Zakvitnutá láska…

Hlavu som mala opretú o ruku ako starý chlap pri pive a hľadela do neznáma. S Matejom sme to riskli, nechali sa oblbnúť skorým jarným slnkom a sadli sme si v našej milovanej krčmičke na terasu.
„Chceš niečo?“ opýtal sa ma nenútene a lenivo vyťahoval z peňaženky drobné. Chvíľu som naňho len hľadela, narovnala sa a pokrútila hlavou.
„Ak sa chceš porozprávať, tak pokojne začni. Dnes mám chuť pomáhať ľudom.“ povedal a usmial sa. Jeho jemné ryšavé vlasy mu padali do tváre a ofina sa ladne vlnila v chladnom vetre. Tvár nemal vôbec pehavú ako cez leto. Jeho biela pokožka vyzerala na svetle ešte svetlejšie, ostré črty ešte zvýrazňovali tiene, ktoré naňho vrhalo slnko. Veľké modré oči na mňa upierali usmievavý pohľad a ja som v nich zazerala iskričky.
„Neviem Matej, ja dnes nemám na nič chuť!“ povedala som sa vzdychla si. Jeho pohľad sa zmenil s rozžiareného na ustarostený. Jeho slabosť bola v tom, že jeho duša sa v jeho očiach odzrkadľovala viac ako u iných ľudí a z jedného pohľadu som vytušila, čo asi cíti. Nechcela som, aby sa trápil, tak som bola radšej ticho. Dúfala som, že pochopí moju dnešnú náladu. Nechcelo sa mi ani rozprávať, ani sa nasilu smiať, len sedieť a pozerať sa okolo, rozmýšľať a mať len tak niekoho pri sebe. Tak sme teda sedeli.
Prišla čašníčka a Matej objednal pivo a kofolu a ja som len prevrátila očami. Nemala som fakt na nič chuť, ale on sa nedal presvedčiť. Stále sa usmieval, až dovtedy, kým sa neobjavil úsmev aj na mojej tvári. Mal ten zvláštny dar, že vedel potešiť človeka len jedným úsmevom alebo príjemným slovom. Tak veľmi sa líšil od ostatných, že som mala pocit, že nie je skutočný.
„Je mi teplo, to slnko je fakt skvelé.“ povedal zrazu a vyzliekol si sveter. Pod ním mal sivé tričko s krátkym rukávom a ja som si všimla jemné svaly na jeho rukách a hruď, ktorú obopínala pružná látka už dávno nebola chlapčenská. Spomenula som si na naše detstvo, keď sme behali po sídlisku, chytali jašterice či hrali sa v blate. Boli to skvelé časy, plné kamarátstva a neopakovateľných zážitkov. Dnes to už tak nebývalo. Naše priateľstvo pohaslo a horelo už len miernym plamienkom. Streli sme sa raz za čas, pretože sme si žili každý svoj život, chodili sme do inej školy a stretávali sa s inými ľuďmi. Pravdu povediac, som si nikdy nevšimla, ako veľmi sa zmenil. Mimovoľne som sa naňho usmiala.
„Je ti niečo?“ opýtal sa.
„Nie… vieš, že som si doteraz nevšimla ako si sa zmenil?“ podpichla som ho.
„Mám to brať ako kompliment?“ opýtal sa nadšene a žiarivo sa usmial.
„Ber to ako chceš…“ povedala som a zapozerala sa niekde inde. Cítila som jeho pohľad na mojej tvári, ale vedela som, že ak sa mu pozriem do očí, prezradím sa. Letmo som sa pozrela na hodinky a zistila som, že o chvíľu mi ide autobus.
„Pôjdem už…“ povedala som, dopila kofolu a postavila sa.
„Odprevadím ťa.“ usmial sa a obliekol si sveter. Bola som rada, že ma prestal provokovať. Už dávno to nebol ten malý chlapec, ani vysoký pubertálny výrastok, ktorému sa každý smial pre ryšavé vlasy. Bol tak zvláštne iný…