa a ja som v jej očiach zbadala zvláštnu iskru. Ľudia mi chýbali.
Snažila som sa nájsť riešenie tejto situácie. Mala som však úsmev na perách. Konečne po dlhom čase niečo riešim, niečo ľudské. Vyšla som z izby a videla som mamu v kuchyni ako niečo varí. Teda, snaží sa…
„Mami?“ povedala som tichým hlasom.
„Áno?“ ani sa na mňa nepozrela.
„Aká je šanca, že by si ma pustila v piatok von so spolužiačkami?“ opýtala som sa milým hlasom. Ona sa na mňa zamyslene pozrela a usmiala sa. Vzala som to ako súhlas… do pekla čo si oblečiem?
„Ela…ako dlho si tu už nebola pre boha?“ opýtala sa ma Ivka keď sme si sadali k stolu v klube.
„Neviem.“ povedala som stručne a zamyslela som sa. Kedy to len bolo? Ten posledný večer, ten hlúpy večer na ktorý zabúdam už tri mesiace. Od vtedy vlastne už ani nežijem, ale koho to trápi.
„Idem k baru, dáte si niečo?“ opýtala som sa do davu a tie sliepky zas len krútili hlavami alebo mykali plecami. Vzdala som to… Išla som si objednať niečo, čo mi spraví dobre. Pivo? Možno, nepila som ho…sto rokov, teda len tri mesiace. Tri hlúpe mesiace.
„Pali, jedno malé pivečko, vieš, tak ako pre mňa.“ povedala som pobaveným hlasom. Pohľad na Paľa ma vždy vie rozveseliť. On sa na mňa pozrel ako keby rozmýšľal či som to fakt ja alebo nie. Záhadne sa usmial, tak ako to on vie, vyšiel spoza baru a objal ma. Ľudia mi chýbali.
Pila som teda to pivo, pozerala sa na kapelu ako sa zvučí, pripravuje na koncert. Veľkomožného pána speváka som nevidela nikde, asi sa pripravuje v „zákulisí“ ktoré neexistuje. V duchu som sa zasmiala… Ivka a ostatné sliepky sa náramne zabávali na zvláštnych vtipoch a sarkastických poznámkach. Nestotožnila som sa z ich zmyslom pre humor.
Je tu zrazu tak veľa neznámych ľudí. Alebo sa možno len zmenili tí, ktorých som poznala. Neviem. Je to všetko akési zvláštne. Vstala som, že sa idem prejsť, nájsť nejakých známych ľudí… Všimla som si zase Paliho, ktorý sa na mňa usmieval. Obzrela som sa po miestnosti či neuvidím niekoho známeho a zistila som, že jediná možnosť ako sa z niekým rozprávať je ísť za ním. Tak som teda išla…dúfam, že nebude otravný a nebude sa pýtať otázky typu „Marek?“
„Ela, vyzeráš nejako ináč, alebo to bude tým, že som ťa dlho nevidel?“ opýtal sa.
„No ja neviem, asi to budem tým, že som sa možno zmenila…“
„Fakt? A k lepšiemu či k horšiemu?“ nadhodil zas. Ja som zmeravela a zamyslela sa. Dosť ťažká otázka a pritom tak ani nevyzerá. K lepšiemu, možno…
„To by asi mali posúdiť iní…“ vyriešila som to diplomaticky.
„Rád by som bol v roli pozorovateľa.“ počula som zozadu známy hlas. Téma „Marek“ prišla sama od seba. Pomaly som sa otočila a zazrela naňho.
„Cudzie rozhovory sa počúvať nesmú!“ odvrkla som. On ostal zarazený ale stále sa usmieval. Nemala som fakt náladu tak som sa otočila k Palimu no on sa tváril, že niečo zaujímavé robí a nevníma nás.
„Prečo si tu?“ opýtal sa.
„Lebo!“ odvetila som.
„Chcela si ma vidieť?“
„Egoista…!“
„No tak chcela?“
„Nie…“neviem.
„Ako sa máš?“
„V pohode…“
„Určite? Nevyzeráš na to.“
„Načo sa tu hráš? Nemala by som sa s tebou ani baviť…“
„Prečo?“
„Lebo!“
„Si drzá…“
„A ty trápny.“
„Do kedy sa chceš takto naťahovať?“
„Ty si začal…“
V tom som si všimla, že Ivka a jej spolok sliepok sa na nás zo záujmom pozerajú.Zdvihla som sa a bez slova odišla. Od ma v tom chytil za ruku…
„Počkaj ma po koncerte!“ pošepkal nenápadne.
„Nie…“odvetila som, ale vedela som, že to nie je pravda.
Odišiel a ja som sa vrátila k sliepkam. Neviem prečo, ale boli ticho. Neriešila som ich. Kapela sa už pripravovala. Nastala najdlhšia hodina v mojom živote. Marek spieval a mňa chytala nostalgia…tak ako kedysi. Ako vystrihnuté z trápneho amerického romantického filmu. Počkám ho!
„Chýbala si mi!“ povedal.
„Neverím…“odvrkla som.
„Ver mi…“
„Už nikdy v živote!“ povedala som odmerane. On ma však zas chytil za ruku a priblížil sa ku mne. Jeho nesmierne dobrá vôňa mi vrazila do nosa. Do pekla…
„Možno…“povedala som.
„Možno čo?“ spýtal sa.
„Omamuješ ma, to nerob, vadí mi to.“ nevadí.
„Ja viem ,že nie…“ usmieval sa.
„Asi by som mala ísť…“ chlapi sú prašivé svine.
„Nechoď, tak dlho som ťa nevidel…“
„To mi nie je ľúto…prestávka niekedy spraví človeku dobre!“
„Mňa to bolelo.“ povedal úprimne. Teda aspoň to tak znelo.
„Netrep…“odbila som ho. Hra na city.
„Ty mi neveríš?“
„Už nikdy v živote…“
Stáli sme v tme a divne sa na seba pozerali. Ako na milovaného človeka, ktorého stretneš po tom, ako vstal z mŕtvych. Nemožné…ja som žila bez neho on bezo mňa. Ja so chýbala jemu, on chýbal mne. Prečo sme sa tomu vystavovali? Držal ma za ruku a privoniaval k mojím vlasom. Vzrušoval ma fakt, že stojí tak blízko pri mne, nemohla som si pomôcť a musela som ho pevne objať…Niečo sa vo mne pohlo a svet mal aj napriek tme inú farbu…