Politická satira sa na Slovensku objavila hneď po revolúcií a ihneď si získala miesto v srdciach tunajších ľudí. Po páde komunistického režimu, ktorý našich občanov vyciciaval vyše 40 rokov, to bol čerstvý vánok – naraz mohli ľudia povedať nahlas svoj názor na politiku a politikov – tých dokonca mohli parodovať, zosmiešňovať a glosovať. Preto sa televízne relácie obsahujúce politickú satiru stali rázom tými najsledovanejšími – ľuďom prinášali dovtedy nepoznaný pocit z vyjadrenia ich vlastných pocitov a názorov, a koniec koncov aj pocit uvoľnenia, po dlhých 40tich rokoch. Avšak, aj dobrého veľa škodí a ľudia sa politickej satiry po dvoch desaťročiach prejedli. Už to nebolo nič neobyčajné – názor si mohol povedať hocikto, a hocikto ho aj hovoril – teda nielen Adrássy s Vácvalovou, ale aj upratovačka či skladník. A tak sa stalo, že v súčasnosti sa na obrazovkách slovenských televízií neobjavuje žiadna relácia, ktorej obsahom by bola politická satira (s výnimkou Sedem – avšak ani tu sa nejedná o autentickú politickú satiru – politika a celkovo spoločenské dianie sa tu iba glosuje {komentuje}, a navyše, predchodkyňa tejto relácie bola z dôvodu politických tlakov zrušená). Znamená to, že Slováci už o politickú satiru nemajú záujem ? Na túto otázku odpoviem v závere tohto článku, avšak najprv si v stručnosti povedzme o tom, ako vyzerala politická satira v deväťdesiatych rokoch a neskôr.
*** Predpoveď počasia Stana Radiča
Politickej satire na Slovensku paradoxne pomohol fakt, že po období socializmu tu na 4 roky prišiel režim, ktorý bol v málom lepší a slobodnejší. Obdobie rokov 1994-98, keď na Slovensku vládol Vladimír Mečiar, bolo pre slovenskú humoristickú obec kruté. Umelci s iným názorom, ako bol ten oficiálny, boli prepúšťaní z televízie (vtedy existovala len verejnoprávna) a stop mali aj v tlači (takisto ovládanej štátom). Avšak, dopyt po zakázaných reláciách rástol a keď sa im nedostalo priestoru v televízií, presedlali na spôsob putovných divadiel – tie migrovali z mesta do mesta, kde vystupovali v tamojších kulturákoch. To bol osud aj relácie Apropo, ktorá na obrazovkách STV prebiehala od začiatku 90. rokov, avšak po nástupe mečiarizmu bola zakázaná. Medzi protagonistov relácie patrilo duo Noga & Skrúcaný, ale aj Jaro Filip, či Stano Radič. Práve prostredníctvom Stana Radiča vznikla už legendárna predpoveď počasia, v ktorej však v ľahkých inotajoch predpovedal politický vývoj. Táto predpoveď Radičovi prischla, robil ju nasledujúce roky v mnohých ďalších reláciách, prakticky až do jeho predčasnej smrti v roku 2005. Relácia Apropo znamenala už spomenutý čerstvý závan v slovenskom mediálnom ovzduší, napriek tomu, že formou sa stále podobala socialistickým programom, avšak obsah bol na tú dobu unikátny.
Po zakázaní Apropa Vladimírom Mečiarom v roku 1994 sa už táto relácia v STV neobjavila, keď jej hlavní protagonisti prešli po voľbách v roku 1998 do súkromnej TV Markíza s reláciou Telecvoking. Tu sa tvorcom programu podarilo zapracovať aj na forme, ktorá už začínala pripomínať moderný formát. Každý jeden diel relácie sa nahrával pred živým publikom, teda okrem krátkych šotov, ktoré boli nakrúcané v exteriéri. V relácií sa kombinoval prvoplánový humor typický pre slovenské prostredie, reprezentovaný trojicou Noga, Skrúcaný a Tlučková s inteligentným humorom Stana Radiča a Jara Filipa. Gro programu tvorili scénky, v ktorých sa parodovali vtedajší politici, či súčasné dianie. Pamätná je scénka, kde bola parodovaná Anna Belousovová, ktorá v tom čase bola čakať na letisku svojho manžela s kyticou tulipánov. V prevedení protagonistov Telecvokingu svojmu milému aj spievala ruskú pesničku.
V roku 1999 sa politickej satiry ujalo aj humoristické duo Andrássy a Vácvalová, ktoré vtedy patrilo medzi špičku televíznej zábavy vďaka programu Aj múdry schybí. Avšak, ešte viac toto duo bodovalo s kabaretom Dereš, za ktorú viackrát dostalo ocenenie TOM. Táto relácia sa mi hodnotí veľmi ťažko, keďže bola zaujímavým fenoménom, v ktorom sa striedal prvoplánový, alebo ak chcete ľudový humor a s humorom naozaj vyšperkovaným, kde sa išlo až za hranice. Na jednej strane je herecká etuda Andrássyho čoby maďarského zemepána a Vácvalovej čoby hlúpej sedliačky Anče (ktorá vždy končila rovnako – bičovaním, ale obecenstvo sa smialo ako divé), či otrepané imitovanie Roba Kaisera, keď do jeho repertoáru patrili v prevažnej väčšine len Béla Bugár a Bolek Polívka. Takisto, boli tam aj traja humoristi, ktorí obyčajne humorní neboli. Avšak, špičkovými momentmi relácie boli dialógy Andrássyho a Vácvalovej s politikmi čoby hosťami. Dereš bola jediná relácia, kde sa politici chodili nechať dobrovoľne zosmiešniť – avšak moderátorská dvojica to nikdy neprehnala, a tak sa mohli politici ukázať v inom svetle, ako sme ich dovtedy poznali. Každý politik dostal na záver jeho dialógu s moderátormi špecifický darček, kde bolo cítiť autorstvo Olivera Andrássyho, ktorý často išiel na hranu – napr. Róbert Kaliňák dostal nafukovaciu Anču. Avšak, relácia Dereš v roku 2007 zanikla.
*** Dereš
Po jej zániku už na Slovensku relácia autentickej politickej satiry neexistovala a neexistuje dodnes. Avšak, humornému vyobrazovaniu politiky sa z času na čas venovala S.O.S., či relácia 7edem s.r.o. Avšak, tá bola na obrazovkách Markízy najprv presúvaná do čoraz neskorších vysielacích časov, až bola nakoniec úplne zrušená. Pritom, daný formát mal obrovskú sledovanosť aj takmer o polnoci. Samotné zrušenie relácie nastalo celkom zjavne kvôli politickým tlakom, keďže glosátori si primárne uťahovali z predstaviteľov Ficovej vlády. Avšak netrvalo dlho, formátu sa v roku 2009 chopila TV Joj, tento raz pod názvom Sedem. Tam sa glosátori pod vedením moderátorky Eleny Vácvalovej venovali nielen komentovaniu politiky, ale aj rôznym pikoškám, avšak hlavne na začiatku roka 2010, keď zmenu Ficovej vlády čakal málokto, a keď jej hlavný predstaviteľ išiel médiám po krku, sa na každé nové vydanie Sedmičky čakalo ako na Božie slovo. Začalo to pripomínať až obdobie spred roka 1989.
A teraz odpoveď na otázku z úvodu článku: Znamená to, že Slováci už o politickú satiru nemajú záujem ? Odpoveď naznačuje predošlý odstavec popisujúci predošlý rok 2010. Keďže to bol rok volebný, o politiku bol zvýšený záujem, ľudia mali pocit, že môžu niečo zmeniť. Avšak v tom čase predstavoval autentickú politickú satiru iba internetový portál SME.sk. Na čoraz populárnejšej internetovej TV SME bol najpopulárnejším programom Svet Tomáša Hudáka, kde hlavný predstaviteľ komentoval a glosoval uplynulý týždeň, spieval, rapoval, alebo sa vyzliekal. Takisto, skutočným fenoménom sa stal karikaturista Martin „Shooty“ Šútovec, ktorý do SME kreslí po jednej karikatúre 6 dní v týždni a ktorého sekcia karikatúr je na portáli SME.sk, ktorý ma mesačnú návštevnosť vyše 1 mil. ľudí, tou najnavštevovanejšou. Čím to je, že desaťtisíce ľudí každú polnoc netrpezlivo čakajú, kým nabehne nová karikatúra od ich obľúbenca ? Je to tým, že on dokáže jedným obrázkom vyjadriť to, čo oni sami by nedokázali ani desiatimi vetami ? Alebo tým, že ľudia pociťujú akútny nedostatok politickej satiry ?
*** Svet Tomáš Hudáka
Na začiatku tohto roka zakresala iskierka nádeje na poli TV Markíza, keď Tomáš Hudák v októbri minulého roka opustil rady SME a išiel robiť redaktora práve do Markízy. Avšak, odtiaľ sa objavujú zákulisné reči, že dostane vlastnú reláciu, kde bude robiť politickú satiru. O tom, že tu existuje obrovský potenciál, nepochybujem. Môžete si vravieť, že ľudí politika nezaujíma, že sú z nej otrávení. Avšak, prečo sú politici najväčšími celebritami vôbec (taký mediálny priestor nedostáva nikto iný – ani herci, speváci, či športovci) ? Prečo sú články s politickou tematikou tými suverénne najčítanejšími ? Prečo sa ľudia o politike tak vášnivo hádajú v internetových diskusiách ? Prečo sa na politike pre zmenu nezasmiať ?