Je to jedna z našich najhojnejších húb a predsa hubári – aspoň v mojom okolí – si ich v lese ani nevšimnú. A to nielen preto, že v týchto dňoch sú hubárske terény bohaté na obľúbenejšie hríby. Lieviky na prvý pohľad nelákajú.
Lievik trúbkovitý (Craterellus cornucopioides) – ako sa dozvedám z atlasu húb – patrí do čeľade kuriatkovitých (Cantharellaceae), je teda blízkym príbuzným kuriatka jedlého, ktoré patrí medzi naše najobľúbenejšie huby. Na rozdiel od neho majú lieviky tvar hodný svojho mena a sú tmavé: hnedočierne až čierne, zvonka sivohnedé až modročierne s bielou „inovaťou“ z výtrusov. Dorastú do výšky 5 až 12 cm a do šírky až 8 cm. Dužina je krehká, chrupkovitá.
Hubárska príručka hovorí, že lieviky sú vhodné na sušenie, po ktorom ich rozdrvíme (usušené sú krehké a drobivé) a použijeme ako korenie do polievok a omáčok. Ale nevylučuje sa ani ich iné, bežné využitie v kuchyni. Skúsil som ich usmažiť s vajcom a bola to chutná – „prudko jedlá“ – večera. Vari pred 15 rokmi, keď som si ich prvýkrát všimol pri prechádzke lesom a v hubárskom atlase, som kdesi vyčítal recept a vyskúšal som ho. A prekvapil som ním kamarátov pri jednom turistickom stretnutí, hoci tí pri prvom pohľade nad nimi krútili neveriacky hlavou. Príprava je jednoduchá: očistené lieviky trochu povaríme a potom ich zmiešame s cibuľou v octovom náleve. Je to taká nevšedná chuťovka alebo šalát – príloha k inému jedlu.
Lieviky trúbkovité začínajú rásť práve v tomto čase, v auguste, a môžeme ich zbierať ešte v novembri, teda v čase, keď je už o všeobecne obľúbené hríby núdza. Lieviky, ktoré majú i tú výhodu, že v podstate nemáme šancu zameniť si ich s inými, nejedlými hubami, rastú v hojných trsoch alebo v tzv. čarovných kruhoch. Vyhovujú im najmä bučiny, dubiny a zmiešané lesy, v ihličnatých lesoch sú zriedkavé.